Niektoré centrálne americké orgány, najmä Ústrednú spravodajskú službu (CIA) a jej dlhoročného riaditeľa Allena Dullesa veľmi nadchla myšlienka zabiť Fidela Castra. Podľa neskoršieho odhadu zosnovali viac než šesťsto pokusov o atentát proti nemu, neraz s použitím vysoko nekonvenčných metód, ako sú mafiánske útoky či vybuchujúce cigary. Prezidentovi Kennedymu predložili oficiálnu informáciu o plánoch CIA na vylodenie 11. marca, rok potom čo Dwight Eisenhower schválil plán na výcvik povstaleckých síl. Invázia sa mala uskutočniť za denného svetla, za jej miesto určili pláž s kódovým názvom Trinidad.
Pre Kennedyho to znamenalo veľkú dilemu. Na jednej strane kandidoval na prezidenta na platforme zmeny, sľuboval národu nový začiatok po studenovojnovej línii Dwighta Eisenhowera. Na druhej strane až fanaticky zosmiešňoval Eisenhowerovu politiku voči Castrovi a teraz si uvedomoval, že ak neurobí nič na odstrašenie tohto brutálneho diktátora, bude tentoraz on čeliť obvineniu z mäkkosti tvárou v tvár komunizmu. Navyše, 7. apríla vyšiel na prvej strane New York Times ďalší článok, tentoraz o tom, že kubánski povstalci už balia tábor a pripravujú sa na inváziu. Kennedy v tejto súvislosti poznamenal, že Castro nepotrebuje mať v USA špiónov – stačí mu, ak si prečíta noviny.
Dvanásteho apríla Komunistická strana Guatemaly hlásila do Moskvy, že Američanmi financovaní proticastrovskí partizáni zrejme v najbližších dňoch zaútočia. Sovieti však celkom tejto informácii nedôverovali a neposunuli ju Castrovi. V ten istý deň sa Kennedy pokúsil poprieť americkú zodpovednosť za inváziu tvrdením, že „za nijakých okolností sa neuskutoční intervencia síl Spojených štátov na Kube“. Zámerne pritom obišiel otázku financovania, výcviku a plánovania povstaleckého útoku.
Mladý americký prezident sa pokúšal riešiť narastajúcu reálnu hrozbu konfrontácie obratným diplomatickým manévrom – zákazom účasti amerického vojenského personálu na tejto akcii. Jeho vyhlásenia boli vyhýbavé, no ich podtext bol jasný: invázia sa stala osobnou záležitosťou. Už to nebol spor medzi Spojenými štátmi americkými a Kubou, ale medzi Johnom F. Kennedym a Fidelom Castrom, dvoma výraznými konkurentmi v boji o ideologickú nadvládu nad západnou pologuľou. V dňoch, ktoré prídu, obaja budú považovať kroky toho druhého za urážku svojej osoby. A obaja budú rozhodnutí za každú cenu zvíťaziť.
Ďalší brutálny diktátor – ten čo si vydláždil cestu k najvyššej politickej funkcii v ZSSR množstvom mŕtvol – spočiatku nevedel, čo si má o tom myslieť. „Prečo by sa mal slon báť myši?“ počudovane sa pýtal Nikita Chruščov. Castro je aj vďaka jeho vzdoru voči Spojeným štátom na Kube naďalej veľmi populárny. Chruščovovi bolo jasné, že aj v prípade úspechu invázie by bol kubánsky ľud sotva ochotný prijať nejakú americkú bábku za svojho vládcu. Ak by vypukla partizánska vojna Castrových prívržencov proti proamerickému režimu, bolo by to pre Sovietsky zväz výhodné – Sovieti by sa mohli pod zámienkou pomoci kubánskemu diktátorovi vojensky uchytiť na západnej pologuli.
Výsledná Chruščovova súvaha mala, samozrejme, iba máločo do činenia s Castrom či Kubou. Jeho cieľom bolo dosiahnuť svetovládu. Čokoľvek, čo rozptyľuje pozornosť USA, prípadne akokoľvek obmedzuje ich moc, je pre ZSSR dobré.
V posledných dňoch pred útokom začal mať Kennedy proti plánu CIA rozličné výhrady. Pláž Trinidad v mnohom pripomínala zóny vylodenia v Normandii. Prezident chcel dosiahnuť, aby invázia vyzerala ako čisto kubánske podujatie a tým zamaskovať účasť USA na nej. Požadoval nejakú odľahlejšiu lokalitu, kde by sa dala vysadiť živá sila a materiál v tichosti a nepozorovane preniknúť do vnútrozemia.
CIA mu teda ponúkla inú lokalitu. Bola ňou zátoka Bahía de Cochinos, v presnom preklade „Zátoka prasiat“, vo svete sa však stal známy voľnejší preklad Zátoka svíň. Vylodenie sa malo uskutočniť v noci. Od širokých pláží Trinidadu či Normandie sa Zátoka svíň líši tým, že ju obklopujú kilometre nepreniknuteľných močiarov a iba málo ciest ju spája s vnútrozemím.
Spojené štáty majú za sebou množstvo úspešných veľkých vyloďovacích operácií, no iba málo z nich sa uskutočnilo za tmy. Sú iba dva spôsoby, ako môže takáto akcia uspieť. Po prvé, invázne sily musia okamžite vyraziť z pobrežia a obsadiť prístupové cesty. Po druhé treba, aby povstalecké lietadlá ovládli vzdušný priestor, zlikvidovali Castrovo letectvo a jeho tanky smerujúce k Zátoke svíň. Bez výraznej leteckej podpory akcia zlyhá.
Kennedy má rád špionážne romány, najmä bondovky, a nadchýna ho svet plášťa a dýky a tajných agentov. Práve takéto ovzdušie tajomnosti a skrytých intríg stelesňuje riaditeľ CIA Allen Dulles, uhladený a bohatý džentlmen pred sedemdesiatkou. Ubezpečil Kennedyho, že jeho plán sa vydarí.
Prezident mu spočiatku verí. Štrnásteho apríla, iba dva dni po tlačovej konferencii, kde sľúbil, že americké vojská nezaintervenujú na Kube, dáva operácii Zapata, čo je kódový názov invázie v Zátoke svíň, oficiálnu zelenú.
Ten deň bol piatok. Od chvíle, keď odštartoval inváziu, prezidentovi neostávalo iné ako čakať. A tak odletel do Glen Ora, kde chcel trochu pobudnúť s Jackie a deťmi. Bol to však nanič víkend, celý čas sa iba čakalo na správy z Kuby. Keď konečne začali prichádzať, takmer nijaká z nich nebola dobrá.
Začalo sa to v soboru ráno, keď osem bombardérov B-26 pilotovaných kubánskymi bojovníkmi za slobodu zaútočilo na tri kubánske letecké základne. Pôvodný plán predpokladal šestnásť lietadiel, Kennedy sa však zľakol a nariadil znížiť tento počet na polovicu.
Tak sa stalo, že nálety sa minuli účinkom a nespôsobili kubánskemu letectvu takmer nijakú škodu. Fidela Castra však rozzúrili. Okamžite začal chrliť oheň a síru na Kennedyho administratívu a verejne obvinil Spojené štáty z účasti na útoku.
Odvtedy všetko šlo k horšiemu. V sobotu sa mal uskutočniť odpútavací manéver – neďaleko Guantánamskej zátoky sa malo vylodiť 160 bojovníkov za slobodu, pre poruchu najvýznamnejšieho plavidla však akciu odvolali. V inom prípade zas kubánske jednotky zatkli malú skupinu bojovníkov za slobodu, ktorí sa už dostali na ostrov aj s veľkou debnou zbraní.
V sobotu popoludní predstaviteľ Kuby na Valnom zhromaždení OSN predniesol prejav, v ktorom odsúdil Spojené štáty za tento útok. Jeho americký náprotivok Adlai Stevenson zopakoval prísľub JFK, že americké vojská nikdy nepovedú vojnu na Kube.
V čase týchto udalostí sa John Kennedy skrýval na vidieku. Doteraz bolo všetko, čo sa dialo, iba predohrou k skutočnej invázii. Teraz však je pod tlakom aj sám Kennedy. Zrušil druhú vlnu leteckých útokov, hoci vedel, že tým možno odsudzuje inváziu na neúspech.
Krátko po polnoci na pondelok vyrazila malá flotila nákladných a vyloďovacích člnov s 1400 kubánskymi emigrantmi, príslušníkmi Útočnej brigády 2506 na palubách, k Zátoke svíň. Mali vysoké nádeje – dúfali, že sa opäť zmocnia vlády nad svojou krajinou.
Iba malá časť účastníkov invázie boli vojaci. Pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev a prešli výcvikom pod vedením amerických účastníkov druhej svetovej a kórejskej vojny – a aj týchto zocelených amerických veteránov nadchla odhodlanosť týchto mužov.
Keď však títo statoční bojovníci za slobodu pristáli, netušili, že prezident medzičasom odvolal druhú vlnu leteckých útokov. Chlapi z brigády 2506 museli teda zabezpečiť svoje predmostie na brehu iba vlastnými silami, čo bolo prakticky nemožné.
V pondelok ráno, v čase keď títo kubánski bojovníci za slobodu narazili na prvou vlnu Castrových obrancov, prezident nasadal do Marine One v nádeji, že bojovníci za slobodu nájdu nejaký spôsob, ako splniť nesplniteľné.
Bill O'Reilly, Martin Dugard - Atentát na Kennedyho
V januári 1961, počas eskalujúcej studenej vojny, skladá v Bielom dome prezidentskú prísahu John Fitzgerald Kennedy. Napriek osobným a politickým prešľapom Kennedyho popularita narastá. Postupne sa však rozširuje aj okruh prezidentových nepriateľov. V novembri 1963, počas svojej kampane za znovuzvolenie, sa JFK stáva obeťou streľby a Amerika je v šoku. Kým Jackie a národ smútia, začína sa hon na páchateľov. Známy moderátor televíznej diskusnej relácie The O'Reilly Factor pútavým spôsobom prezentuje podrobnosti brutálnej vraždy Johna Fitzgeralda Kennedyho i fakt, že séria výstrelov z pušky v jedno dallaské popoludnie nemala za následok len smrť milovaného človeka, ale aj osudové rozštiepenie americkej verejnosti.
