Vo veršoch sú síce aj slová obdivu k stromom, jazierku, oblakom a inej kráse, ale v tejto knižke Farkašová najmä zbiera dôkazy: Vo veršoch podáva drobné, ale veľmi konkrétne a presné zistenia o živote. Tento jej výskum – napriek nostalgii, ktorá je v knižke ako podtón stále prítomná – pôsobí optimisticky. Ako keby aspoň čiastočne dešifrovala zmysel života a ponúkla „návod“ na vyrovnanosť, zmierenie sa, hoci priznáva:,:… čoraz väčšou záhadou ostáva medzera medzi životom a smrťou, neuchopiteľné zákmity zrodu a zániku..“ Ona to miesto skúma básňou.
Foto: PRO Banská Bystrica, 2013
Vracia sa v nej k rôznym životným okamihom, k ľuďom, ktorých stretla, ktorých ľúbila, k slovám, ktoré čítala, či použila, k miestam na ktorých bola a veľmi originálnym spôsobom – dokážu to asi len verše – tieto skúsenosti so sympatickou pokorou a otvorenosťou, prehodnocuje. Čitateľ má z nich intelektuálny zážitok /sú múdre/, ale aj zmyslový /sú vzrušujúce/.
V texte sú vône a zvuky prírody, farby a chute, výjavy i nálady… Človek je akoby priamo v jej veľkolepej záhrade /hoci Frakašová v jednej básni priznáva, že v skutočnosti je to skromný kus prírody a návštevníci sa niekedy čudujú, že to je tá jej známa záhradná múza/ a cíti to, čo ona. Ukazuje sa, že medzi záhradou a básňou sú ešte ďalšie zaujímavé územia, v ktorých dozrieva zázračná úroda. Autorka píše, že už je na úseku života, ktorý sa rozhodla prejsť pomaly, pešo, bez naháňania sa. A toto má ľudská myseľ rada – potom vydá aj krásny a mnohovýznamový verš. Ako napríklad tento: "… čoraz častejšie si myslievaš, že k ceste patrí okamih, keď sa noha oprie o kameň, splynie s jeho nehybnosťou, pretože aj pristavenie máva svoju váhu a svoj zmysel.“
Pri tejto knihe sa oplatí pristaviť. Kultivovanou spoločníčkou autorky je Kvetoslava Fulierová, výtvarníčka a priateľka, ktorá knižku ilustruje obrazovým čítaním z kôry stromov. Niečo podobného robí aj poetka – čas všetko obalí kôrou, aj samého človeka, v tej kôre je však kresba, ktorá je stopou života.
