Pre čitateľskú "viditeľnosť“ tejto knihy je to, samozrejme, škoda, ale vlastne pre ňu príznačné – je tichá, azda až priskromná, neupozorňuje na seba, nikam sa netlačí.
Sprítomnená minulosť
Je aj fyzicky útla, ledva sto strán malého paperbackového formátu, naplnená kratučkými, niekoľkostranovými poviedkami, často len nejakými výjavmi, obrázkami sprítomnenej minulosti, ktoré sa na chvíľu vynoria zo spomienok a skôr, než zasa zmiznú, pokúša sa ich autor zachytiť do slov.
Foto: Fragment
Nie je to ľahké, veď zabúdanie akoby patrilo k životu ešte viac než spomínanie: "Na začiatku je vždy semiačko, na konci popol a dym. Kdesi medzi tým je ešte čosi – čosi ako život, na ten sa však hneď s poslednou iskrou letiacou do komína zvyčajne zabudne.“ Túto knihu spomínania môžeme teda čítať aj ako knihu boja proti zabúdaniu. Zabúdaniu na to najdôležitejšie – na život, ktorý sa vo svojej autentickej podobe prejavuje len v tých najmenších, najobyčajnejších a zároveň najčarovnejších veciach, slovíčkach, pohyboch, scénkach, emóciách. To sú tie, na ktoré sa oplatí spomínať, zároveň však aj tie, na ktoré sa najľahšie zabúda.
Dynamika Púčekovho sveta spomienok vychádza prakticky bezvýhradne z konfrontácie minulosti a prítomnosti. Ako to už pri nostalgickom spomínaní býva, aj tu z porovnania vychádza to minulé ako lepšie a hodnotnejšie. Súčasnosť je oproti minulosti chladná a sivá. "Balkón už nie je. Na jeho mieste stojí veľká studená izba.“
Zaujímavosť a paradoxnosť tohto spomínania je však v tom, že tu nejde o žiadne starecké frflanie, ale že tu spomína celkom mladý muž – často dokonca na dobu a udalosti, ktoré sám ani nemohol zažiť. Sú len súčasťou rodinnej či dedinskej tradície, ktorej sa cíti byť súčasťou. Spomína na svet, do ktorého nepatrí, no ktorý mu učaroval. Púček akoby nadväzoval na rúfusovské gesto spred pol storočia. Tak ako mladý Rúfus dokáže byť aj mladý Púček moderný a aktuálny práve svojimi návratmi do dávno strateného, už neexistujúceho sveta minulého, ktorými vysiela správy o absencii hodnôt a zmyslu vo svete súčasnom, osobne žitom.
Jeho kniha je holdom už mŕtvemu dedkovi práve tak ako strácajúcemu sa svetu dediny s jej tradovanými príbehmi, zaujímavými postavami a postavičkami, ale aj meniacimi sa stavbami, do ktorých sa vpisujú malé, osobné a rodinné dejiny rovnako ako tie veľké, spoločenské.
Stratený svet
V priestore dediny onen starý dobrý svet aspoň v niečom prežíva: "Pýtať sa je vo Veterlíne rovnako samozrejmé, ako zdraviť sa starším ľuďom.“ Všetci vieme, že v dnešnom svete už čosi také samozrejmým nie je. Škoda, že túto zjavnú pravdu (a občas aj iné) nám autor potrebuje aj dopovedať: "Dnes už ľudia veľmi o rozhovory nestoja.“ Jeho kniha by bola ešte o kúsok silnejšia, keby o kúsok viac dôveroval vnímavosti a empatii svojho čitateľa, ktorý – keď sa už pustí do takejto lektúry – zrejme nepotrebuje toľko vysvetľovania. Celkom mu stačí tá magická a pritom taká jednoduchá a úprimná evokácia strateného rozprávačovho sveta.
