Potom sa žena hrá s ohňom ľudskej neistoty, aby pod maskou uveriteľne naivnej nešťastníčky zadržala podvodníka a odhalila, že zločin sa môže skrývať aj pod dokonalou presnosťou váh. A zasa, o pár strán ďalej, v treťom čase, v treťom svete, zachraňuje životom unavená policajtka chlapca, lebo žiť sa musí, žiť má zmysel, ale rozhodne nie v neútulnej hotelovej izbe. Pretože hotel je čosi dočasné, čo nemá perspektívu žiť, ale len prežívať.
Taliansky literárny mág Alessandro Baricco stvoril v knihe Trikrát na svitaní typickú literárnu hru, v ktorej sa trikrát objavuje podobná situácia – nečakané a náhodné stretnutie muža a ženy na svitaní kdesi v neútulnom hotelovom prostredí. Všetky tri príbehy sa pritom opakujú v niektorých drobnostiach, takže človek postupne získava dojem, akoby sa tieto príbehy odohrávali tým istým osobám, len stále v inom časovom pásme. Literárnosť tejto hry je navyše posilnená autorovým upozornením, že táto mikroknižka má svoje korene v inom jeho románe, skvelom Pánovi Gwynovi, príbehu o spisovateľovi, ktorý začal písať jedinečné a osobité portréty ľudí.
Trikrát na svitaní sa v románe mihne ako jedna z tajomných, nejasných, no lákavých knižiek. Ale aj bez poznania kontextu z Pána Gwyna je táto trojpoviedka či bizarná novielka príjemnou čitateľskou hrou.
Foto: Slovart 2013
Alessandro Baricco sa priam existenciálne pýta na to, kedy sa vlastne deje život, ak nie v jedinečných situáciách, vo chvíľkach vtesnaných do tých mačaco úzkych štrbín medzi nocou a dňom. Svitanie, to magické obnovovanie svetla z temnoty tmy, je fyziologicky pre človeka zvláštnou situáciou. Svitanie je pre väčšinu ľudí mátožným obdobím po prebdenej noci, obdobím vlastnej nepozornosti, otupenia senzorov. Alebo práve naopak, je časom, keď naše vybičované zmysly odrazu fungujú v akomsi chvíľkovom excitovanom stave, počas ktorého dochádza k atómovému výbuchu nečakanej inakosti, ktorej rádioaktivita potom ovplyvňuje naše cesty na dlhé roky. Svitanie je koniec temna a začiatok svetla, je to pár chvíľ, v ktorých sa menia osudy.
Ženy, ktoré tieto svitania prežívajú, akoby nikdy nič nedokončili. Sú zmietané akýmsi pudovým pnutím, aby sa ukázalo, že práve ony sú osudom, femme fatale pre mužov, ktorých stretávajú. Prichádzajú a odchádzajú, aby zanechali so svitaním pocit akejsi zvláštnej chute vášne, neistoty, hry, prekliatia, ale aj budúcnosti. Alessandro Baricco v bravúrnej novele Trikrát na svitaní predstavuje v minimalistickej skratke tri kľúčové svitania, tri momentky, v ktorých sa koncentruje život. Literárna hra je zároveň magickým rozprávaním o tom, že zmysel našej existencie sa ukrýva v maličkostiach. A niekedy žijeme práve pre maličkosti, ktoré nás na svitaní udržia v bdelom stave.
