Proglas. Konštantínov dar slova Slovanom

06.07.2013 06:00
Cyril a Metod
Súsošie sv. Cyrila a Metoda, Alojz Rigele, 1939 Galéria Jána Koniarka v Trnave Autor: ,

Konštantínov Proglas, prvá dochovaná báseň napísaná v slovanskej reči, vyvoláva otázky. A trvalý obdiv.

Nepochybne existujú krajiny, ktoré sa venujú cyrilo-metodskej tradícii viac systematicky a vedecky, ako napríklad susedné Česko a Morava, alebo povedzme Bulharsko, či Srbsko. Celkom nepochybne sú aj také krajiny, v ktorých sa tematizovanie cyrilo-metodského dedičstva stalo súčasťou modernej politiky. Okrem pravoslávnych krajín sem patrí aj katolícke Chorvátsko, ale aj Slovensko. Je aj taká katolícka krajina, ktorá „nezapadá“ medzi ostatné slovanské krajiny a radšej hovorí menej o tom, čo by mohla mať spoločné so svätými Cyrilom a Metodom. A predsa, práve 1. slovanský pápež, ktorý sa v nej narodil, urobil z týchto svätých spolupatrónov Európy.

Treba však povedať, že žiadna zo slovanských krajín sa v takej miere a s takou fascináciou nevenuje jednej jedinej básni z bohatého komplexu odkazu svätých solúnskych bratov, okrem tej našej. Tou básňou je báseň Proglas. Dokazuje to nielen vysoký počet prekladov tohto textu do slovenčiny, ale aj ich prebásnení a komentárov, ako to vidíme napríklad v poslednom období v spoločnom diele Feldeka, Buzássyho, Haugovej, Zambora, Džunkovej a iných s titulom Proglas: Preklady a básnické interpretácie (Literárne informačné centrum, Bratislava 2012). Z čoho u nás pramení táto fascinácia práve týmto a nie iným textom, ktorý by sa mohol pripísať Konštantínovi Filozofovi?

O paradoxoch misie

Skôr než pristúpime k odpovedi na túto otázku, musíme rekapitulovať základné zaužívané pravdy o tomto texte. Báseň Proglas je akýmsi predslovom k prekladu Písma Svätého do staroslovienčiny zakódovaným do viazaného jazyka poézie. Hoci sa najstaršie odpisy tejto básne zachovali až zo 14. storočia a sú v cyrilike, jej autorstvo sa zväčša, najmä však na základe obsahovej kritiky prisudzuje svätému Konštantínovi (Cyrilovi) Filozofovi. Z tohto predpokladu potom vyplýva, že musela vzniknúť pred 14. februárom roku 869. Tento deň je totiž dátumom úmrtia Konštantína, jedného z najväčších filozofov v európskych dejinách. Alebo presnejšie je dátumom narodenia sa veľkého svätca Cyrila, jedného z apoštolov Slovanov. Ak však prijmeme tento predpoklad, potom báseň musela byť napísaná v glagolici, teda, podľa všetkého v staršej slovanskej abecede, čo samo o sebe nie je a nemôže byť celkom bez dôsledkov.

Ako sme povedali, najstaršie tri odpisy básne pochádzajú zo 14. storočia a nachádzame ich v prostredí srbských pravoslávnych kláštorov (napríklad na Hilandare na Svätej Hore). S územia dnešného Slovenska a Moravy, respektíve Koceľovho Zadunajska (dnes súčasť Maďarska) sa nezachoval ani jeden odpis.

Už na prvý dojem je teda zrejmé, že báseň sledovala osud, ktorý jej predurčil jej tvorca, keď glagolicou do staroslovienčiny začal prekladať ako prvé práve Evanjelium svätého Jána. Z neho slová a vety Prológu: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ Takto sa o tom prinajmenšom zmieňuje neznámy autor Života svätého Konštantína (ďalej ŽK). Keď však k tomu ten istý životopisec ešte dodáva „… a ďalšie“ (slová Evanjelia svätého Jána preložil), nutne musí myslieť aj na sentenciu „… Bol (Boh-Slovo) na svete a svet povstal skrze neho a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali.“ Aspoň takto tomu rozumel jeden zo slávnych mužov dnešnej slavistiky Ihor Ševčenko vo svojej stati o troch paradoxoch cyrilo-metodskej misie, keď napísal o tom, že cyrilo-metodská misia sa rozvinula na územiach a v spoločenstvách, ktorým v prvom pláne ani nebola určená.

Sme zakliate národy? Ťažko dnešnému čitateľovi vykladať niečo o metafyzike. Predsa však národy strednej Európy akoby v nej boli zakliate. Anonymný autor Uhorsko-poľskej kroniky napríklad o Poliakoch v prvej tretine 13. storočia hovorí, že sú „(príliš) namyslení na svoju hlúpu silu“. Vincent Kadlubek, tvorca prvého oficiálneho Života svätého krakovského biskupa Stanislava, ktorého mal zabiť druhý poľský kráľ Boleslav II. Štedrý (Smelý) k tomu v polovici 13. storočia dodal poučenie o tom, že ako bolo telo krakovského biskupa rozťaté na kúsky, bude sa Poľsko v dejinách rozpadať a ako bolo zázrakom (od Boha) zasa toto telo svätca scelené, bude sa Poľsko obnovovať…

Prvý poľský kronikár tzv. Gallus Anonymus, ktorý písal v prvej tretine 12. storočia na dvore poľského kniežaťa Boleslava III. Krivoústeho sa na adresu Čechov zmienil približne v nasledujúcom duchu – Česi sú ako koleso na voze, kam voz, tam česká vernosť. Prvý český kronikár Kozmas, ktorý písal približne v tom istom čase, nezostal svojmu kolegovi nič dlžný, keď lakonicky glosoval, že Dúbravka, „apoštolka“ Poliakov, ako tomu rozumejú okolité historiografie, ktorá sa pričinila o krst svojho manžela Mieška I. a tým i celého Poľska (inak sestra českého kniežaťa Boleslava II. Pobožného); bola vlastne veľmi nešľachetná, keďže „ hoci bola aj vysokého veku, vydala sa za poľské knieža, (…), čo bolo veľké bláznovstvo od tej ženy.“

Prvý východoslovanský kronikár známy pod zaužívaným, ale nepresným menom Nestor a jeho kronika ako Povesť vremennych ľet o nás, teda Slovanoch uzavretých vencom Karpát hovorí: „(Na počiatku) Bol jeden slovanský národ, ktorý býval na Dunaji…“ Na inom mieste potom ten istý kronikár po tom, ako svätý Metod a dvaja rýchlopisci (kdesi na Veľkej Morave) dokončili celý preklad Svätého Písma do staroslovienčiny, zdôrazňuje: „Preto sa patrí vzdať chválu a slávu Bohu, že dal takú milosť biskupovi Metodovi, nástupcovi Andronika, a tým aj slovienskemu ľudu.“ Tento fragment je podľa všetkého jednou z najstarších vlastných, teda domácich tradícii dunajských Slovanov zachovaných bez iného sprostredkovania v Povesti vremennych ľet ako jej integrálna súčasť. Od začiatku 20. storočia, teda od čias Alexeja Šachmatova je toto rozprávanie známe tiež ako Povesť o preložení kníh. Na inom mieste tá istá Povesť o preložení kníh ďalej dodáva: „A Slovania (moravskí, nitrianski a zadunajskí) boli radi, keď vo svojom jazyku (ako prví) počuli o Božej veľkosti.“

Razantne a neodkladne

Ale aké boli ozajstné motívy, čo viedli k tomuto činu? Čo podnietilo svätého Konštantína k tomu, že sa sak razantne, ba takmer neodkladne, pustil do zostavovania abecedy a prvých prekladov základných modlitieb i bohoslužobných liturgických textov do jazyka, ktorý dnes zaužívane nazývame staroslovienčina? Niektoré odpovede na položené otázky nám možno pomôže dať hlbšie zamyslenie nad samotnou básňou Proglas. Ale najskôr rekapitulujme, čo sa vlastne o dôvodoch príchodu Konštantína a Metoda k Rastislavi do dnešných dní zvykne hovoriť.

Predovšetkým všeobecne, hoci nesprávne, u nás panuje názor, že Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu šíriť kresťanstvo. Neprišli, lebo kresťanstvo najmenej od čias podrobenia Panónie Karolom Veľkým (okolo r. 796) tu už bolo etablované a to aj v rámci oficiálnych cirkevných štruktúr. Rastislav (a Svätopluk), ktorý žiadajú byzantského cisára Michala III. o „učiteľa“, žiadajú o zriadenie samostatnej cirkevnej provincie na čele s vlastným biskupom, ktorý by cirkevno-právne vymanil územie dunajských Slovanov spod zvrchovanosti bavorských biskupstiev Salzburg a Pasov. Michal III. však neposiela biskupa, ale dvoch učiteľov, z ktorých jeden ani nebol vysvätený na kňaza (Metod).

V zložitej medzinárodno-politickej situácii, v ktorej Byzantská ríša, Franská ríša i pápežstvo už niekoľko rokov usilovali o získanie rozhodujúceho vplyvu v strategickom Bulharskom kniežatstve (kráľovstve), mohla teda „misia“ svätých bratov zohrávať úlohu „želiezka v ohni“. Inak povedané, obaja bratia mohli plniť úlohy diplomatickej povahy pre prípad, že by sa Bulharsko predsa len vytrhlo z politického a cirkevného vplyvu Byzantskej ríše. V takomto prípade však nebolo vôbec nutné vymýšľať glagolicu, prekladať do staroslovienčiny základné bohoslužobné texty, či zriaďovať slovanské učilište.

Nuž a je tu ešte ďalšia základná teória, ktorá prepája konštantinopolského ekumenického patriarchu Fotia, s rímskym bibliotekárom Anastáziom a to práve prostredníctvom solúnskych bratov. Cieľom takejto akcie malo byť odstránenie hrozby schizmy medzi oboma hlavnými centrami dobového kresťanstva. Napomôcť k tomu malo práve nájdenie ostatkov tretieho svätého pápeža Klementa na Kryme svätým Konštantínom-Cyrilom počas jeho cesty ku Chazarom. Aj pri tejto, akokoľvek umnej teórii však vyvstáva otázka písma a jazyka, ktoré Konštantín Filozof zostavil pre Slovanov, ktorí „bývali na Dunaji“. Nič také totiž nikdy predtým a nikdy potom byzantská diplomacia, či už svetská alebo aj cirkevná neurobila.

Nezostáva nám teda nič iné, než konštatovať, že misia oboch bratov u dunajských Slovanov mala pôvodne zmysel len sama pre seba, pre jej aktérov a odberateľov. Alexander Avenarius svojho času o tom napísal: „Časovo dlhotrvajúce a geograficky rozsiahle pôsobenie cyrilo-metodskej kultúry umožnila práve tá jej súčasť, ktorá sa najzjavnejšie vymykala z byzantského (a pochopiteľne aj západného) kultúrneho konceptu: jazykovo-národný charakter kultúrneho pôsobenia, uznanie staroslovienskeho jazyka ako jazyka misijného, ale aj liturgického a literárneho…“ To by ale znamenalo pripustiť, že jej iniciátormi vlastne ani neboli Rastislav (a Svätopluk), ale Konštantín samotný.

Takémuto porozumeniu hlavného motívu celej misie nakoniec nasvedčuje i to, že ani svätý Metod nebol celkom presvedčený o zmysluplnosti celej akcie svojho brata, ako o tom svedčí Život Metoda (ďalej ŽM). Podľa autora tejto hagiografickej pamiatky, ktorá vznikla bezprostredne po smrti svätého Metoda (6. apríla 885) Konštantín-Cyril svojho brata ešte na smrteľnej posteli zaklínal slovami: „Hľa, brat, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na oranici padám, deň svoj som skončil. Ale ty miluješ veľmi Horu. Jednako neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo (pokračovanie v misii), lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ Takémuto chápaniu pôsobenia oboch bratov u dunajských Slovanov zodpovedá aj zdanlivá „chaotickosť“ jej priebehu.

Ako svätý apoštol Pavol

Po 40-mesačnom pôsobení u Rastislava ďalej svätí Konštantín a Metod zotrvávajú ešte niekoľko mesiacov u ich politického rivala Koceľa, „ktorý si veľmi obľúbil slovanské knihy“ a vychovávali tu ďalších učeníkov. Všetkých (moravských i panónskych) učeníkov potom Konštantín berie vysvätiť. Ani v ŽK ba ani v ŽM sa pritom ani raz nehovorí, že by bratia mienili ísť tak urobiť do Konštantínopolu, ako by to bolo na prvý pohľad logické. Idú do Ríma. V ŽK sa píše: „Keď sa dozvedel pápež (Hadrián II.) o ňom (Konštantínovi), poslal poň.“ Cestu obom bratom, ale tým i staroslovienčine v liturgii im však otvorili práve sväté relikvie pápeža Klementa. Nájdenie ostatkov, ich uchovávanie v tajnosti malo teda poslúžiť cieľu misie, ktorým bolo ako prezrádza samotný Proglas – darovanie Slova Slovanom.

Veľký ruský semiotik Vladimir Toporov v tejto súvislosti hovorí o veľkej „mytologéme Slovanov ako národa Slova“. Uznáva tiež, že práve týmto činom (vytvorením písma, jazyka a prekladmi liturgických textov do staroslovienčiny) sa svätý Konštantín odlíšil od všetkých jeho starozákonných, antických i byzantských vzorov, ktorých citátmi inak „vystužil“ svoj text, nepochybne nielen kvôli tomu, že v byzantskej poézii sa tak patrilo urobiť, ale najmä kvôli legitimizácii svojho diela. Najviac sa tým priblížil k dielu svätého apoštola Pavla, ktorý sa napriek všetkým výhradám ostatných apoštolov, ktorí boli rozhodnutí uchovať Kristovo Evanjelium výlučne pre židov, rozhodol ho hlásať aj pohanom. Na druhej strane rozdiel medzi svätým Pavlom a Konštantínom tkvie v tom, že Konštantín nechcel darovať tento dar všetkým pohanom, ale práve a len Slovanom. Konštantín to vo svojom Proglase formuluje viac ako jasne, ako na to upozornil opäť Vladimír Toporov. Ide o verše:

„počujte, čo vám vlastný rozum hovorí počujte všetci, celý národ slovanský, počujte Slovo od Boha vám zoslané, Slovo, čo hladné duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní, Slovo, Boha poznávať vás pripraví“

Ako ďalej dodáva Toporov verš „slyšite, Slověne, si“ a tie, ktoré s ním súvisia, formujú hlavnú tému Proglasu – „spočiatku sa javiacu ako zvukový paradox – Slovania ako národ Božieho Slova“. V tomto zmysle nájdenie ostatkov svätého pápeža Klementa bolo len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ktorým bolo – zvestovať Slovo Slovanom v ich jazyku a  (zjavenom) písme. Takýto plán sa však musel v Konštantínovej hlave zrodiť už dávno pred cestou k Moravanom a ostatným dunajským Slovanom. Keďže ide nepochybne o celkom nečakaný skutok, musíme sa nutne opýtať, čo ho k nemu vlastne podnietilo?

Kľúčové „zjavenie“ písmen

<A>Ako sme naznačili, na mnohé nám odpovedá samotná báseň. Vráťme sa teda k nej. Z formálneho hľadiska tento úvod k prekladu evanjelia Najskôr Evanjelia svätého Jána, alebo ako sa domnievajú iní, evanjelistára, (to jest súboru biblických textov, ktoré sa čítajú počas jednotlivých dní v týždni v roku) tvorí ho 110 veršov. Ak rátame záverečnú modlitbovú formulku „Amen“, za verš, potom 111. Ako na to už svojho času upozornil veľký ruský slavista Roman Jakobson, zhodou okolností ako exulant spojený s prvou Česko-slovenskou republikou, väčšina veršov tejto básne je dvanásťslabičných, s cezúrou (pauzou) po piatej slabike. Štruktúra verša je teda tvorená nasledovne: 12 = 5 + 7. Samo o sebe by nešlo o žiaden výnimočný jav v dejinách byzantskej poetiky. Jakobson to svojho času komentoval takto: „ (je to) slovanská odpoveď na byzantskú poéziu“.

O niečo hlbšie zašiel už zmienený Vladimir N. Toporov, ktorý v uvedenej schéme na základe doteraz najpodrobnejšej sémanticko-štrukturálnej analýzy rozoznal v básni množstvo ďalších rovín a významov. Najlepšie im asi porozumieme, keď sa pozrieme na klasickú byzantskú mozaiku Krista-Pantokratora.

Písmená glagoliky, ktoré vytvoril Konštantín...
Písmená glagoliky, ktoré vytvoril Konštantín zrejme ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu. Autor: Litcentrum

Aj ona sa skladá z dvoch principiálnych častí, v ktorej jedna strana dopĺňa významovo tú druhú (5 + 7). Z prvej imperatívnej, ktorá ako tvrdí Vladimír Toporov je ukotvená v starozákonnej minulosti a tradícii cirkevných otcov a druhej, voľnejšej a slobodnejšej, novozákonnej. Pravá (dobrá) strana je pritom menej dominantná (zdá sa menšia). Spodobuje totiž novozákonného Krista, Boha milujúceho (summa bonum), odpúšťajúceho, ktorý pravou žehnajúcou rukou pozorovateľa vťahuje do obrazu, volá k sebe. Oproti tomu ľavá strana je hlboko ukotvená v starozákonnej tradícii. Kristus na nej je prísny, trestajúci, zamračený. Zo sudcovského gesta – pokrčené prsty ľavej ruky smerujúce na Písmo sväté, je jasný odkaz na starozákonnú Mojžišovu zmluvu medzi Bohom a človekom, ktorej dodržiavanie je základnou podmienkou existencie človeka do dnešných dní.

Rytmický pôdorys verša Proglasu a jeho rozdielne významové zaťaženie, kým v prvej polovici verša prevládajú citáty cirkevných autorít a podstatné mená, v druhej prevládajú najmä vlastné (autorské) vstupy svätého Konštantína a slovesá, však poukazuje aj na iné zákonitosti, ktoré sú podľa Vladimira Toporova typické pre Proglas. I táto štruktúra však upomína na byzantskú mozaiku, v ktorej sa silné farbené línie zlievajú z rôznych odtieňov rôznych farieb, ktoré vznikajú v dôsledku skladania malých farebných kamienkov. Veľký priestor je vyplnený maličkosťami. Sväté Písmo tvoria kapitoly, kapitoly vety, vety slová a slová písmená.

A tu sa dotýkame ďalšieho podstatného znaku básne Proglas. Hovoríme o akejsi paralele medzi „zbieraním“ slovanských písmen svätým Konštantínom a zhromažďovaním „jazykov“ Kristom, obnovením Stvorenia návratom do dokonalosti jedného jazyka Adama. V Proglase ju objavil opäť Vladimír Toporov. Samotná téma „zjavenia“ písmen je teda kľúčovou pre pochopenie Proglasu a tým aj celej misie svätých Konštantína-Cyrila a Metoda.

Ako je známe a všeobecne dodnes oceňované najmä medzi filológmi, svätý Konštantín Filozof pri definovaní charakterov jednotlivých typov slovanských grafém (písmená, bukvy), ako prvý v dejinách vôbec pochopil pojem fonémy (jazykového fenoménu, najmenšej komplexnej zvukovej jednotky jazyka, vďaka ktorej dokážeme rozlišovať význam slova). Jednej slovanskej fonéme (nie hláske) pritom priradil jeden jediný originálny znak. Vytvoril abecedu, podľa všetkého ju nazval glagolica, pomocou ktorej dosiahol praktickú zhodu medzi tým ako sa slovo vyslovuje, či číta a ako sa zapisuje. Dôsledok tohto objavu bol epochálny. Na rozdiel od iných systémov zapisovania jazykov totiž dosiahol maximálnu presnosť prepisu predlohy. Vytvoril takzvaný fonetický pravopis. Evanjelium hlásané a spísané v tomto systéme písmen sa tak stalo prakticky identickým.

Nespočetné množstvo významov

Predpoklad, že touto abecedou bola glagolica, však vedie k ďalším, ďalekosiahlym záverom. Ako je totiž známe každý znak glagolice nosí v sebe ešte aj iné funkcie. Na prvom mieste symbolické. Do dnešného dňa existujú dve základné hypotézy motivácie vzniku jednotlivých tvarov písmen glagolice. Jedna (tzv. exogénna) tvrdí, že vznikla z písmen iných abecied, najčastejšie sa tu uvažuje o písmenách malej gréckej abecedy, plus pre špeciálne slovanské fonémy boli vymyslené, alebo inde vyhľadané iné znaky. Druhá (ktorá sa nazýva aj endogénna) tvrdí, že celé písmo skutočne vymyslel, alebo mu bolo zjavené, svätý Konštantín.

V prospech endogénnej teórie hovorí to, že glagolica má skutočne akúsi navonok skrytú, ale veľmi logickú geometriu. Predovšetkým každý jej znak možno vpísať do kružnice, ktorá je rozdelená na osem dielov. Tento kruh chorvátska odborníčka na glagolicu Marica Čunčić nazvala rozeta. Väčšina znakov sa navyše dá do tejto rozety vpísať prostredníctvom kombinácie kríža, kruhu a trojuholníka. Kríž je pritom symbolom spásy, kruh Božej dokonalosti a trojuholník – Najsvätejšej Trojice, ale aj človeka a Boha (pozri hexagram). Neprekvapuje preto, že prvé písmeno glagolice A má tvar kríža.

Ako je z uvedeného jasné, akékoľvek slovo napísané v glagolici v sebe nesie nielen svoj pôvodný obsah, ale aj druhotný, pridaný zapísaním v tomto systéme. Dodajme, že nielen estetický. Aby to všetko nebolo také jednoduché, treba ešte povedať, že jednotlivé písmená glagolice majú aj svoju osobitnú číselnú hodnotu a tvoria prvý slovanský číselný systém. Ako inak A, teda kríž = 1. Summa summarum, ak týmito znakmi, ako ich poeticky nazval Milana Rúfus – Božie mravce, prepíšeme báseň Proglas, získame, okrem už niektorých naznačených viac-menej tradičných poetických ozvláštnení textu, aj ozvláštnenia ďalšie, nepoetické. Konečným efektom je prakticky nespočetné množstvo možných významov básne Proglas ako celku, ale aj jej jednotlivých veršov.

Stvorením práve takejto abecedy, ktorou sa zapisovala staroslovienčina, teda nepochybne svätý Konštantín-Cyril napodobnil stvoriteľský akt Božieho Stvorenia. Otázne zostáva do akej miery sám veril, že staroslovienčina môže byť jazykom tohto stvorenia, alebo jazykom návratu k tomuto stvoreniu – jazykom Adama? Až do jeho čias sa totiž všeobecne verilo, že jazykom, ktorým hovoril Adam, bola stará sýrčina.

Na tomto mieste sa už však pohybujeme na veľmi tenkom ľade, lebo ako je známe, hľadaním takéhoto jazyka sa zaoberali a zaoberajú celé generácie pred Konštantínom i po ňom. V každom prípade však konštatujeme, že motivácia, ktorá viedla svätého Konštantína k vytvoreniu slovanského písma a staroslovienčiny, ako liturgického, literárneho a kultúrneho jazyka, musela byť neobyčajne silná a so všetkou pravdepodobnosťou nemohla byť vyvolaná len každodennými, či zaužívanými potrebami svojej doby.

Martin Homza (1967)
Od roku 1995 pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK Bratislava. Zameriava sa na uhorsko-poľsko-kyjevskoruské vzťahy za vlády Arpádovcov, otázky genézy slovenského etnika v stredoveku a i. Prof. martin Homza je nositeľom Rytierskeho kríža Radu za yásluhy POľskej republiky za prácu v oblasti spoločnej poľsko-slovenskej histórie a publikáciu Dejiny Spiša.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku