Príbeh v Ballových textoch nie je podstatný. Poviedky vytvárajú sieť rozmanitých úvah, spomienok, predstáv, snov, epizód a dialógov. To všetko pretkané všadeprítomnou absurditou, surreálnymi situáciami („Po stole sa vliekla vydra. Drcla do Hercegovho pohára, Herceg sa zatváril stoicky“, s. 75), poukazovaním na fikciu v literatúre („Miz je sám? Zabudli sme na Lauru? Kde je Laura? Ten, kto si ju vymyslel, môže na ňu aj zabudnúť“, s. 29) a popieraním vypovedaného („Teraz musel brať ohľad na Alžbetu: kráčala pomaly, dôstojne, meravo vystretá. Takže v podstate nekráčala dôstojne, skôr čudne“, s. 49). Alebo ako hovorí jedna z postáv poviedky Našepkávač: „Tie písačky sa topili v absurdite. Samé sny, halucinácie. Prisnilo sa, zdalo sa, nestalo sa. To bol všetko strašný podraz, podliezanie latky, podvod!“ (s. 68).
Prežívanie stavu
Najextrémnejším príkladom spomínaného fragmentárneho, ba labyrintového písania je titulná poviedka Oko. Skladá sa z epizód, v ktorých sa striedajú rozmanité línie rozprávania: návšteva u holičky, pobyt v hoteli s „krotkým chlapom“, stretnutia so psychiatrom, cesta vo vlaku s Menöczim. Spojivom je najmä tematizácia rodiny, choroby a smrti. Autorskú stratégiu akoby vystihoval opis jednej z postáv poviedky: „V rozhovore Menöczi priebežne upozorňoval na rozmanité drobnosti, nehovorieval vlastne nikdy o ničom inom, len o drobnostiach, o bezvýznamných príhodách. Tie vytvárali jeho životný celok, kaleidoskop, mozaiku čiastočiek, úryvkov, fragmentov“ (s. 13). Podobne ani Ballovými textami od začiatku nepreniká jednoznačná línia, ale celkový (nie však celistvý) obraz sa skladá z viacerých častí. Niektoré epické linky sa končia akoby predčasne, čím sa texty na určitých miestach javia nekompaktne.
Foto: KK Bagala, 2012
Postavy v Ballových textoch spája prežívanie stavu, ktorý spočíva v strate vlastnej identity a v jej ovládnutí inou identitou, prípadne bytosťou. Mizovi z titulnej poviedky rastie nad uchom tretie oko a vlastná duša ho vytláča z tela, Menöczi trpí rakovinou ľudskej podstaty, ktorá sa prejavuje tým, že v ňom rastie „druhý Menöczi“. Cvergli z rovnomennej poviedky, ktorý je nápadný nízkym vzrastom, sa mení pod vplyvom svojej priateľky Alžbety na kyborga a riaditeľ podniku, v ktorom Cvergli pracuje, počuje v noci hlasy pripomínajúce mu jeho minulosť. V poviedke Našepkávač zase postavy Kazimíra a Hercega ovláda hlas tajomného našepkávača.
To, čo sa dá navonok chápať ako prejavy duševnej poruchy, môžeme vnímať aj ako vyobrazenie vratkosti ľudskej identity alebo ako relativizáciu predstavy o jednotnom ľudskom subjekte. Niektoré z týchto stavov môžeme čítať ako vyjadrenia existenciálnej úzkosti či dôsledkov manipulácie inými ľuďmi (Cvergli a Alžbeta) alebo ako prejavy hlasu svedomia (riaditeľ).
Nezriedka sú v rozklade
S predchádzajúcou novelou V mene otca spája aktuálnu knihu aj tematizovanie partnerských a rodinných vzťahov a otázok. Tie sa v Ballových textoch už konvenčne hodnotia skepticky a kriticky, nezriedka sú v rozklade. V titulnej poviedke sa na postave Menöcziho zobrazujú narušené rodinné vzťahy (s. 9), v dialógu s „krotkým chlapom“ sa manželstvo vníma ako prekážka samoty, hľadačstva a slobody (s. 26) a demaskuje sa pragmatickosť a utilitárnosť cieľa mať deti (s. 27 – 28). V poviedke Cvergli sa na partnerský vzťah nazerá ako na manipuláciu zo strany jedného z partnerov (Alžbeta), ktorá sa končí únikom mužského protagonistu zo vzťahu (s. 57 – 58). V záverečnej poviedke sa okrem iného na príklade osudu básnika Jána Stacha ilustruje konanie terorizujúcej matky (s. 78 – 79).
Druhá poviedka Cvergli sa výraznejšie dotýka aj vonkajších spoločenských problémov, ako práca, podnikanie, spoločenské pomery, politický režim. Výpovede riaditeľa podniku fungujú ako karikatúra vrcholového manažmentu a sarkastický útok na jeho nekompetentnosť, servilnosť, ale aj totalitnosť: „myslíte si, že ja, váš riaditeľ, viem len do päť narátať? Alebo moji ľudia? Alebo vedúci personálneho? Alebo generálny tam ďaleko hore? Myslíte si, že náš právnik rozumie právnym normám? My tu nie sme na to, aby sme veciam rozumeli, my sme tu na to, aby sme udržali atmosféru lojality k najvyššiemu vedeniu“ (s. 43).
No problém týchto pasáží spočíva v prehnanej priamočiarosti, ktorá nadobúda nepríjemné mentorské a moralizujúce črty. To sa markantne prejavuje najmä v závere poviedky: „Vysvitlo, že ľudia nič nevidia. Nepočujú. A keď vidia a počujú? Nevnímajú. Už nikomu neprekážame. Je to krásny pocit: národ je náš. Sme naladení na rovnakú strunu. Vibrujeme rovnakými vibráciami. Pred takýmito ľuďmi už teraz môžu o nás neprajníci odhaliť hocičo!“ (s. 63).
Aj pôvab a pôsobivosť
Reflexia duchovných a náboženských otázok patrí medzi ďalšie tematické konštanty Ballových próz. V poviedke Cvergli sa stretáme s karikatúrou náboženského fanatizmu a ezoterického mysticizmu, čo v súvislosti so zistením, že rozprávačom je sám Boh („Plakal, lebo si myslel, že Boh je strašne ďaleko, pritom sme boli celkom blízko a prizerali sme sa, ako slzy zaplavujú kuchyňu”, s. 60), vyznieva obzvlášť pikantne. V texte Našepkávač sa zase prostredníctvom metafory druhého lesa vedú filozofické úvahy o existencii „tvorcu“ a „pravej skutočnosti“.
Ballove reflexie však majú skôr charakter krčmového filozofovania: „Na to, aby sme niekedy mali šancu dostať sa k pravému lesu, by náš život nesmel byť takto… takto šlendriánsky vymyslený! Pohybujeme sa po dráhach, ktoré ktosi predurčil. Ale urobil to naslepo! Bez prípravy, iba tak! A dúfal, že si tú povrchnosť a totálnu nezodpovednosť nikto nevšimne!“ (s. 95 – 96). Konštatovanie o krčmovom filozofovaní netreba chápať výlučne negatívne, aj ono môže mať svoj pôvab a pôsobivosť. Najmä ak ho dotvárajú kvalitné literárne kulisy v podobe sofistikovanej stavby textov a využívania absurdity, humoru a sarkazmu.
