Odnikiaľ nikam
Zatiaľ čo film láka na „strhujúci príbeh o láske silnejšej ako smrť“, Lustig sa v diele zameriava na psychológiu postáv vo chvíľach najväčšieho poníženia a hanby. Colette, dievča z Antverp, stráca hneď po príchode do Osvienčimu rodičov a sestry a v tábore prežíva aj vďaka svojej kráse. Silu jej dodáva tajný vzťah so židovským mladíkom V. F., s ktorým sa príležitostne stretáva. Všetko ďalej sú len spomienky, útržky alebo halucinácie.
Jednoduchá zápletka, ktorú autor akoby zámerne nechal plynúť odnikiaľ nikam, zvýrazňuje bezmocnosť hlavnej postavy. Jej existencia, rovnako ako existencia zvyšku tábora, je postavená na myšlienke prežiť, a to napriek tomu, že mnohí z jej spolutrpiteľov sa života po desivých zážitkoch radšej vzdávajú. Jedným z príkladov je Colettina kamarátka Nicole dobrovoľne vstupujúca do plynovej komory.
Nie všetci majú rovnaké hranice poníženia. Kápo Broderová, ktorej rady udržiavajú Colette nažive, sa nebojí nacistom pomáhať, pašovať diamanty, balamutiť a sexuálne uspokojovať strážcov. Boj o život, v ktorom niet súcitu, potvrdzuje aj množstvo roztrúsených mikropríbehov opisujúcich kolaborantov, udavačov či zlodejov z radov uväznených. Nové prvky a nové zobrazenie pôsobia azda ešte silnejšie a emotívnejšie ako tie, na ktoré sme si už pri množstve literatúry či filmov na túto tému zvykli. Tento netradičný pohľad do útrob hrôzy je o to uveriteľnejší, že autorovi je situácia v Osvienčime dôverne známa. Strávil v ňom niekoľko mesiacov.
Množstvo otázok bez odpovede
Colette, ktorá v neľudských podmienkach prichádza o vlastnú dôstojnosť, sa postupne stráca vo vlastných myšlienkach a predstavách. Cez dialógy s V. F., ktoré tvoria kľúčovú líniu príbehu, je zrejmá jej vzrastajúca apatia, ktorá postupne víťazí nad silou bojovať. To, čo sa vo filme končí ako svetlo na konci tunela, je v knihe demonštráciou znivočenia jednej osobnosti.
Náročné čítanie o niekoľkých mesiacoch zo života židovskej dievčiny je drsným a uveriteľným záznamom o hrôzach, ktoré si dnes len ťažko zosobniť. Lustig odhaľuje zákutia mysle človeka, ktorý prechádza peklom, a to, že ešte stále nezhorel v jeho plameňoch, ho núti nenávidieť seba samého. Ako ďaleko sú ľudia schopní zájsť, aby sa dožili ďalšieho bezútešného dňa? Aké jednoduché je zabúdať a podriadiť sa rytmu každodennej krutosti? Ako dlho sa to vôbec dá znášať?
Množstvo otázok, ktoré si kladie sama hlavná hrdinka v knihe, je bez odpovede. Rovnako ako sám autor i jeho diela sú dôkazom toho, že ten, ktorý koncentračný tábor prežije, si z neho odnesie viac ako len tetovanie na ruke. „Prinútili nás hanbiť sa za to, kto sme a ešte sa aj hanbiť za to, že sa hanbíme,“ hovorí Lustig prostredníctvom Colette. A ako sa môže po prečítaní jeho knihy zdať, hanba vie byť silnejšia ako smrť.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5