20. JANUÁRA 1961
WASHINGTON, D. C.
12.51 H.
Ľavá ruka muža, ktorému ostávajú menej ako tri roky životy, spočíva na Biblii.
Pred ním stojí predseda Najvyššieho súdu Earl Waren a predrieka slová prezidentskej prísahy:
„Vy, John Fitzgerald Kennedy, slávnostne prisaháte…“
„Ja, John Fitzgerald Kennedy, slávnostne prisahám,“ opakuje nový prezident svojím staccatovým bostonským prízvukom. Pozerá sa pritom na právnika, ktorého meno sa raz bude vyslovovať v úzkej súvislosti s jeho vlastnou smrťou.
Nový prezident, narodený do bohatstva, má vyberaný spôsob reči, ktorý by sa mohol nezdať jeho voličom. On je však oduševnený a sympatický chlapík, ktorý vie vždy brnknúť na správnu strunu. Počas predvolebnej kampane bez zábran vtipkoval na tému obrovského bohatstva svojho otca a takto, vďaka svojmu zmyslu pre humor a úprimnému prejavu, zneškodnil túto potenciálnu mínu a bežní Američania mu uverili, keď ich presviedčal, že on je ten, kto urobí Ameriku lepšou.
„Chudobný muž zo Západnej Virgínie si od muža z Bostonu vypočul, že potrebuje jeho pomoc a on mu ju poskytol. V pre neho cudzom prostredí nebraských kukuričiarov v sprievode typickej gestikulácie svojou pravicou vyhlasoval, že Amerika môže byť „velikááá“ a tí farmári mu porozumeli,“ – takto charakterizoval istý autor Kennedyho osobný šarm.
Nie každý má však Kennedyho v láske. Svojho protikandidáta Richarda Nixona porazil najtesnejším pomerom 49,7 k 49,6 percentám. Je možné, že farmári z Nebrasky, pred ktorými vystupoval, mu naozaj porozumeli, no 62 percent voličov toho štátu hlasovalo za Nixona.
„Že budete čestne vykonávať funkciu prezidenta Spojených štátov.“
„Že budem čestne vykonávať funkciu prezidenta Spojených štátov…“
Osemdesiat miliónov Američanov sleduje inauguráciu v televízii. Ďalších dvadsaťtisíc je tam osobne. Počas predchádzajúcej noci napadlo vo Washingtone osem centimetrov snehu. Na vyčistenie ulíc musela armáda nasadiť plameňomety. Na budovu Kapitolu svieti slnko, dav pred ním sa však krčí pod krutým vetrom. Prítomní sa chúlia do spacích vakov, diek, hrubých svetrov a zimníkov – do hocičoho, čo ich aspoň trochu ohreje.
John Kennedy však ignoruje chlad. Dokonca si dal dole zimník. V jeho štyridsiatich troch rokoch z neho vyžaruje nebojácnosť a energia. To, že vystupuje bez kabáta, cylindra, šálu či rukavíc, je zámerný ťah s cieľom zvýrazniť jeho imidž športovca. Je štíhlej, zhruba 185-centimetrovej postavy, má zelenkavosivé oči, oslnivý úsmev a po nedávnej dovolenke v letnom sídle jeho rodiny vo floridskom Palm Beach je aj krásne opálený. Za týmto naoko zdravým zovňajškom JFK sa však skrýva znepokojujúca anamnéza. Už dvakrát mu katolícka cirkev udelila posledné pomazanie. Zdravotné ťažkosti ho budú trápiť aj v nasledujúcich rokoch.
„… a podľa svojich síl budete…“
„… a podľa svojich síl budem…“
Spomedzi množstva hodnostárov a blízkych ľudí, ktorí ho práve obklopujú, traja sú pre neho osobitne významní. Prvý je jeho brat Bobby, ktorý neveľmi nadšene súhlasil so svojou nomináciou na miesto ministra spravodlivosti. Prezident si viac cení jeho otvorené a úprimné rady než jeho právnické schopnosti. Vie, že Bobby mu vždy povie pravdu, nech je akokoľvek nepríjemná.
Za prezidentom je nový viceprezident Lyndon Johnson. Dá sa povedať – a tento tvrdý a vysoký Texasan je o tom pevne presvedčený –, že Kennedy vyhral vo voľbách iba vďaka nemu. Bez Johnsona na kandidátke by nikdy nezískal tento štát a jeho neoceniteľných 24 voliteľov. Kandidačná listina Kennedy-Johnson vyhrala v Texase iba o 46 000 hlasov – a toto víťazstvo bude musieť Kennedy zopakovať aj o štyri roky, ak bude chce vyhrať aj ďalšie voľby.
A napokon sa nový prezident po očku pozerá na svoju mladú manželku, ktorá stojí tesne za ľavým plecom sudcu Warrena. Jackie Kennedyová žiari vo svojich sivohnedých šatách a klobúčiku rovnakej farby. Hladučkú tvár jej rámcujú tmavohnedé vlasy a kožušinový golier. Jej jantárové oči iskria vzrušením, neprejavuje ani štipku únavy, hoci bola až do štvrtej ráno na nohách. Na predinauguračnej oslave, ktorú zorganizovali ľudia ako Frank Sinatra a Leonard Bernstein, tiekol alkohol prúdom. Keď sa dávno pred skončením párty vracala do ich bytu v Georgetowne, manžel ju nesprevádzal. Jack prišiel tesne pred štvrtou ráno a ona ešte nespala, bola na to priveľmi rozrušená. Kým vonku stále padal sneh na zaviaznuté autá a pozdĺž washingtonských ulíc horeli improvizované táboráky, mladý pár, nehľadiac na končiacu noc, ešte dlho zotrval v debate. Porozprával jej o neskorej večeri, ktorú bude podávať jeho otec, a potom vzrušene diskutovali o nadchádzajúcej inauguračnej slávnosti. Bude to mimoriadny deň a zrejme také budú aj mnohé ďalšie.
Johnovi F. Kennedymu je jasné, že americká verejnosť zbožňuje Jackie. Práve včera večer, keď sa na uliciach zasneženého Washingtonu ľudia pozerali na limuzínu Kennedyovcov, ako prechádza popri nich, dal novozvolený prezident zažať vnútorné svetlá auta – nech sa ľudia pozrú ma jeho manželku. Pôvab, štýl a krása Jackie uchvátili Ameriku. Hovorí plynule po francúzsky a španielsky, potajomky fajčí jednu filtrovú cigaretu za druhou a radšej než koktaily má šampanské. Aj ona, podobne ako jej manžel, má oslnivý úsmev, líši sa však od neho svojou uzavretosťou. Neveľmi dôveruje ľuďom mimo svojho najužšieho okruhu.
Napriek tomuto brilantnému zjavu však Jackie Kennedyová za sedem rokov manželstva prekonala nejednu tragédiu. Svoje prvé dieťa potratila a druhé, dievčatko, sa narodilo mŕtve. Potom ju však potešilo narodenie dvoch zdravých detí, dcéry Caroline a syna Johna mladšieho, ako aj skvostná politická kariéra jej švárneho mladého manžela z massachusettského politika na prezidenta Spojených štátov.
Všetky smútky sú však už minulosťou. Teraz ju čaká skvelá budúcnosť bez hraníc. Všetko nasvedčuje, že Kennedyho prezidentovaniu je určené, aby sa – slovami úspešného muzikálu Camelot, ktorý mal nedávno premiéru v broadwayskom divadle Majestic – stalo novým mýtickým Camelotom (hrad a dvor legendárneho britského kráľa Artuša – pozn. prekl.), miestom, „od ktorého niet na svete príjemnejšieho, kde možno šťastne nažívať až do konca“.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov. V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov. Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
