„Zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov…“
„Zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov…“
Vedľa Jackie stojí Kennedyho predchodca Dwight Eisenhower. Za Kennedym vidno Lyndona Johnsona, Richarda Nixona a ďalšieho bývalého prezidenta Harryho Trumana.
Normálne, ak sa čo len jedna z takýchto osobností vyskytne na nejakej udalosti, podnikajú sa zvýšené bezpečnostné opatrenia. Ak však na inauguračnej slávnosti sedia všetci vedľa seba, je z toho bezpečnostný rébus.
Tajná služba má najvyšší stupeň pohotovosti. Päťdesiatpäťročný kmeňový agent Tajnej služby U. E. Baughman jej šéfuje už od Trumanových čias. Obáva sa, že Kennedyho pohyblivosť a záľuba vnárať sa do davu urobia z jeho ochrany najväčší problém v dejinách Tajnej služby. Štíhly, nakrátko ostrihaný Baughman dal dnes zo strachu o bezpečnosť prezidenta už trikrát vyprázdniť veľkú časť inauguračnej tribúny. Najprv počas modlitby začal z rečníckeho pultíka stúpať modravý dym a vznikla obava, že je tam bomba. Agenti sa ta vrhli, ukázalo sa však, že zdrojom dymu bol motorček na dvíhanie a spúšťanie pultíka. Vypli ho a problém bol vyriešený. Teraz Baughmanovi agenti systematicky prehliadajú zhromaždenú masu, znervózňuje ich jej malá vzdialenosť od chránených osôb. Jediný dobre vycvičený fanatik by mohol piatimi presnými ranami z pištole skoliť nového prezidenta, dvoch exprezidentov i súčasného a bývalého viceprezidenta.
Baughman si je vedomý aj ďalšieho mrazivého faktu. Od roku 1840 každý prezident, ktorého zvolili v cykle dvadsiatich rokov, zomrel pred skončením funkčného obdobia: Harrison (1840), Lincoln (1860), Garfield (1880), McKinley (1896), Harding (1920) a Roosevelt (1940). Už takmer šesťdesiat rokov sa však – vďaka odborným schopnostiam Tajnej služby – ani jeden prezident nestal obeťou atentátu. Iba pred mesiacom jeho agenti zmarili pokus zlikvidovať Kennedyho, keď sa ho nejaký rozhnevaný zamestnanec pošty pokúsil vyhodiť do vzduchu dynamitom. Baughmanovi však v hlave vŕta neodbytná otázka: preruší sa táto reťaz prezidentských úmrtí, alebo bude Kennedy jej ďalším ohnivkom?
JFK sa náznakom, že by mohol zomrieť v úrade, smeje. Ako dôkaz, že neverí v zlé znamenia sa rozhodol, že niekoľko svojich prvých nocí v Bielom dome prespí v Lincolnovej spálni – skrátka, ani trochu sa nebojí Abeho ducha.
„Tak vám Pán Boh pomáhaj.“
„…Tak mi Pán Boh pomáhaj.“
Po ukončení prísahy si Kennedy potriasol ruku s predsedom Najvyššieho súdu Warrenom, potom s Johnsonom a Nixonom. Napokon pristúpil k Eisenhowerovi. Na oboch stranách srdečné úsmevy, pohľady sú však oceľové. Eisenhower v súkromí Kennedyho pohrdlivo prezýva „malý pastierik“ (z obľúbenej detskej pesničky „Little Boy Blue“), vidí v ňom nezrelého holobriadka, ktorý nedokáže vládnuť. Navyše ho roztrpčuje, že on, generál a hlavný veliteľ vojsk, ktoré uskutočnili Deň D, odovzdáva prezidentskú funkciu človeku, ktorý to za druhej svetovej vojny nedotiahol ďalej ako na poručíka. Naopak, Kennedy vidí v starom generálovi muža, ktorý sa neveľmi zaujíma o nápravu neduhov americkej spoločnosti, čo si však JFK vytýčil ako svoju hlavnú prioritu.
Kennedy je najmladší prezident v histórii USA, Eisenhower najstarší. Veľký vekový rozdiel tu predstavuje dve veľmi odlišné generácie Američanov – a dva veľmi odlišné názory na USA. O chvíľu prednesie Kennedy nástupný prejav, ktorý ešte viac zvýrazní túto odlišnosť.
Tridsiaty piaty prezident Spojených štátov púšťa Eisenhowerovu ruku. Pomaly sa otáča vľavo a pristupuje k pultu, na ktorom je vyobrazená prezidentská pečať. Kennedy sklápa zrak k napísanému textu, potom ho dvíha a pozerá sa na tisíce premrznutých tvárí, ktoré sú pred ním. Vie, že ľudia sú netrpezliví. Slávnosť sa začala s oneskorením, modlitba kardinála Richarda Cushinga trvala mimoriadne dlho a ostré slnko oslepilo 86-ročného básnika Roberta Frosta, takže nebol schopný prečítať báseň, ktorú napísal pre túto príležitosť. Zdá sa, že nič nevychádza podľa plánu. A tí mrznúci ľudia túžia po niečom spásonosnom. Po niekoľkých slovách, ktoré naznačia posun od stojatých vôd súčasnej washingtonskej politiky. Slov, ktoré zahoja rany národa rozdeleného mccarthyizmom, vyplašeného studenou vojnou a stále ešte zápasiaceho s rasovou segregáciou a diskrimináciou.
Kennedy je nositeľ Pulitzerovej ceny za históriu, udelili mu ju za knihu Profiles in Courage (Profily odvahy, čes. vydanie Orbis, Praha 1968). Uvedomuje si, čo získa, ak prednesie naozaj veľký inauguračný prejav. Už mesiace uvažuje o slovách, ktoré doň zaradí. Práve v ten posledný večer, keď dal zažať svetlá v aute, aby ľudia uvideli Jackie, si opätovne prečítal inauguračnú reč Thomasa Jeffersona a usúdil, že tá jeho nie je až taká dobrá. Dnes ráno, po iba štyroch hodinách spánku, vstal a s ceruzkou v ruke znovu a znovu a znovu prechádzal svojím prejavom a upravoval ho.
Jeho slová znejú ako žalm. „Nech zaznie slovo z tohto času a tohto miesta smerom k priateľovi i nepriateľovi, že pochodeň prešla do rúk novej generácie Američanov – tých, čo sa narodili v tomto storočí, zakalených vojnou, vykresaných tvrdým a trpkým mierom, hrdých na dedičstvo svojich predkov…“
Toto nie je zvyčajná reč novonastupujúceho prezidenta. To je sľub. Najlepšie dni Ameriky ešte len prídu, vraví Kennedy svojim americkým krajanom, ale iba ak každý priloží ruku k dielu. „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás,“ velí zvýšeným hlasom a vzápätí vyhlasuje konečný ortieľ: „Pýtajte sa, čo vy môžete urobiť pre svoju krajinu.“
Tento prejav sa bude hodnotiť ako skutočný hit. Ani nie 1400 slovami Kennedy formuluje svoju víziu pre národ. Odkladá jeho text a v tej chvíli je mu jasné, že nastal čas plniť to, čo sľúbil americkému ľudu. Musí niečo urobiť s Kubou a jej prosovietskym vodcom Fidelom Castrom. Musí sa popasovať s problémami v ďalekej krajine menom Vietnam, kde sa malá skupina amerických vojenských poradcov usiluje vniesť stabilitu do regiónu otraseného vojnou. A tu, doma, si jeho okamžitú pozornosť vyžadujú dva závažné problémy – jednak moc mafiánskych zločineckých syndikátov, jednak vnútrospoločenský konflikt, ktorý vyvoláva rozvoj hnutia za občianske práva. A na podstatne osobnejšej rovine bude musieť preklenovať animozitu medzi ministrom spravodlivosti Bobbym Kennedym a viceprezidentom Lyndonom Johnsonom, ktorí sebou navzájom pohŕdajú.
JFK sa pozerá na zbožňujúci dav a vie, že ho čaká veľa práce.
Nie všetci pozvaní sa dostavili na inauguračnú slávnosť. Slávne hviezdy zábavného priemyslu, účastníci posedení z predchádzajúceho dňa, mali na tejto kľúčovej udalosti amerických dejín rezervované popredné kreslá, spevák Frank Sinatra, herec Peter Lawford a skladateľ Leonard Bernstein – a viacerí ďalší – si vzhľadom na chladné počasie a na to, že búrlivé predinauguračné radovánky sa pretiahli do včasného rána povedali, že radšej si pospia a pozrú si slávnosť v televízii. „Prídem na druhú prezidentovu inauguráciu,“ tvrdili.
Druhej inaugurácie však už nebude. John Fitzgerald Kennedy sa totiž vydal na cestu priamo smerom k osudovej kolízii so silami zla.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov.
V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov.
Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
