Stojac bokom, no zásadne

23.09.2013 05:00

Spisovateľka, filozofka a esejistka Etela Farkašová je na slovenskej kultúrnej scéne prítomná vyše tri desaťročia. V roku 2006 sa predstavila aj ako poetka, recenzovaná kniha Medzi záhradou a básňou – s pôsobivými a s básňami funkčne korešpondujúcimi ilustráciami Květy Fulierovej – je jej štvrtou samostatnou zbierkou.

Podobne ako vo svojej prozaickej tvorbe aj v tej poetickej autorka opakovane prehlbuje svoj typický rukopis a rozvíja viac-menej konštantný register tém a motívov. Jej písanie tým pripomína (v mnohom odlišný) rukopis ostatných zbierok Mily Haugovej. Obe sa vypisujú z pre ne dôležitých tém a pre obe je typické relatívne silné prepojenie života a tvorby. A to tak v textovej rovine, napríklad prostredníctvom úvah ich hrdiniek („čo sú slová, ak nie sú vo mne“), ako aj v napojení na mimotextovú realitu, ktorej ozveny sa pretavujú do veršov. Pochopiteľne, nie priamočiaro – zakaždým sme zákonite unášaní „rozpíjajúcimi sa tvarmi/viac-menej fiktívneho príbehu“.

Ich texty sú prepojené i v dôležitosti, akú pre ich lyrické protagonistky zohráva záhrada, hudba či ticho. Posledné sa do veršov odtláča nielen v podobe filozoficky zaťaženého motívu, ale aj v nadväznosti na starnutie autoriek, prípadne ich hrdiniek, ktoré sa v dôsledku toho čoraz väčšmi nachádzajú v pomyselnom stave: Ešte tu, už tam.

Nemožnosť nepísať

Práve čoraz priamejšie reflektovanie konečnosti života nielen v abstraktnom, ale aj v individuálne zakúšanom zmysle je v novej Farkašovej zbierke prítomné najvýraznejšie: „každou básňou akoby si sa tak trochu lúčila… nemôžeš nezbadať, že smerovka / je čoraz jednosmernejšia“. Popri jej ustálenom motivickom inventári (okrem spomenutých napríklad postava matky, partnera, pravidelné literárne a filozofické inšpirácie) tak práve blízkosť fyzického konca lyrickej subjektky pôsobivo nasvecuje väčšinu veršov autorkinej aktuálnej knihy. Podobne to bolo v prípade Haugovej zbierky Miznutie anjelov a Farkašovej prózy Stalo sa, v ktorých sa hrdinky (každá inak) vyrovnávali s definitívnym odchodom svojej matky. Farkašovej hrdinka pritom prijíma smrteľnosť čoraz pokojnejšie: „akoby si sa už menej bála / večného znehybnenia, / ktorého predstava / ti kedysi v detstve / nedávala zaspať“.

Etela Farašová: Medzi záhradou a básňou
Etela Farašová: Medzi záhradou a básňou Autor: PRO Banská Bystrica, 2013

Verše oboch autoriek spájajú aj pochybnosti o zmysle písania, čo jednak korešponduje s permanentne nespokojným hlasom ich hrdiniek a jednak to vzhľadom na „nemožnosť nepísať“ vnáša do básní napätie a spolupodieľa sa na ich nejednoznačnosti. Vo Farkašovej veršoch zápasí okrem iného postštrukturalizmom poučený autorský subjekt, vedomý si nutne nepreniknuteľnej „významovej škrupiny“ a jazykovej autoreferenčnosti – „čo ak by báseň / naozaj ukazovala len na masku… ak by pero kreslilo len znaky, / ktoré nikdy nepreniknú / za seba“ – s uvzatou túžbou po celistvosti a zmysle: „pravé slovo všetkých pravostí… jadro všetkých jadier“.

Tento viacerými knihami sa vinúci konflikt (typický aj pre niektoré knihy náladovo a poeticky značne odlišnej poetky Nóry Ružičkovej), ktorý sa javil ako osobnostná hrdinkina súčasť, sa ukazuje čoraz väčšmi ako získaný, a teda korešponduje s filozofickými inšpiráciami autorského subjektu: „celý život ma učili… klásť správne, jasné otázky… čím viac logickosti a presnosti, / tým viac pochvál… koľko času muselo pretiecť, / kým som v disciplinovanej mysli… začala škrtať / hadovité znamienko / (dychtivo prahnúce po jednoznačnosti, / po absolútnych istotách) / a medzeru po ňom prekrývať mlčaním…“

Nostalgia prítomnosti

Zatiaľ čo v niektorých svojich knihách Farkašová napája daný konflikt na rodový rozmer, v zbierke Medzi záhradou a básňou sa problematizujúca reflexia ženskosti ozve priamejšie len raz: „načúvaš… hlasom… dávno mŕtvych žien: // v ozvenách praslice / hľadáš si / svoj vlastný“. Nepriamo je však hrdinkino vymykanie sa zo stereotypov prítomné, pričom je v zhode s poetikou zbierky nanášané pokojným tónom: „ako len nemáš rada / predstavu hraníc / vytýčených cudzou rukou“. V kontexte písania ženami je (ešte stále) príznakové i silne racionálne podložie básní a ich filozofické pozadie.

Dvojznačnosť je jedným zo základných, no pre túto hrdinku skôr nevítaných („odvaha / ukotviť sa vo svete bez istôt, / v prijatí ambivalencie / za jediný možný model“) princípov jej života, či autorkinho básnenia: nielen „spomalenie“ vníma ako pozitívnu aj negatívnu hodnotu. Táto dvojznačnosť potom spolu s reflektovanou zložitosťou žitej reality a názorového spektra kontrastne komunikuje s poetologickou umiernenosťou, až cudnosťou Farkašovej veršov. Je pre ne typické pokojné plynutie viet, civilnosť, ktorá sa zároveň zaujímavo snúbi so slávnostnou atmosférou zaznamenávaných dejov, impresií, spomienok či reflexií.

Vyznenie básní by sa dalo nazvať okrem iného ako nostalgia prítomnosti. Sme síce svedkami konvenčných metafor a občas i ohmataných básnických postupov, len výnimočne na hranici (!) banality alebo samoúčelnej maniery (básne interval na tetive či pokojná lektúra). Texty sú však uchopené svojskou a literárne zorientovanou autorkinou rukou, vedomou si rizík „na pomedzi gýča“, takže zväčša suverénne plynú bez toho, aby nás urážali vyčerpanosťou bez pridanej hodnoty.

Skôr starosvetsky, ale hodnotne

Na kvalite tejto poézie sa spolupodieľa aj jej naznačený interdisciplinárny rozmer. Básne sa vyznačujú presahmi rôzneho druhu vrátane intertextových súvislostí, pre ktoré však často nie sú podstatné mená inšpiračných zdrojov. Tie sa (spolu s životnosťou „chradnúcej pamäti / z roka na rok vrtkavejšej, chabejšej") vytrácajú v čoraz košatejšom životnom letokruhu. Súčasne sú čoraz dôležitejšie skôr fraktálové body akejsi všeobsiahlej špirály či kruhu. Začiatok a koniec takého útvaru je napriek hrdinkinej túžbe po vybočeniach, resp. v zhode s viacznačným charakterom písania a žitia (báseň cesta-necesta, prípadne: „neurčitosť začiatkov, / nepredvídateľnosť zavŕšení“) viac-menej daný ako „prehrávanie predobrazov“, alebo stopy „krvi rozpíjajúce sa pozdĺž unavených čiar života, / akoby (…) nejasných (…) ani ma už neláka čítať si / v ich vetviacej sa jednoznačnosti“. Hrdinka napriek tomu subjektívne verí v „neretušovaný obraz príbehu / /nezameniteľne môjho“.

Etela Farkašová sa vedome drží bokom aktuálnych (a potrebných) experimentov či poetických tendencií. V istom (skôr pozitívnom) zmysle je myšlienkové a tvarové podložie jej písania priam starosvetské. S ohľadom na svoju prevažujúcu umeleckú kvalitu a vyhýbanie sa myšlienkovej statickosti však predstavuje zásadný a rozhodne nie hodnotovo bočný prúd.

#poézia #Etela Farkašová #básne
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku