FEBRUÁR 1961
BIELY DOM
13.00 H.
Prezident Spojených časoch je nahý a v ažurite. Takmer každé popoludnie presne o 13. hodine vkĺzne do krytého bazéna so stabilnou terapeutickou teplotou 32° C, ktorý sa nachádza v chodbe medzi pôvodným Bielym domom a jeho Západným krídlom. Kennedy to robí kvôli bolestiam chrbta, ktoré ho trápia už od jeho harvardských študentských rokov. Zrážka s Amagiri a to, čo po nej nasledovalo, tento jeho problém ešte zhoršila, nepomohla ani operácia. Bolesť je stála a taká mučivá, že Kennedy občas chodieva o barlách či palici, avšak len zriedka na verejnosti. Nosí korzet, spáva na mimoriadne tvrdom matraci a na zmiernenie utrpenia dostáva pravidelné injekcie prokaínu s anestetickým účinkom. Jeho pomocníci vedia, že si majú všímať šéfove čeľuste – ak sú stiahnuté, je to znamenie, že sa mu opäť ohlasuje chrbát. Polhodina plávania štýlom prsia a teplo bazéna sú súčasťou Kennedyho terapie. To, že si pritom v mnohých prípadoch nedáva plavky, vychádza z jeho predstáv o mužskosti. Skutoční muži predsa plávajú prsia v Adamovom rúchu a hotovo.
Pracovníci Bieleho domu si nevedia predstaviť, že by predchádzajúci prezident Dwight Eisenhower niekedy a niekde plával nahý. Prestarnutý generál a jeho manželka Mamie boli typickí tradicionalisti. Za osem rokov pobytu Eisenhowerovcov Biely dom zažil len veľmi málo neočakávaného.
Teraz je však všetko iné. Kennedyovci sú oveľa menej formálni než Eisenhowerovci. V reprezentačných priestoroch sa smie fajčiť. Rady na privítanie pri oficiálnych aktoch sa zrušili, čo im dáva oveľa ležérnejší ráz. Prvá dáma dáva vo Východnej sále inštalovať pódium, aby tam mohli vystupovať niektorí z najpoprednejších amerických hudobníkov, napríklad violončelista a skladateľ Pablo Casals či speváčka Grace Bumbryová.
Biely dom však ostáva serióznym miestom. Hlavným bodom prezidentovho denného program sú hodiny intenzívnej práce, po ktorých nasledujú prestávky na relax. Ráno vstáva zhruba o siedmej a okamžite, ešte v posteli, si prečíta noviny, najmä denníky New York Times, Washington Post a Wall Street Journal. Kennedy číta rýchlo, za šesťdesiat sekúnd zvládne tisícdvesto slov. Celé to trvá pätnásť minút, po ktorých siaha na hromadu obalov so spravodajskými súhrnmi o udalostiach v rozličných častiach sveta.
Potom prezident ešte v posteli zje raňajky. Sú výdatné: pomarančový džús, slanina, toast s marmeládou, dve vajcia na mäkko a káva so smotanou. Vcelku nie je veľký jedák. Veľmi sa snaží neprekročiť osemdesiat kíl. V tejto veci sa drží starých zvykov a takmer každý deň raňajkuje to isté.
Krátko pred ôsmou Kennedy nakrátko vhupne do vane. Aj počas kúpeľa, ako po celý deň, neustále potľapkáva pravicou, akoby tá ruka bola vonkajším orgánom jeho myšlienkového procesu.
Presne o deviatej prezident prichádza do Oválnej pracovne. Usalašený v kresle si najprv vypočuje referát svojho tajomníka pre denný program Kena O’Donnella o tom, čo ho v ten deň čaká. Dopoludnia, keď vybavuje telefonáty a počúva poradcov, ktorí ho informujú o dianí v ostatnom svete, ho často prerušujú jeho najbližší spolupracovníci, ktorých si sám vybral.
Okrem dvorného šaša Dava Powersa a inteligentného Kennyho O’Donnela, ktorý je synom trénera futbalového mužstva Koleje Svätého kríža, je to napríklad jeho okuliarnatý osobitný asistent a harvardský profesor histórie Arthur Schlesinger, právny expert Bieleho domu a Kennedyho osobitný poradca Ted Sorensen, pôvodom z Nebrasky, a niekdajší detský klavírny virtuóz a prezidentov tlačový tajomník Pierre Salinger.
S výnimkou Evelyn Lincolnovovej, prezidentovej osobnej sekretárky, je Kennedyho Biely dom niečo ako univerzitné bratstvo, ktorého každý člen je hlboko oddaný charizmatickému vodcovi. Ich rozhovory neraz prechádzajú do vulgarizmov, prezidentova námornícka minulosť neraz dáva za pravdu (americkému) porekadlu „Hreší ako námorník“. „Ja som o podnikateľoch nepovedal, že sú sukini synovia,“ sťažoval sa raz Kennedy na nesprávnu citáciu svojho výroku v New York Times. „Ja som o nich povedal, že sú ko…ti.“
Pred dámami sa prechádza na trochu jemnejší tón. O svojej sekretárke sa prezident nikdy nezmieňuje inak ako o „pani Lincolnovej“. Ale aj vtedy sa používajú hrubé výrazy, ibaže v maskovanej forme. Raz v prítomnosti svojej manželky si Kennedy, keď chcel vyjadriť svoju mienku o ktoromsi novinárskom komentátorovi, vzal na pomoc vojenskú fonetickú abecedu: „Charlie-Uncle-Nan-Tare“ (v slovenčine by tomu zodpovedala kombinácia „Peter-Ivan-Čadca-Adam“).
Keď sa nechápajúca prvá dáma chce dozvedieť, o čo ide, prezident rýchlo prechádza na inú tému.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov. V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov. Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
