Kniha týždňa: Za hranicou genia loci

13.08.2013 07:00

Na úvod recenzie si dovolím jedno hodnotiace konštatovanie: Maroš Krajňak svojou debutovou prózou Carpathia priniesol do súčasnej slovenskej literatúry inšpirujúci závan inakosti, ktorý navyše dokázal autorsky produktívne zúročiť.

Inakosť Krajňakovho autorského gesta kritici dávali do súvislosti s oživením témy krajiny ako „priestoru na okraji“, ktorého sprítomnenie je živené nielen  mýtickosťou vzdialeného a nepoznaného, ale aj živou a fatálnou historickou skúsenosťou. Pre Krajňaka sú takýmto osudovým miestom civilizačnej križovatky Karpaty a ostávajú nimi aj v druhej próze Entropia.

Od Prešova až k Ternopiľskej Ukrajine

Tento text by sme mohli charakterizovať ako snový, meditatívny román o nedopovedanej minulosti mýtického sveta na rozhraní kultúr. Na jeho znovunachádzaní nie sú zaujímavé ani tak odpovede na položené otázky (ich indície poučenejší čitateľ rozpozná už od prvých strán textu), ale spôsob, akým autor koncipuje cestu za ich hľadaním.

Maroš Krajňak: Entropia
Maroš Krajňak: Entropia Autor: Trio Publishers

Označiť Krajňakov príbeh za rozprávanie o vine a treste za chyby minulosti preto znamená isté zjednodušenie. Tento motív v ňom síce zohráva dôležitú úlohu, jeho dejová línia je však natoľko entropická, že ju nemožno obmedziť len na motív historického hriechu, z ktorého previnilec čerpá vitálnu silu a zároveň je preňho kliatbou ohlasujúcou zánik.

Cesta ku katarznému koncu, na ktorú sa jedného dňa vydávajú z „mesta pod Neptúnom“ (ktoré je aj mestom Caraffovho súdu!) dvaja čudácki priatelia Buko a Forel, je prinajmenšom rovnako dôležitá ako cieľ ich putovania. Autor si v jej chronotope vytvára dostatok priestoru, aby sa na rôznych úrovniach konfrontoval s takou komplikovanou témou, ako je osudovosť dejín vpečatená do pamäte priestoru. Tematický rámec rozprávania o krajine za hranicou je dotovaný aj autorovou biografiou, čo je nepochybne najväčšia devíza Krajňákovho písania. No prílišná spätosť s témou (ako sa bohužiaľ potvrdzuje aj v tomto prípade) sa veľmi rýchlo môže stať aj slabinou, alebo lepšie povedané manierou, prejavujúcou sa v prehnanej hýrivosti, ozdobnosti jazyka.

Krajňakov príbeh je vystavaný na princípe kontinuity dedičného mýtu, a to jednak v priestorovom, ale najmä etnickom rámci: kultúrno-civilizačný región karpatských Rusínov (Lemkov) sa v ňom v náznakoch tiahne na východ od Prešova, až kdesi k Ternopiľskej Ukrajine. Jeho genius loci ostáva pre autora natoľko neuchopiteľný, že ho možno dostatočne autenticky reprodukovať len prostredníctvom sugescie tajomna zakoreneného v realite, ktorého vyznenie má identické prvky s magickým realizmom a rovnako aj s poetikou naturizmu. „Koruny blízkeho lesa teraz začínajú na okamih premenlivo bujnieť a potom sa na chvíľu znova jemne zmenšujú. Sú to veľké pľúca Karpát, prekryté plachtou zo zeleného lístia a ihličia. Všetko sa prechodne nadúva a potom opäť zľahka vyfučí, les dýcha a dýcha, jeho povrch sa dvíha a ticho šumí, ale pohľad do týchto miest neupokojuje“ (s. 47).

Na hrane sna, halucinácie a nadreality

Tajomnosť, ktorou je geografický priestor ohraničený, má v románe niekoľko vrstiev a zďaleka nejde len o jednoznačné sakrálne, christologické, prípadne vegetatívne symboly, s ktorými sa jeho hrdinovia konfrontujú, aby boli schopní vykonať prisľúbenú pomstu. Výrazným aspektom autorovej poetiky (spojeným podľa všetkého s istým lokálpatriotizmom a emocionálnym vzťahom k prostrediu) je sklon k exaltovanosti, naliehavosti výrazu, ktorá má čitateľa ustavične upozorňovať na fatálnosť priblížených udalostí, obzvlášť pokiaľ ide o udalosti historické. Pri ich vyrozprávaní sa postavy stávajú svedkami rôznych podôb kolektívnej viny, krutosti páchanej na bezbranných, no ak autor pri takejto aktualizácii použije napr. biblické alúzie (napr. starozákonné obetovanie Izáka), výsledok je povrchný a rozpačitý. Omnoho lepšie a v konečnom dôsledku odľahčenejšie vyznievajú presahy do realistickej retrospektívy ľudských osudov, ktoré neutrálnym tónom rozprávania vyvažujú ťaživý a miestami zahlcujúci magický lyrizmus (máme na mysli rozprávanie „človeka“ o volynskom vysťahovalectve a nenávratnej ceste späť).

Poetike entropie prispôsobil Krajňak dôsledne všetky súčasti rozprávania, čo sa prejavilo najmä ustavičnou transformáciou vedomia aj existenčných parametrov postáv: jeho prístup by sme preto mohli nazvať aj ekvilibristickým balansom na hrane sna, halucinácie a nadreality. Ak je v ňom niečo určité, je to presvedčenie, že metafyzická hranica medzi zmyslovým, telesným a transcendentálnym v princípe neexistuje a dôležitý je len princíp, ktorý premenlivosť formy usmerňuje: odveký zákon pomsty a pravdy, bolestne prítomný práve v osudoch potomkov Karpát. Ak na túto autorskú licenciu pristúpime, potom nás neprekvapí, že hlavné postavy a rovnako aj pôvodca ich cesty už v úvode strácajú svoju telesnosť (aby ju v krátkych sekvenciách znova nadobúdali) vpíjajú sa do krajiny a v ustavičnej premenlivosti času sa stávajú súčasťou jej magickej sily. V koncepcii sujetu však nachádzame jeden pomerne výrazný problém: sled nereálnych udalostí, ktoré postavy počas putovania do ukrajinskej Kurdybanivky postretnú, je natoľko košatý, premenlivý a neustávajúci, až pôsobí prekombinovaným dojmom, ťažko vstrebateľným aj v rámci surreálnej poetiky.

Podmanivá lyrika aj ťažkopádnosť

Krajňakov román ťaží predovšetkým z nesmierne poetickej synestetickej obraznosti, ktorá je spojivom celého príbehu. So schopnosťou oživiť, čo je v skrytosti zdrojom vitálnej sily prostredia, autor pracuje až nad mieru, sugerujúc tým mystickú atmosféru rozprávania.

O konkrétnych geografických reáliách viažucich sa ku Karpatom sa okrem niekoľkých miestnych názvov veľa nedozvieme, zahaľuje ich pre autora typická hmlistá atmosféra prírodného vitalizmu. Karpatská príroda je preňho rovnako nevypočítateľná ako ľudské osudy v nej usídlené. A keby sme si odmysleli dej rozprávania, čo sa dynamizuje až na posledných stranách knihy, mohli by sme o románe hovoriť ako o veľkolepej lyrickej freske, ktorá je odrazom vášnivej a rozpornej minulosti. No škoda, že každého, kto sa odváži pohnúť jej magickým vnútrom, nemilosrdne pohltí alebo pohotovo vtiahne do svojich útrob.

V tom spočíva aj isté negatívum textu: Krajňakov lyrizmus je nepochybne podmanivý, no aj sebastredný. Autor v ňom tvrdohlavo skúša všetky možnosti vyvolávania obrazu slovom, čo jeho vyjadrovaniu uberá na prirodzenosti a čitateľnosti.  Miestami je jeho prejav aj štylisticky ťažkopádny (na jedno súvetie tu často pripadá až príliš veľa vzťažných zámen). Mohol pritom pokojne na úkor opisu vyťažiť viac zo základných dejových motívov pomsty, vraždy a svedomia a napokon aj z postavy kata, ktorá v sebe od počiatku nesie dvojznačné charakterové črty, a teda aj  výrazný rozprávačský potenciál. Napriek výhradám však Entropia v tom najlepšom slova zmysle nadväzuje na Krajňakov debut a je dobrým príkladom toho, ako možno v literatúre hľadať nové kontexty a spôsoby vyjadrenia tak, aby ich stvárnenie nevyznelo formalisticky a strnulo.

Maroš Krajňak: Entropia, Trio Publishers, Bratislava, 2013

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#krajňak entropia kniha
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk