15
JOONA PODIŠIEL k výklenku s dverami bez kľučky.
Cylindrická vložka s kľúčom bola stále na mieste.
Na okamih zatvoril oči a potom vstúpil do malej izby.
Všetko bolo nehybné a dokonale osvetlené.
Zohriaty vzduch bol presýtený zápachom krvi a moču. Prinútil sa nadýchnuť, aby zacítil aj ostatné pachy: vlhké drevo, prepotenú plachtu na posteli a dezodorant.
Rozpálené kovové reflektory ticho praskali. Zvonku prenikal tlmený štekot psa.
Joona stál bez pohnutia v izbe a donútil sa pohľadom preskúmať telo na posteli. Zastavil sa na každom drobnom detaile, hoci by najradšej utiekol, vyšiel z domu na čerstvý vzduch a stratil sa v temnom lese.
Krv stekala na podlahu a zastriekala pevne pripevnený nábytok aj vyblednuté biblické motívy na stenách. Ofŕkala takisto strop a vystrekla až k záchodu bez dverí. Na posteli ležalo mladé dievča v ranej puberte. Bolo uložené na chrbte a tvár si zakrývalo rukami. Oblečené malo iba biele bavlnené nohavičky. Lakte spočívali na prsiach a členky boli prekrížené.
Joona počul tlkot svojho srdca, vnímal, ako sa mu tepnami tlačí krv do hlavy, cítil pulzovanie v spánkoch.
Nútil sa pozorovať, registrovať a premýšľať.
Dievča malo skrytú tvár.
Akoby sa bálo, akoby nechcelo pozrieť na páchateľa.
Než ho uložili do postele, vystavili ho veľmi hrubému násiliu.
Išlo o opakované údery tupým predmetom do čela a temena.
Bolo to len malé dievča a muselo sa strašne báť.
Pred pár rokmi bolo iba dieťaťom, ale reťaz udalostí v jeho živote ho doviedla do tejto izby, do špeciálneho výchovného zariadenia pre mládež. Možno nemalo šťastie na rodičov a náhradnú rodinu. Možno si mysleli, že sa tu bude mať lepšie.
Joona skúmal každý otrasný detail, kým nepocítil, že to už dlhšie nevydrží. Zatvoril teda na chvíľu oči, predstavil si tvár svojej dcéry a pomyslel na náhrobný kameň, ktorý vlastne ani nie je jej. Potom oči znova otvoril a pokračoval v prieskume.
Všetko naznačovalo, že obeť sedela na stoličke za malým stolom, keď na ňu páchateľ zaútočil. Joona v mysli reprodukoval pohyby, ktoré spôsobili fŕkance.
Každá kvapka krvi, čo padala vzduchom, mala tvar guľky s priemerom päť milimetrov. Ak boli kvapky menšie, znamenalo to, že na ne pôsobila vonkajšia sila, ktorá ich rozdelila na menšie. Z toho môžeme usúdiť, že ide o fŕkance.
Joona stál na dvoch doskách pri stolíku, zrejme na tom istom mieste, kde pred niekoľkými hodinami stál aj vrah. Dievča sedelo na stoličke na druhej strane stola. Joona skúmal vzory vytvorené krvavými škvrnami, otočil sa a všimol si krv úplne hore na stene. Páchateľ švihol veľa ráz zbraňou dozadu, aby úder získal silu, a vždy, keď zbraň pri novom údere zmenila smer, zanechala za sebou ďalší striekanec.
Hoci Joona už na mieste činu strávil viac času, než by vydržal ktorýkoľvek iný detektív, ešte neskončil. Vrátil sa k dievčaťu v posteli, stál nad ním, zaregistroval šperk v pupku, odtlačky pier na pohári vody, aj to, že si nechalo odstrániť znamienko pod pravým prsníkom, všimol si svetlé chĺpky na predkolení a zožltnutú modrinu na lýtku.
Opatrne sa nad dievča naklonil. Z jeho nahej kože sálalo už len slabé teplo. Skontroloval ruky zakrývajúce tvár, zjavne však nimi páchateľa nepoškriabalo, pod nechtami nezostali nijaké zvyšky kože.
O niekoľko krokov ustúpil a pozrel sa naň znova. Biela pokožka. Ruky na tvári. Prekrížené nohy. Na tele takmer nijaká krv. Iba na vankúši plno krvi.
Ináč bolo čisté.
Joona sa poobzeral po miestnosti. Za dverami sa nachádzala polička s dvoma vešiačikmi na oblečenie. Na zemi pod ňou stáli tenisky a v nich zhúžvané biele ponožky. Na vešiaku viseli za uško džínsy, čierna mikina a džínsová bunda. Na poličke ležala malá biela podprsenka. Joona sa oblečenia ani nedotkol, no nezdalo sa, že by bolo od krvi.
Dievča sa zrejme vyzlieklo a zavesilo si veci na vešiak, skôr než ho zavraždili. Prečo však nie je celé od krvi? Niečo ho muselo chrániť. Čo to však mohlo byť? Nič také v miestnosti nevidel.
16
JOONA VYŠIEL na dvor zaliaty slnkom a neustále myslel na to, že telo dievčaťa bolo čisté a biele ako skala v mori, hoci proti nemu použili veľmi hrubé násilie.
Gunnarsson vyhlásil, že ide o veľmi agresívny čin.
Joona usúdil, že páchateľ použil naozaj značnú silu, no jeho konanie nebolo agresívne v tom zmysle, že by bolo nepríčetné. Údery umiestňoval s rozvahou, s úmyslom zabiť, s telom však potom manipuloval opatrne.
Gunnarsson sedel na kapote svojho mercedesu a telefonoval.
Na rozdiel od všetkého ostatného vyšetrovanie vraždy sa nikdy nekončí chaosom, aj keď ho nijako neusmerňujete. Zväčša sa všetko vyjasní samo. Lenže Joona nikdy nečakal, nikdy sa nespoliehal na to, že veci sa utrasú samy od seba.
Prirodzene, vie, že páchateľom býva takmer vždy nejaká blízka osoba, ktorá sa krátko po spáchaní činu sama prihlási na polícii a prizná sa, nikdy s tým však nerátal.
Teraz leží v posteli, rozmýšľal. Keď ju zavraždili, sedela iba v nohavičkách pri stole. Len ťažko veriť, že sa to udialo úplne nečujne.
Niektoré z dievčat muselo niečo počuť alebo zahliadnuť, uvažoval Joona, kráčajúc smerom k chatke. Niekto pravdepodobne tušil, čo sa deje, vycítil nebezpečenstvo či konflikt.
Pes pod stromom kňučal, hrýzol remeň, ktorým bol uviazaný, potom sa znova rozštekal.
Joona sa približoval k dvom mužom, čo stáli pred chatkou a rozprávali sa. Pochopil, že jeden z nich je vedúci obhliadky, päťdesiatnik v tmavomodrom policajnom tričku, s vlasmi učesanými na cestičku. Druhý zjavne nepatril k polícii. Mal zarastenú tvár a priateľský, unavený pohľad.
„Joona Linna, pozorovateľ zo štátnej kriminálky,“ predstavil sa a podal obom mužom ruku.
„Åke,“ odvetil vedúci obhliadky.
„Daniel,“ povedal muž s unavenými očami, „pracujem tu v domove ako kurátor… Prišiel som, len čo som sa dozvedel, že sa niečo stalo.“
„Mali by ste chvíľu čas?“ opýtal sa ho Joona. „Rád by som sa porozprával s dievčatami a ocenil by som, keby ste boli pri tom.“
„Teraz?“ prekvapene zareagoval Daniel.
„Ak to nie je problém,“ prisvedčil Joona.
Daniel za okuliarmi zažmurkal a ustarostene odvetil:
„Ibaže dve chovanky utiekli do lesa…“
„Už ich našli,“ oznámil Joona.
„Áno, viem, len by som sa s nimi mal asi porozprávať,“ vysvetľoval Daniel. „Žiadajú, aby ich policajti odniesli na pleciach, ak chcú, aby sa vrátili.“
„Gunnarsson to určite zariadi,“ vyhlásil Joona a vykročil smerom k malej červenej chatke.
Pri tomto prvom stretnutí by sa mal pokúsiť chovankyne odhadnúť, zachytiť, čo sa medzi nimi v miestnosti odohráva, aká dynamika sa skrýva pod povrchom.
Ak niekto niečo videl, ostatní členovia skupiny to zvyčajne podvedome prezradia, správajú sa ako strelky kompasu.
Joona si uvedomoval, že nemá právomoc viesť výsluch, musel však zistiť, či existuje nejaký svedok. Sklonil sa a vošiel nízkymi dverami.
Lars Kepler - Svedkyňa ohňa. Preložil Miloš Švantner, vydal Ikar.
Flora Hansenová o sebe tvrdí, že je médium, a živí sa tým, že organizuje seansy a predstiera rozhovory s mŕtvymi. Po záhadnej vražde v Birgittagardene, domove pre mládež s poruchami správania, však odrazu trpí víziami, ktoré sú až príliš reálne. Zavolá na štokholmskú políciu a ohlási neuveriteľné skutočnosti. No len jeden jediný detektív je ochotný počúvať ju – Joona Linna. Pátranie prebudí ničivé sily, tie sa neúprosne dajú do pohybu a zavedú Joonu do nebezpečného konfliktu s osobou z jeho dávnej minulosti.
Podobne ako Hypnotizér (Ikar 2010) a Zmluva podľa Paganiniho (Ikar 2011) aj krimiromán Svedkyňa ohňa vydržal celé mesiace na prvom mieste medzi najpredávanejšími knihami vo Švédsku a stal sa rovnako ako predchádzajúce Keplerove knihy medzinárodnou senzáciou.
