Politizácia kultúrneho fenoménu môže byť účinná v PR aktivitách a prípustná v žurnalistike, ale znamená aj redukciu jeho celkového významu a hodnoty. Pripomína to napríklad pozitívne ocenenie Karla Čapka v časoch ideologickej reglementácie kultúry za to, že bol antifašista. Preto sa žiada zdôrazniť, že Michail Šiškin je vskutku mimoriadny zjav v silnej ruskej i vo svetovej literatúre. Dobré je zistenie, že tento názor má viac osobností našej literatúry a kultúry i širšia čitateľská verejnosť.
Michail Šiškin svoju výnimočnosť potvrdil osobne na septembrovom stretnutí s čitateľmi v bratislavskom Artfore. Mimochodom, o politike tam nepadlo ani slovo. Predstavil sa ako literát s výrazne originálnym myslením, ktoré je schopný sprostredkovať v zhustenej a zároveň v odľahčenej forme, nielen zrozumiteľne, ale aj atraktívne. Preukázal pritom schopnosť sebairónie, a to aj vo vzťahu k svojej tvorbe, k literárnemu jazyku i všeobecne k literatúre – vzácna to vlastnosť nielen u ruských spisovateľov.
Dávno nevídaná literárna záhadnosť
Pri živom čitateľskom ohlase románu Listovník je doterajšia recenzistika veľmi skromná. Obmedzuje sa na všeobecné informácie o autorovi a jeho rozsahom skromnej tvorbe, na prvoplánové formálne znaky a tematické či dejové línie románu. Jedinou hĺbkovo zacielenou štúdiou o Listovníku je doslov Valerija Kupku, ktorý v súlade s poslaním žánru citlivo otvára otázky vznikajúce po fundovanom a vnímavom prečítaní diela. Je to pochopiteľné a nejde o pasivitu či ignoranciu zo strany literárnej kritiky. Listovník jednoducho nie je dielo pre bežnú recenzistiku. Je viacrozmerné a každá z jeho dimenzií poskytuje dostatok podnetov na osobitné kritické zamyslenie. Ťažko si predstaviť stručné zhodnotenie románu ako celku aj s prípadným zaradením do kontextu tradícií a súčasnosti.
Keď u nás vyšiel Márquezov román Sto rokov samoty a ďalšie skvosty latinskoamerického magického realizmu, tiež neboli predmetom kritických reflexií, adekvátnych čitateľskému ohlasu, okrem informatívnych. Literárne povedomie si ich osvojovalo postupne a stále z nich čerpá. Podobne to bude s Listovníkom, a nielen u nás. Táto paralela vôbec nie je prismelá, prinajmenšom pokiaľ ide o typ dávno nevídanej literárnej záhadnosti.
Protirečenie – paradigma sveta
Paradox, spochybnenie a postupné ozrejmovanie literárnej skutočnosti je prevládajúci živel Listovníka – dovolím si nesmelo tvrdiť, nevylučujúc, že to môže byť celkom inak (v súlade s duchom tohto diela). Základný koncept je od začiatku zrejmý: román v listoch, korešpondencia milencov. Začína sa akoby spomienkou na nedávny ľúbostný ošiaľ s vášnivým a rafinovaným milovaním. Zakrátko však vysvitne, že milenci žijú v rôznych historických obdobiach a nemohli sa ani poznať. Aj keby si jeden druhého len vysnívali, kde sa berie tá vzájomnosť? Rozpory, paradoxy prenikajú do ďalších aspektov a detailov oboch epištolárnych výpovedí, a pritom presvedčivo pôsobia dojmom skutočnosti.
Valerij Kupka to v doslove reflektuje tézou, že tento listový dialóg logicky nie je možný a že Šiškinov text žije svojou logikou. No dalo by sa povedať, že nielen text, ale aj svet, a nielen Šiškinov, ale aj ten, na ktorom sa viac-menej všeobecne zhodneme, že je skutočný. Paradox, protirečenie, absurdita má rovnaký nárok byť paradigmou sveta, ako donedávna neotrasiteľné prírodné zákony, o spoločenských ani nehovoriac. Rovnako sa v listoch oboch vzájomne imaginárnych partnerov spochybňuje, odmieta a vyvíja myšlienka poznateľnosti, psychickej zvládnuteľnosti tohto tajomného, popleteného všehomíra, jeho zaznamenateľnosti a vyjadriteľnosti slovami – už len táto skepsa voči slovám je aký paradox u spisovateľa, ktorý toľko kapacít venuje svojmu jazyku!
Lahodnosť, aká preniká do podvedomia
Dalo by sa (a bude sa) veľa hovoriť o slovesnej, štylistickej inštrumentácii týchto priam neudržateľných myšlienkových a dejových pochodov. No v tom je možno hlavná literárna záhada Listovníka: ani náznaky, ani obrazy, ani explicitné vyjadrenia týchto reflexií nie sú samoúčelné a už vôbec nepredstavujú pointu, cieľ a zmysel diela. Sú len súčasťou epického tkaniva, rovnocennou s majstrovským zobrazením reálnych (?) vecí, javov a dejov opísaných v listoch. Šiškinova rozprávačská virtuozita, umenie mikro- i makrokompozície na úrovni operného skladateľa, decentnej jazykovej inštrumentácie a harmónie (jeho individualizovaný spisovateľský jazyk je v podstate čistá klasická ruština bez dobových či módnych excesov), rytmizácia prózy opakovaním výrazných obrazov, ktoré nadobúdajú potenciál ad hoc archetypov – to sú kvality, ktoré robia z Listovníka čitateľskú lahôdku. Trúfam si povedať, že aj pre menej náročného čitateľa, ktorý sa vyžíva v plnokrvnom deji s expresívnymi alebo inak pôsobivými opismi. Vďaka lahodnosti textu aj jemu nebadane preniknú aspoň do podvedomia hlbinné a znepokojivé myšlienkové obsahy, nenarušujúc uspokojenie z priam zmyslového vnímania.
Písanie o texte takých kvalít nutne vyžaduje zmienku o preklade. Pokladám však za rozumné nechať otázku prekladu otvorenú. Nesporne je to kvalitný preklad na úrovni vysokého Štrasserovho štandardu, ale či je vynikajúci adekvátne tomuto románu, na to je potrebný dôkladný rozbor.
