11
STARÁ PANI ustielala posteľ. Keď sa vystrela, Joona ju okamžite spoznal. Bola to žena, ktorá ho oslovila pred kostolom Adolfa Fredrika. Žena, ktorá mu ukázala starobylé karty. Žena, ktorá mu odovzdala pozdrav od Rosy Bergmanovej.
Joonovi sa rozbúšilo srdce.
Je jediný človek, ktorý vie, kde sa nachádza jeho žena a dcéra, a nemala by o jeho existencii ani tušiť.
„Rosa Bergmanová?“ oslovil ju Joona.
„Áno,“ odvetila a zdvihla ruku ako školáčka.
„Volám sa Joona Linna.“
„Áno,“ usmiala sa a šuchotala sa k nemu.
„Nedávno ste mi odovzdali pozdrav,“ povedal.
„Drahý neznámy, nepamätám si to,“ odvetila Rosa a sadla si na pohovku.
Ťažko preglgol a pristúpil o krok k nej.
„Spýtali ste sa, prečo sa tvárim, akoby moja dcéra neexistovala.“
„Ale to by si nemal robiť,“ pokarhala ho. „To vôbec nie je milé.“
„Čo viete o mojej dcére?“ opýtal sa Joona a opäť postúpil o krok k nej. „Počuli ste niečo?“
Neprítomne sa usmiala a Joona sklopil zrak. Usiloval sa udržať si jasnú myseľ, presunul sa do kuchynského kúta, a keď nalieval kávu do hrnčekov, všimol si, že sa mu chvejú ruky.
„Rosa, je to pre mňa dôležité,“ predniesol pomaly a položil hrnčeky na stôl. „Veľmi dôležité…“
Zažmurkala a preľaknuto sa potom spýtala: „Kto ste? Stalo sa niečo mame?“
„Rosa, spomínate si na dievčatko, ktoré sa volalo Lumi? Jej mama sa volala Summa. Pomáhali ste im…“
Keď si všimol jej strnulý, stratený pohľad, zmĺkol.
„Prečo ste ma vyhľadali?“ opýtal sa, hoci vedel, že to nemá zmysel.
Hrnček jej vypadol z rúk a rozplakala sa. Vrátila sa opatrovateľka a s rutinou ju upokojovala.
„Poďte, vyprevadím vás,“ povedala tichým hlasom Joonovi.
Bok po boku kráčali bezbariérovou chodbou.
„Ako dlho už trpí demenciou?“ zaujímalo Joonu.
„Prišlo to u nej rýchlo… Prvé náznaky sme si všimli minulé leto, takže je to už asi rok, čo… kedysi sa hovorilo, že sa vraciate do detstva, a mnohé prípady to veľmi dobre vystihuje.“
„Keby… keby sa jej myseľ náhodou rozjasnila, mohli by ste mi, prosím, zavolať?“ požiadal vážne.
„Niekedy sa to stáva,“ prikývla ošetrovateľka.
„Hneď mi zavolajte,“ naliehal a podal jej vizitku.
„Kriminálka?“ začudovala sa a prišpendlila vizitku na tabuľu nad stolom pri kancelárii.
12
JOONA VYŠIEL VON na čerstvý vzduch a zhlboka sa nadýchol, akoby dovtedy zadržiaval dych. Možno mu chcela Rosa Bergmanová oznámiť niečo dôležité, pomyslel si. Možno ju niečím poverili. Kým však stihla úlohu dokončiť, postihla ju demencia.
Nikdy sa nedozvie, ako to bolo.
Prešlo už dvanásť rokov, odkedy stratil Summu a Lumi.
Ich posledné stopy zmizli so stratenou pamäťou Rosy Bergmanovej.
Bolo po všetkom.
Joona nasadol do auta, utrel si z líc slzy, na chvíľu zatvoril oči a potom otočil kľúčom v zapaľovaní, aby sa vrátil späť do Štokholmu.
Prešiel asi tridsať kilometrov po diaľnici číslo štyridsaťpäť smerom na juh k mestečku Mora, keď mu zavolal riaditeľ Úradu kriminálnej polície Carlos Eliasson.
„Máme vraždu v domove pre mládež hore pri Sundsvalle,“ oznámil mu napätým hlasom. „Volali na operačné stredisko tesne po štvrtej ráno.“
„Mám voľno,“ odvetil Joona takmer nečujne.
„Aj tak si mohol prísť večer na karaoke.“
„Niekedy nabudúce,“ povedal Joona akoby pre seba.
Cesta prebiehala rovno lesom. Vzdialené medzi stromami sa trblietalo strieborné jazero.
„Joona, stalo sa niečo?“
„Nič.“
Joona začul, ako na Carlosa niekto volá.
„Mám poradu, ale… Práve som hovoril so Susanne Östovou a povedala, že västernorrlandská polícia neuvažuje, že by sa oficiálne obrátila na štátnu kriminálku.“
„Prečo mi potom voláš?“
„Oznámil som, že pošleme pozorovateľa.“
„My predsa nijakých pozorovateľov nikam neposielame.“
„Teraz to už robíme,“ vyslovil Carlos tichšie. „Táto záležitosť je trochu citlivá. Pamätáš si na kapitána hokejovej reprezentácie, na Janneho Svenssona… novinári písali iba o tom, aká je polícia neschopná.“
„Lebo nikdy nenašli…“
„Ani to nespomínaj, bol to prvý prípad Susanne Östovej, keď nastúpila do úradu prokurátora,“ pokračoval Carlos. „Nehovorím, že novinári mali pravdu, ale västernorrlandskí policajti ťa vtedy potrebovali. Strašne im to trvalo, postupovali presne podľa predpisov a čas ubiehal… nie je to nič nezvyčajné, ale niekedy sa v tom začnú noviny rýpať.“
„Musím končiť,“ oznámil Joona rezolútne.
„Dobre vieš, že by som sa ťa nepýtal, keby išlo o jednoduchý prípad,“ povedal Carlos a nadýchol sa. „O tomto sa však bude písať, Joona… je to neskutočne, neskutočne brutálne, neskutočne krvavé… a telo dievčaťa je naaranžované.“
„Ako? Ako je naaranžované?“ prebral sa Joona.
„Zjavne je na posteli uložené a rukami si zakrýva oči.“
Joona zmĺkol, pravá ruka ležala na volante. Po stranách sa popri aute mihali kmene stromov. Carlos dýchal do slúchadla. Spoza neho sa ozývali hlasy. Joona bez slova odbočil na cestu E45 a potom na Losvägen, ktorá smerovala na východ k pobrežiu, aby mohol pokračovať na Sundsvall.
„Joona, choď sa tam, prosím, pozrieť… buď milý a pomôž im, nech vyriešia prípad sami, najlepšie ešte predtým, než sa niečo dostane do novín.“
„Takže už nie som pozorovateľ?“
„Ale áno, si… len sa drž nablízku, pozoruj vyšetrovanie, poraď im… Aby ti bolo jasné, nemáš vôbec nijaké operatívne úlohy.“
„Lebo ma vyšetruje inšpekcia?“
„Mal by si sa držať pekne pri zemi,“ napomenul ho Carlos.
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
