Fotograf Pavol Breier knihu ilustroval výhradne čiernobielymi fotografiami. Sympatická snaha zbaviť Tibet nánosu romantických mýtov západného sveta. Zrazu sa nepozeráme na krikľavý pestrofarebný Tibet "veľmi chudobných, no o to šťastnejších ľudí“, ale na realistický dokument zo života jedného kláštora, ktorý sa pokojne môže odohrávať pred dvesto rokmi alebo dnes.
Foto: Slovart
Po tomto dôležitom oslobodení sa od predstavy tajomného Tibetu, ktorú k nám dovážajú horolezci zo svojich výprav, je čitateľ o krok bližšie k hľadaniu toho, po čom tak túži. To však ešte netuší, akú mníšsku pokoru bude musieť preukázať textu nabitému menami, dátumami, odbornými pojmami, dokonale chronologicky usporiadanými. Autor s encyklopedickou presnosťou prvých európskych misionárov v Číne pozoruje svet okolo seba a starostlivo zapisuje všetko, čo vidí a počuje.
Na rozdiel od David-Neelovej, ktorá na sebe skúša a sugestívne opisuje najrozličnejšie duchovné praktiky tibetských šamanov a budhistických učencov, Slobodník sa drží stranou a vecne opisuje Budhovo učenie, hierarchiu lamov, gelongov, tulkuov a ďalších "prebudených“ na pozadí náboženského, politického a ekonomického fungovania kláštora. Škoda, že tak málo necháva hovoriť pozorovateľa v sebe. Jediná historka – to keď autor ide na audienciu k štvorročnému znovuzrodencovi – má v sebe talent rozprávača s citom pre detail.
Na druhej strane – po prečítaní tejto knihy už nik nemôže povedať, že nevie, čo je vyobrazené na tibetskej vlajke, čo znamená slovo dalajláma alebo ktoré zviera sa volá rovnako v slovenčine i tibetštine.
Dnešného čitateľa bude pravdepodobne najviac zaujímať záverečná časť knihy, venovaná Maovej kultúrnej revolúcii, obsadeniu Tibetu čínskym vojskom a spolužitiu tibetského, čínskeho a čínsko-moslimského obyvateľstva na spoločnom území. Tibetská krajina sa rovnako ako zvyšok Číny pomaly spamätáva z "kultúrneho“ vyčíňania, vyrovnáva sa s trhovým hospodárstvom a s ním súvisiacimi fenoménmi.
Až pri fotografiách, na ktorých ľudia vozia tehly a pília trámy na obnovu zničeného kláštora, si uvedomíte, že ani doterajšie obrázky z nádvorí a zákutí chrámu nenafotil nejaký "prevtelenec“ pred stovkami rokov. "To“ podstatné v Tibete teda prežilo a zjavne bude žiť ďalej. Kniha Labrang je malým dôkazom.
