Je február 1961. Nový prezident má na pracovnom stole kokosový orech. Má šťastie, že vôbec žije. Za svoj krátky život už trikrát oklamal smrť a toto nezvyčajné ťažidlo na papier je pamiatkou na prvý prípad, keď už-už po ňom siahala zubatá. Keď sa nový prezident sťahoval do Oválnej pracovne Bieleho domu, jeho ľudia si dali záležať na tom, aby sa tento kokos dostal na skutočne význačné miesto. Vedia, že šéf ho chce mať priamo na očiach, lebo mu pripomína dnes už vychýrenú príhodu, keď si vyskúšal svoju odvahu.
▪ ▪ ▪
Bolo to pred osemnástimi rokmi. Za jednej vlahej tichomorskej noci roku 1943 tri americké hliadkové torpédové člny brázdia vody Blackettovej úžiny neďaleko Novogeorgijského prielivu (americkí námorníci mu vravia The Slot), ktorý je oblasťou tvrdých bojov, a pátrajú po japonských vojenských lodiach. Tieto svižné asi 24-metrové člny s označením PT (patrol torpedo) s trupom z päťcentimetrového mahagónu a tromi silnými motormi Packard sa dokážu rýchlo priblížiť k nepriateľskému plavidlu a torpédami Mark 8 ho potopiť.
Mladý poručík, veliteľ člnu číslo 109, sa krčí v kokpite a napoly bdie a napoly spí. Dva motory svojho PT-109 vypol a tretí necháva bežať voľnobehom, nechce, aby sa za hlbokým vrtuľovým hriadeľom jeho člna vytvárala na trblietavej hladine stopa, ktorá môže upútať pozornosť japonských prieskumných letcov. Rozhliada sa po hladine a dúfa, že napriek bezmesačnej a bezhviezdnej noci zbadá dve ďalšie PT, ktoré sú iste niekde nablízku. V tej tme sú však neviditeľné – takisto ako jeho 109.
Veliteľ nevidí ani nepočuje blížiaci sa torpédoborec Amagiri, zbadá ho, až keď je prineskoro. Amagiri je súčasťou tzv. Tokijského expresu, čo je odvážny japonský pokus ultrarýchlymi vojnovými loďami dopravovať vojakov a zbrane z Japonska na strategicky významné Šalamúnove ostrovy a späť. Na poslednom úseku svojej trasy tieto lode využívajú rýchlosť a tmu. Amagiri práve vyložila deväťsto vojakov vo Vile na neďalekom ostrove Kolombangara a teraz uháňa na japonskú základňu Rabaul na Novej Guinei. Chce tam doraziť ešte pred úsvitom, kedy by ju mohli americké bombardéry objaviť a zničiť. Svojou dĺžkou presahuje futbalové ihrisko, široká je však len 10,4 metra; vďaka čomu dosahuje pozoruhodnú rýchlosť až 70 kilometrov za hodinu.
Na prove PT-109 má pozorovateľskú službu podporučík George „Barney“ Ross z Highlands Park (Illinois) a taktiež hľadí do noci. Jeho predchádzajúcu loď nedávno nešťastnou náhodou potopil americký bombardér a on sa dobrovoľne prihlásil na túto plavbu. Odrazu v ďalekohľade ohromene vidí, že vo vzdialenosti necelého štvrť kilometra od nich sa nachádza Amagiri a plnou parou si to trieli priamo na PT-109. Zbadal ju aj veliteľ a teraz sa prudkým otočením kormidla pokúša obrátiť svoj čln smerom k rozbehnutému torpédoborcu, aby ho mohol z bezprostrednej blízkosti torpédovať. Buď sa to podarí, alebo Američania zahynú.
PT-109 však nie je schopná dosť rýchlo urobiť potrebný obrat.
Stačil okamih hrôzy a Amagiri presekáva jeho mahagónový trup. Uhlopriečny rez sa začína na pravom boku člna a iba tesne míňa kokpit. Veliteľa lode takmer rozdrvilo a hlavou mu prebehne myšlienka: „Tak asi človek vníma svoju smrť.“ Dvaja z trinástich členov posádky okamžite zomierajú. Ďalších dvoch zranilo po tom, čo PT-109 vybuchol a zachvátili ho plamene. Dvom neďalekým americkým člnom PT-162 a PT-169 je jasné, že taký výbuch nikto nemôže prežiť, a nepokúšajú sa zachraňovať prípadných stroskotancov. Z obavy, že neďaleko nich operujú aj ďalšie japonské vojnové lode, maximálnou rýchlosťou uháňajú preč. Nezastavila sa ani Amagiri, pokračuje v plavbe do Rabaulu, aj keď jej posádka vidí, že za nimi horí malá americká loď.
Muži z PT-109 sú odkázaní sami na seba.
Zodpovedným za to, že sa taká obrovská loď mohla nepozorovane priblížiť k člnu, je jeho veliteľ poručík John Fitzgerald Kennedy. Je to dvadsaťšesťročný štíhlučký a dotmava opálený harvardský playboy, ktorého vlastný otec – po tom, čo dánska milenka jeho syna upadla do podozrenia zo špionáže pre nacistov – prinútil opustiť teplé miesto v spravodajskej službe vojenského námorníctva a dať sa preložiť na bojovú loď. Keďže sa JFK narodil ako druhý syn v rodine, kde sa veľké veci tradične očakávajú od prvorodeného, mohol si užívať sladký život. Od detstva bol chorľavý, v mladosti sa zaujímal hlavne o knihy a dievčatá a predtým, než ho poverili velením tohto malého plavidla, nikdy nemal vodcovské ambície v politike či inde. Na takúto kariéru bol určený jeho starší brat Joe.
Momentálne však nič z toho nemá význam. Kennedy musí prísť na to, ako dopraviť svojich mužov do bezpečia. Neskôr, keď sa ho budú pýtať na zmenu, ktorá u neho nastala počas tej noci, iba pokrčí plecami: „Bolo to nedobrovoľné. Oni potopili môj čln“.
Tieto jeho slová však obchádzajú skutočnosť, že za to, že nezabránil potopeniu svojho člna a smrti dvoch svojich mužov, ho mohli postaviť pred vojenský súd. Napokon to však dopadne tak, že katastrofa PT-109 sa stane základom slávy Johna F. Kennedyho. Presnejšie – nie samo potopenie člna, ale udalosti, ktoré po ňom nasledovali.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov. V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov. Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
