Kniha týždňa: Keď bol svet tragický, ale magický

Jedna z najlepších kníh, ktoré som tento rok prečítala, bola určite knižka Oľgy Feldekovej Kým som šťastný. O tom, že Oľga je výborná rozprávačka, nás tu a tam presviedča v súkromí, na obrazovkách či v rozhlase.

03.12.2013 09:00
FELDEKOVA Foto:
Oľga Feldeková: Kým som šťastný,
1

Do literatúry vstúpila detskou knižkou Rozprávky pre dievčatko (1975) a o rok neskôr vydala knižku pre dospelých Sťahovanie na mieste (1976). Ako spisovateľku ju čitateľom netreba predstavovať.

Posledná knižka Kým som šťastný je ako rozprávka. Rozprávka s dobrým a prekvapivým koncom pre dospelých.

Pán Boh ten svet urobil dobre

Pán Boh sa už nemôže pozerať na smútok a nešťastie dolu na svete, a preto ho chce zničiť. Vtedy sa jeden z anjelov, Jakub, podujme, že zostúpi dolu na zem a ak nájde aspoň jedného šťastného človeka, Boh mu sľúbi, že svet nezničí. Tu sa začína odvíjať príbeh Feldekovej knižky. Alebo príbehy, lebo tých je v knihe viac. Celá sa skladá z drobných spomienok a rozprávaní, je akýmsi autorkiným obzretím sa do detstva. Ako dobre, že sme boli malí, ako dobre, že si to všetko pamätáme! Svet okolo nás bol plný strýkov a tiet, krásnych, dnes zabudnutých slov a vôní zo záhrad. Vďaka Feldekovej rozprávačskému talentu pred nami celý jeden takýto svet ožíva. Svet dospelých a medzi nimi malé dievčatko – Evička (Olinka?), možno rozprávačka, hlavne však vnímavá pozorovateľka.

Poštár Jakub, ktorého sme už stretli v jednej z Feldekovej kníh, teta Irenka, Irenkina sestra, Evičkina mama, malá Evička, jej ocinko, Helena, jej otec, čo hovoril s diablom, jej sestra, tá čo mala hrubý hlas, Evičkine kamarátky, pán farár, tetka Vraňáková, elektrikár Piňvič, hubár Hrablička, brankár Šaňo Brezovský a jeho žena Jožina, čo ho, keď si odskočil, zastúpila v bránke, a iné tetky a strýcovia z Kráľovského mestečka, Piroškanény z Košíc, ktorej muž odišiel s povrazolezkyňou – to sú postavy a postavičky, ktoré tu vystupujú ako živé, ako vo filme.

Hovoria, dýchajú, smútia, lebo taký je život, a čitateľ si možno na každej strane povie, že život bol a je krásny, keď po svete chodili a chodia takí dobrí, niekedy smutní a niekedy veselí ľudia, že pán Boh ten svet urobil dobre, keď nám nechal napríklad spomienky.

Pre vnímavé oko, ucho aj nos

Oľga Feldeková píše svoju „rozprávku“, ale nevymýšľa si, je autentická, a ak si vymýšľa, vymýšľa si tak, že jej uveríme každé slovo. Aj také, ktoré pre nás vytiahla odkiaľsi z minulosti a oprášila. Jej rozprávka či rozprávky sú o ľuďoch, s ktorými vyrastala, žila, zhovárala sa. Odohrávajú sa v dome, kde si prvý raz rozbila koleno, vytrhla mliečny zub, kde sa pripravovala na prvé sväté prijímanie, kde sa naučila čítať a písať, kde narástla a kde dostala všetko, čo potrebuje pre život dobrý spisovateľ – pozorné a vnímavé oko, ucho aj nos… Doma je len doma.

Takéto rozprávačstvo sa odjakživa cenilo. Ľudia radi rozprávali aj počúvali. Veď tak sa nám zachovali aj naše ľudové rozprávky. Feldeková má rozprávačov rada a aj v knižke im nájde miesto: "Lekárnik mal bohatú zásobu spomienok na svoju rodinu a na detstvo, a tak nečudo, že sa vedel aj rozrozprávať. Jakub bol dobrý poslucháč – neskákal mu do reči, iba s obdivom krútil hlavou.

Lekárnik rozprával: "Moji starí rodičia žili v Budapešti. Starý otec bol chirurg a stará mama vychýrená krásavica. Čierne oči, čierne vlasy vyčesané dohora, bolo jej vidieť krásny labutí krk. Nebolo chlapa, čo by sa do nej nezaľúbil, a ona si zase dala povedať. Bola vášnivá, ani za to hádam nemohla. V tej náruživosti vyžadovala od milencov veľmi zložité polohy. Keď vyčerpaní skončili, nejeden mal vykĺbený bedrový kĺb, a boli aj prípady, že z tej námahy podaktorí dostali aj pruh. Tí páni sa potom stali pacientmi jej muža, môjho starého otca. Naprával im kĺby, operoval pruh. Nuž, správna žena, obstarávala manželovi klientov… “ A ďalej už nebolo nič? "Bolo, bolo,“ zasmial sa lekárnik. Touto vetou lekárnik skončil – ale nabudúce sa k svojej obľúbenej téme zase raz vrátil a zase skončil tou istou vetou.“

Alebo na inom mieste: "… ešte som bol chlapec, žila tu jedna žobráčka. Nohy jej neslúžili, šúchala sa po zadku alebo sa gúľala ako snehová guľa. Aj na prijímanie sa pregúľala cez kostol až k oltáru. Jedného dňa zmizla a vyše roka jej nebolo. Gúľala sa až do Lurdov…“

Stodoly svetov

V našej rodine sa na rozprávačov a rozprávania držalo a aj o dobrých rozprávačoch sa dlho hovorilo. Dnes sa rozpráva akosi menej, akoby nebolo tých, čo sa vedia privravieť, aj knižky sa píšu akoby inak a o inom. To najzákladnejšie, dobre porozprávaný a napísaný príbeh, sa z nich akosi vytráca. Feldeková nielen oprašuje starý neexistujúci svet, ale so svojím prirodzeným a nenúteným rozprávačským talentom poteší čitateľa, ktorý rád "počúva“, a ktorý má rád dobre napísaný text.

Básnik Jozef Mihalkovič vraví, že ľudský život sa má vyrozprávať. V útlej knižke Oľgy Feldekovej sú celé svety, stodoly svetov ľudí, čo tu chodili a mrvili sa v zemi pred nami. Nekonajú dobro ani zlo, Feldeková o nich hovorí, možno fabuluje, možno nie, a na záver to "zaduní“. Poštár Jakub, dobrák, hlavná postava, odchádza späť do neba a odchádza šťastný. On je ten šťastný, ktorého mal hľadať, a preto pán Boh svet nezničí.

Šťastie trvá krátko, kratulinko, možno je naozaj, ako vravieval môj tatko, život len "adventom“, akýmsi čakaním, možno aj na zázrak, ktorý sa zavše ani nestane. Vo Feldekovej knižke je však zázrakom život sám. Zázrační sú aj ľudia, ktorých v knižke stretneme, to, o čom sa rozprávajú, ako žijú aj ako sa im do života miesia "veľké“ dejiny. Len akoby mimochodom, na okraj. Jej hrdinovia sú statoční. Žijú a dýchajú, raz hasia požiar, inokedy príde kúzelník, ide sa do nemocnice do Bratislavy, je ples, niekoho vyľaká nočná košeľa na šnúre na bielizeň, do mestečka príde luterán, alebo si večer sadnú a čítajú listy, ktoré poštár s chorými nohami nestihol rozniesť. A dobre aj tak, boli v nich iba zlé správy, tie ľuďom netreba roznášať, dosť sa natrápia!

Od začiatku až do konca

Na slovách odjakživa záležalo a bude záležať. Feldekovej jazyk je čistý, celý príbeh, alebo príbehy, z ktorých sa skladá ako mozaika, je vyrozprávaný akoby na jedno nadýchnutie, s radosťou a chuťou.

Ako dobre, že sme boli malí! Z epilógu: "Páčilo by sa jej, keby prechádzala z jedného detstva do druhého. Snažila sa v mysli vrátiť o niekoľko rokov späť, do okamihu, keď bol svet okolo nej často tragický, ale magický. Z postele videla stromy v parku. Holé konáre vyzerali ako haky-baky v prváckej písanke. Cez nepriliehavé okná počula kŕkanie žiab a brechot psov. Nezavýjali, iba brechali – nefúkal vietor. Jakub by bol pokojný, bol to znak, že sa nikto neobesil. Vybavila sa jej mama, ocinko, teta Irenka a snívalo sa jej, že ich hľadá po začarovaných komnatách, nádherných záhradách a lesoch, kde kvitlo množstvo snežienok a rástlo veľa hríbov, pravých dubákov…“

Dobre napísaným prózam nechýba poézia, tá do knižky Oľgy Feldekovej "vnikla“ hneď v úvode, udomácnila sa tam a zostala až do konca. Napriek tomu, že záver knižky či epilóg má taký nostalgický štych, ja som bola pri čítaní knižky Kým som šťastný spokojná a šťastná ako čitateľka dobrej prózy od začiatku až do konca.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Ikar #Oľga Feldeková #Kým som šťastný