Dominik Dán - Kráska a netvor: Cez sklo si ju úradne premeral. Zvlášť niektoré partie

Pravda.sk a vydavateľstvo Slovart prinášajú exkluzívne ukážky z románu Dominika Dána, ktorý vychádza 17. júna. Tu je šiesta.

11.06.2013 15:31
1

Burger ukázal prstom na škatuľu na stole a spýtal sa technika: „Aj tebe sa to javí ako vražda?“

Technik kývol hlavou na okresného detektíva, akoby čakal pomoc, a pokrčil plecami.

„Ja neviem. On vám to nedopovedal až do konca?“

„Nie,“ pripustil okresný detektív, „práve si prišiel a prerušil si ma.“

„Tak si to vypočujte.“

„Tak si to vypočujme,“ súhlasil Burger.

Okresný detektív zavrel poznámkový zošit, lebo to, čo sa im práve chystal oznámiť, už bola iba intuícia a tá poznámky nepotrebovala.

„Z fotografie je jasné, že škatuľu k múru niekto priniesol a odložil ju aj s dieťaťom. Z výpovede svedkyne, ktorá ešte nie je vypočutá zápisnične, ale jej informácie sú aj tak dôležité a relevantné, je jasné, že dieťa bolo v škatuli, prevrhlo ju a vyliezlo. Ale úmysel páchateľa odkladajúceho škatuľu bol iný, to dieťa nemalo vyliezť. Pozrite sa sami…“

Okresný detektív ich pohľadom vyzval, aby nazreli do škatule.

„Nie!“ predbehol ich technik. „Ja sám. Narobíte mi zbytočné falošné stopy.“

Technik v rukaviciach otvoril škatuľu a ustúpil, aby mohli nazrieť. V škatuli boli pokrčené noviny, asi aby sa decku mäkšie ležalo. Medzi nimi bol zahrabaný veľký kameň.

„Kurva…“ zastonal Burger a ustúpil, aby sa pozrel aj Hanzel.

„Do p…“ nedopovedal Hanzel, lebo išlo o dieťa.

Technik zavrel škatuľu a previnilo pokrčil plecami.

„Viete, ja som ten kameň vybral a prezrel. Je od krvi a to dieťa malo hrudník a brucho rozodraté a krvácalo.“

Burger ani Hanzel nepovedali nič, iba odstúpili od škatule.

„Niekto, kto vložil dieťa do škatule, ho obložil pokrčenými novinami, aby sa nemetalo a nezvíjalo, a zaťažil ho kameňom, aby sa udusilo. To by už mohol byť pokus o vraždu, čo myslíte?“ zauvažoval detektív z okresu a posledné slová, čo chcel dodať – „páni machri z oddelenia vrážd“ –, radšej prehltol.

Burger si znova pošúchal strnisko. Hanzela už hlava nesvrbela, nepoškrabal si nič.

Ticho prerušilo razantné otvorenie dverí.

„Kde je tá škat… áá, vitajte,“ privítal ich okresný vyšetrovateľ. Vošiel a zavrel za sebou dvere – opatrne, akoby ich nechcel vyplašiť. Nasledovalo krátke podanie rúk. „Už som vec konzultoval s vyšetrovateľom krajského výjazdu. Idú sem. Sami musíte uznať, že vec je viac ako podozrivá, a ak by aj došlo k rozporu, prokurátor sa asi nakloní…“

Burger zaodŕhal a prerušil ho.

„Nebude treba nič rozporovať a zaobídeme sa aj bez prokurátora. Toto smrdí už teraz, a z toho, čo sme videli, je jasné, že je to pre nás.“

„Ja len, aby ste si nemysleli, že sa vám snažím zbytočne vyrábať problémy,“ ospravedlňoval sa vyšetrovateľ.

„Nie, to je v poriadku. Je to naozaj podozrivé.“

„Krajský výjazd je už na ceste, “ pokračoval vyšetrovateľ.

„Miesto činu je…“ zaváhal, „asi niekde tu na stole v tejto škatuli. Môžete sa pozrieť aj na roh ulíc, ale…“ nedopovedal, nechal to na detektívov.

Burger pokýval hlavou.

„Je nám to jasné, tam nič nezistíme.“

„Presne tak. Tam bola škatuľa iba odložená, všetko podstatné je v nej.“

„A preto musíte rozhodnúť,“ ozval sa technik, „či ju mám spracovať ja, alebo si ju prevezme krajský výjazd.“

„Nechaj ju tak, ako je, my sa už postaráme,“ rozhodol Burger.

„Idem k sebe,“ ospravedlnil sa vyšetrovateľ. „Keď prídu vaši z kraja, nech sa za mnou zastavia, predebatujeme detaily odstúpenia a prevzatia prípadu.“

Burger s Hanzelom sa s ním rozlúčili kývnutím. Počkali, kým zavrie dvere.

„Ty,“ skúsil Burger a nespúšťal oči zo škatule, „máš ešte rukavice?“ A pozrel na technika.

„No,“ ukázal Burgerovi ruky, aby mu veril. „A povedal si, že si ju už vybral.“

„No.“

„Takže nič nepokazíme, keď ju vyberieme zase.“

„Čo?“

„Tú skalu. Chceme si ju pozrieť.“

Technik pokrčil plecom a vybral skalu. Trochu sa musel predkloniť a ponamáhať. Bola ťažká.

„Vážil si ju?“

„Nie, nič som s ňou nerobil.“

„A tvoj odhad?“

„Viem, ako mi ohne ruky päťkilové balenie zemiakov. Nosím ho domov stále. Toto má asi toľko, plus-mínus niečo,“ pohodil si skalu v rukách, akoby ju vážil.

Hanzel sa nahol k technikovi a skúmal povrch kameňa.

„Nemáte tu…“

Okresný detektív zalovil v zásuvke stola a podal mu lupu.

„… lupu? Díky.“

Hanzel preskúmal povrch kameňa lupou a podal ju Burgerovi. Preskúmal aj on a lupu vrátil majiteľovi.

„Vráť ten šuter späť. Opatrne, ako bol. Krv tam je,“ pripustil Burger, „ale žiadne vlasy ani chlpy, takže to môže byť krv od neochlpeného dieťaťa. To by sedelo. Viac tu asi nezistíme, skúmanie necháme na expertov. Ešte ťa poprosím…“

natiahol ruku a znova si požičal kolegovu lupu. Tentoraz sa zameral na povrch škatule. Skúmal dlho.

„Tak to bude asi problém,“ zauvažoval a znova vrátil lupu majiteľovi, teraz už definitívne. „Je stará a povrch je rozodratý, samé vlákno. Tento druh hnedého tvrdého papiera sa časom rozoderie a je akoby chlpatý. Chlpatá stará škatuľa od televízora, to bude pre daktyloskopov naozaj oriešok. Som zvedavý na výsledok, ale asi vám ho môžem povedať už teraz.“

„Aj ja,“ smutne pritakal Hanzel. Potom ožil. „Niečo vyskúšam.“

Bez dovolenia si sadol za stôl okresného detektíva, v mobile našiel číslo a zo služobného telefónu ho vytočil. Načo míňať vlastné peniaze na služobné účely.

„Emil? Čau, Emil, tu Oto… no ja! Počúvaj ma, si v robote? A mohol by si mi u vás v počítači zistiť, kedy ste predávali televízory značky Grundig…“

Oto sa nahol, aby lepšie videl na škatuľu, „Grundig, potom nasleduje veľké EL…“

Hanzel nadiktoval celý názov a presné označenie televízora. Počítače v kamarátovej predajni pracovali naozaj rýchlo a odpoveď sa dozvedel obratom.

„Dvetisíc? A rok-dva potom. Ďakujem. Nie, nezháňam, ja mám lepší, chcel som to iba pre informáciu. Ešte raz ďakujem… čo? Počúvam ťa… nie. Ani plazmu nezháňam, ja mám naozaj dobrý a som s ním spokojný. Čo? Vieš čo, stretneme sa na pive a podebatujeme, ale fakt nič super moderné nepotrebujem, na tie chujoviny, čo teraz vysielajú v televízii, by mi stačil aj čiernobiely, takže… nie. Dobre, uvidíme sa, zatiaľ ti ďakujem.“

Hanzel položil slúchadlo a všetkým oznámil už aj tak známu informáciu.

„Tá krabica je stará asi osem rokov, možno sedem.“

Burger sa nahol bližšie a preskúmal fľaky na dolnom okraji.

„Asi celý ten čas ležala v pivnici s potkanmi. Ošťali ju aj nahlodali. Bude to riadna fuška, niečo z nej získať, to ti poviem, kompl.“

Posadali si.

„Počkáme na náš výjazd, poradíme sa s vyšetrovateľom a uvidíme,“ zauvažoval Burger. „Dnes si tu sám?“ spýtal sa kolegu z okresu, aby reč nestála.

„Parťák je po výjazde, má voľno.“

Burger si vybral cigaretu a znudene si zapálil. Hanzel sa ponaťahoval, zazíval a začal si obzerať nástenku za sebou.

„Ehm… nechcem do vás rýpať, ale – dáte si niečo?“ spýtal sa váhavo kolega z okresu.

„Ja kávu nemôžem, mám vredy,“ odmietol Hanzel.

„Trochu borovičky…“ navrhol pohotovo okresný detektív.

„Ale piť by sa nemalo,“ namietol Burger.

„Tak to berte ako desiatu.“

„No, trochu borovičky na desiatu by na vredy nemalo škodiť, čo povieš, Edko?“

Edko s kolegom súhlasil – niečo zjesť museli.

  • * *

Burger s Hanzelom odišli na okres a tesne po ich odchode prišla Petra. Zvalila sa do kresla vedľa Chosého. Posunul sa trochu vyššie a pritiahol si nohy, aby jej v rohu urobil miesto.

„Čo vám je? Čo ste takí divní? Nejakí ste seknutí, nie?“

„Oto s Edom to odskákali, niečo sa našlo v piatom okrese, tak čakáme,“ vysvetlil jej Kuky.

„No a? Však už bolo načase! Celé leto sme sa tu piekli vo vlastnej šťave a nebolo do čoho pichnúť, konečne sa niečo hýbe, nie?“

„Bolo by do čoho,“ prevalil sa Chosé na druhý bok, „ale ty si nechcela…“

Petra vzala z konferenčného stolíka zápalkovú škatuľku a hodila ju do Chosého. Bol taký lenivý, že sa mu nechcelo ani uhnúť, tak mu skončila na hrudi a zasunula sa pod lem saka.

„Dobrý zásah,“ skonštatoval unudený Chosé a nechal zápalky tak, ani sa mu ich nechcelo vytiahnuť.

„Kávu?“ spýtala sa Petra.

„Aj mne,“ pridal sa Chosé.

„Či nedostanem,“ spresnila otázku.

„Nie,“ ubezpečil ju Chosé.

Tak si zapálila iba tak nasucho. Niekedy s nimi nebola rozumná reč, zvlášť keď im bolo teplo a nudili sa.

„Richard,“ začal Kuky nad teráriom, „ale sú aj drahšie škrečky, nie? Napríklad minule som čítal, že tie čumily majú bohovsky drahú kožušinu.“

„Činčily.“

„Tak činčily. Podľa teba by sa to dalo chovať v takomto teráriu?“

Krauz si vzdychol a odložil hlásenie, čo práve čítal.

„Chceš ma vážne nasrať?“

„Dobre, dóóbre… čumily som skomolil naschvál, chcel som ťa iba pobaviť, viem, že sa volajú činčily. Chcel som ťa iba zaujať – vidíš, podarilo sa. Ja som si o nich totiž niečo prečítal. Tie škrečky žijú v Afrike a majú sakramentsky drahú kožušinu. Tak dá sa to chovať na kožušinu, alebo nie?“

„Nie je to škrečok, ale príbuzný morčaťa, a nežije v Afrike, ale v Južnej Amerike, ty expert, a chovať to môžeš priamo tu v kancelárii, nepotrebuješ ani terárium, my si vynesieme stoly na chodbu, stačí, keď zadebníš okná pletivom a nanosíš im seno. Stačí, alebo chceš ešte niečo?“

„Čo si nervózny?! Iba uvažujem o svojej budúcnosti, to ešte môžem, nie? Nikto z nás nechce ostať fízlom až do smrti. Také malé podnikanie s kožušinami… Kuky, činčila a spol., firma jak hovado, čo vy na to?“

Petra vyvalená v kresle iba krútila hlavou a usmievala sa. Niekedy tým jej kolegom z nudy naozaj šibalo. Preto ich mala tak rada.

V pondelok doobeda, práve v čase, keď chlapi a Petra na oddelení vrážd blbli a Kuky sa chystal rozšíriť svoj chov o činčily, prišlo na policajnú stanicu v centre mesta pekné mladé dievča.

Policajt na stálej službe vzhliadol od papierov na stole a cez sklo si ju premeral vážnym úradným pohľadom. Zvlášť niektoré partie.

Naozaj pekný zjav, ale k dokonalosti jej niečo chýbalo. Vlasy v poriadku, sako v poriadku, tesná krátka sukňa celkom dobrá, nohy by ušli… ale niečo jej chýbalo. Niečo… a prišiel na to okamžite. Úsmev! K takej peknej postave a mladej tváričke by sa hodil aspoň náznak úsmevu, ale tu bol iba strach a smútok, a to bolo podozrivé.

Policajt odložil hlásenie, otvoril okienko a nahol sa. Dievčina sa sklonila.

„Prepáčte, že vás obťažujem, ale ja… neviem, čo mám robiť. Kde to mám hlásiť. Ja…“ K bezradnosti sa priznala až s príliš vážnym výrazom v tvári.

Policajt zavrel okienko a rukou jej ukázal, aby prešla ďalej. Bzučiakom jej otvoril dvere a vpustil ju do služobnej miestnosti. Výraz v jej očiach mu napovedal, že s touto stránkou by mal zaobchádzať seriózne a vážne, lebo aj ona to tak myslí. Toto asi nebude fór.

„Ja…“ zahabkala.

„Sem si sadnite. Je vám dobre? Nepotrebujete lekára, alebo…“ zdala sa mu nielen poblednutá, ale doslova na pokraji mdlôb.

„Pohár vody, ak môžem.“

Dal jej vodu a prisunul popolník. Ponúkol ju. „Ďakujem,“ vzala si.

Opatrne sa nahla k zapaľovaču, vyfúkla a pošúchala si kútik oka, lebo ju zaštípal dym.

„Naozaj nepotrebujete lekára?“

„Nie, to nie.“

„Tak potom nech sa páči. Ako vám môžem pomôcť?“

Ešte chvíľu váhala a fajčila, potom sa rozhovorila.

„Stratila sa mi kamarátka… ja neviem… ja… čo mám robiť, kde to mám hlásiť… ako to mám oznámiť?“ habkala medzi šlukmi. „Môžete mi pomôcť?“

Dvakrát za sebou prudko potiahla, popol jej padol na sako. Policajt sa nahol a pohotovo jej chcel popol odfrčknúť, ale…

„Prepáčte, radšej vy sama.“

Rýchlym gestom striasla popol z pravého prsníka a ostatok z cigarety odklepla do popolníka.
„Samozrejme, že to môžete zahlásiť aj u nás, vypočujem vás a potom rozhodneme, o čo ide a kto bude vec vyšetrovať.“

Policajt hovoril vážnym úradným tónom a jeho slová dávali zmysel. Konečne niečo dávalo zmysel, lebo to, čo zažila v nedeľu a dnes v noci, zmysel nedávalo. Zvlášť to, čo spravil kolega Dušan a čo jej povedal… Ale hlavne, že tu bol s ňou a čakal ju vonku, inak by určite nenašla odvahu zájsť na políciu. Podľa nej už nič nedávalo zmysel, všetko akoby sa prevrátilo hore nohami.

„Kto sa stratil a za akých okolností?“ začal vyšetrovať policajt, ale hneď si uvedomil, že začal zle. „Prepáčte, ešte vás zastavím hneď na začiatku – môžete mi ukázať váš občiansky preukaz, aby som vedel, s kým hovorím a kto podáva oznámenie.“

Bez problémov mu z kabelky podala identifikačnú kartičku.

„Pani Martina Mrázová…“ čítal.

„Slečna.“

„Slečna Mrázová, prepáčte, takže kto sa stratil?“

„Moja najlepšia kamarátka Barborka…“

Dominik Dán - Kráska a netvor

Podľa skutočnej udalosti!

Maďarskí policajti našli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej požiadali policajtov z okolitých štátov, ale jedinú poriadnu stopu našli vraždári z Nášho Mesta Chosé s Krauzom. Aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.

Kniha Kráska a netvor vychádza vo vydavateľstve Slovart.

Dominik Dán - Kráska a netvor
Dominik Dán - Kráska a netvor Autor: Slovart

Vyhrajte kompletnú sériu kníh Dominika Dána

Hrajte s Pravdou o kompletnú sériu kníh Dominika Dána vrátane vychádzajúcej novinky Kráska a netvor s venovaním a vlastnoručným podpisom autora!

Knihy Dominik Dán

Ako sa zapojiť do súťaže? Stačí, ak pošlete správnu SMS odpoveď na novú otázku:

Koľká v poradí vychádza aktuálna novinka Kráska a netvor?

  • A) trinásta
  • B) sedemnásta

Správnu odpoveď zasielajte do nedele 16.6. do 24.00 h na číslo 6663 v tvare: PRAVDA(medzera)správ­na odpoveď v tvare A alebo B (medzera)meno a priezvisko(med­zera).

Žrebovať budeme zo všetkých prijatých SMS so správnou odpoveďou 17. 6. 2013.

Výhercu budeme kontaktovať telefonicky. Cena odpovednej SMS je 0,50 € s DPH. Službu technicky zabezpečuje A SMS, s. r. o.

Výhercovia

Jana Karmanová, Mýtna
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
Externé odkazy
1 debata chyba