Hrdinami príbehov sú lekárka Škorica a spisovateľ Adam. Je v nich kus autobiografie?
Som popisný realista a všetky moje písačky vychádzajú z autentického zážitku. Ale na druhej strane to nie je autobiografia, ani by ma nebavilo písať len to, čo sa stalo. Vždy si rád niečo primyslím. Dobrým príkladom je americký spisovateľ Thomas Wolfe. Napísal slávnu tetralógiu, ktorá sa začínala románom K domovu pohliadni, anjel. Vychádzal z autentických zážitkov z mladosti, opísal tam blízkych ľudí, ktorí mu potom vyčítali, že použil ich životy, dokonca ich až zneužil. On na to vložil do knižky pekné motto, že každá poctivá kniha je autobiografická. A najlepším príkladom sa mu zdali Gulliverove cesty Jonathana Swifta. K takémuto zneniu autobiografickosti by som sa hlásil.
Ako sa zrodil nápad spojiť v jednej knihe staršie i nové poviedky?
Adam a Škorica sa objavovali v niekoľkých mojich knižkách. A znovu sa prihlásili. Tak som si povedal, že by to mohla byť šanca – uzavrieť túto tému a dať všetko pod jednu strechu. Mám dobrého vydavateľa, vydavateľstvo Slovart so žičlivým riaditeľom Jurajom Hegerom, ktorému som nápad predostrel, na čo prišla odpoveď – prečo nie… Prvé poviedky vyšli pred štyridsiatimi rokmi, niektoré sú dvadsaťročné, niečo som vytriedil, niečo nanovo usporiadal a pridal nové. Mám pocit, že som dal veci do poriadku, že je to vybavené, že si túto tému môžem odfajknúť.
Váš hrdina Adam sa s písaním nesmierne trápi. Čo vy?
Toto je, žiaľbohu, autobiografické. Niekedy, keď sa nedarí, dumám nad jedinou vetou celý deň. Ale to nie je nič nezvyčajné. Čítal som, ako ktosi stretol Jamesa Joycea, ktorý sa túlal po Dubline. Zhovárali sa o písaní a Joyce tomu človeku povedal, že celý deň rozmýšľa nad jednou vetou. Stáli pred výkladom s dámskou bielizňou a Joyce sa na tie krehké kúsky šatstva dlho pozeral. Situácia sa potom objavila v jeho románe Ulysses. Nebudem citovať presne, ale znelo to asi takto: „Celkom ho prenikla vôňa objatí.“ Takáto veta, napísaná v súvislosti s tým, že sa niekto pozerá na krásnu ženskú bielizeň, je proste skvelá. Vysoko emotívna, výstižne asociatívna, vyjadruje presnú emóciu a jej impresiu. Chcem tým povedať, že stojí za to trápiť sa celý deň s jednou vetou, ak sa tá veta podarí.
Ste vraj spisovateľom, ktorý píše každý deň. Dávate si normy?
Keď niečo robím, usilujem sa písať každý deň. Neopúšťať text, aj keď sa nedarí. Dve – tri hodiny sedím za stolom a nádejam sa, že niečo cez okno priletí – či už jedna veta, jeden odsek, jedna strana. Človek píše, aj keď nesedí za stolom. Často idem po ulici, rozmýšľam a pred očami sa mi objavuje môj text alebo aspoň hľadané slovíčko. Ani nevnímam ľudí. Keď sa motor naštartuje, treba ho udržiavať v chode pravidelnosťou. Karel Čapek hovoril, že píše zadkom. Hemingway písal postojačky, ale iba preto, že mal hemoroidy. Vraj…
Vašim textom nechýba humor, nie sú to však Chaplinove kopance do zadku…
… aj to je dobrý humor.
Váš je však z iného súdka.
Humor považujem za šťastie ľudí. V sobotu si kupujem Lidové noviny a lúštim v nich pravidelnú krížovku. Nedávno v nej bol citát práve od Hemingwaya, že človek je jediný tvor, ktorý sa vie smiať, aj keď na to má najmenší dôvod. Humor je korenie, majú ho radi všetci normálni ľudia. Tí, ktorí ho vedia bezprostredne vymyslieť a použiť, sú zázrační kúzelníci. Dávajú nám humor do daru a ja sa rád nechám obdarovať. Keď je také čosi poruke, bol by som blázon, keby som to neponúkol ďalej. Jeden z najlepších liekov je smiať sa.
Poznáte svojich čitateľov?
Písanie je ponuka, väčšia spätná väzba chýba. Spisovatelia netušia, kto ich knižky číta. Okrem blízkych, ktorí vám z času na čas niečo povedia, čo vždy dobre padne, väčšinu názorov nepoznám. Sám som čitateľ, takže predpokladám, že s mojimi knižkami sa deje to, čo s knihami, ktoré čítam. Keď sa mi páči, dočítam, keď nie, rýchlo ju odložím. Je to prirodzené a normálne. Za tie roky som si už zvykol prijímať aj to, že nie každému sa moje knižky páčia. Niet takej knihy na svete, ktorá by sa páčila všetkým. Neviem, či by bolo lepšie, kedy som vedel viac. Vždy je to postinformácia, na texte už nič nezmeníte. Môžem len dúfať, že niekoho to potešilo. O nič viac sa vlastne ani neusilujem.
Ako sa z vyštudovaného chemika a geológa stal spisovateľ?
Moja teória je veľmi jednoduchá: Všetko sa odvíja od čítania. Kým som vôbec vedel, že existuje nejaká chémia a geológia, tak som od detstva čítal. Najskôr mi čítali knihy starí rodičia a rodičia, sotva som sa naučil čítať, už som nikdy neprestal. Ako decko som, samozrejme, nemohol ani tušiť, že budem raz písať. Na strednej škole, keď som si prečítal knihu 49 poviedok od spomínaného Ernesta Hemingwaya, ktorá sa v rodine objavila ako vianočný darček rodičov, zdalo sa mi, že je ľahké napísať, ako ide hrdina chytať ryby. Proste, očaril ma Hemingwayov spôsob zdanlivo ľahkého písania o zdanlivo jednoduchých veciach. A myslel som si, veď to nebude až také ťažké.
A nebolo?
Jedného dňa som si sadol a opísal svoj zážitok, ako som išiel na bicykli z Bratislavy do Šaštína k starej mame a ako ma potom tri dni z toho bolel zadok, ten dôležitý spisovateľský orgán. Našťastie sa to nezachovalo. Ale pamätám sa, ako som zrazu cítil, že so slovami sa dá pri zachytení toho, čo ste zažili, modelovať ako s plastelínou. Nie je to obyčajné písanie, je to možnosť ponúknuť niečo z vášho sveta, posunúť to ďalej. Písanie je vlastne ponuka na komunikáciu medzi ľuďmi. Keď sa to pošťastí, môže váš zážitok, vaša skúsenosť, nájsť blízkeho človeka, ktorý bude cez váš text slobodne uvažovať o svojom svete.
Má zmysel písať a vydávať knihy, keď sa dnes viac čítajú texty na internete?
Sú to dve úplne rozdielne disciplíny a iný druh čítania. Hovorí sa, že mladí dnes menej čítajú. Oni však nečítajú menej, podľa mňa čítajú dosť veľa, len čosi iné. Keď si priestor na čítanie zaplním dvoma – tromi hodinami čítania textov na internete, ostáva menej kapacity na knihy. Mladým to však nemôžem zazlievať, pretože veľmi rýchlo a zaujímavo komunikujú o celom svete, vymieňajú si názory. Napriek tomu – stále sú na svete ľudia, ktorí túžia čítať povedzme pomalšie, hlbšie. Ja však budem ten posledný, kto bude hovoriť, že čítanie na internete je úpadok. Svet sa proste takto vyvíja a každý si môže slobodne vybrať, čo mu blaží dušu. Viem, že istá časť ľudí neostane len pri internete a bude mať chuť čítať aj nejakú prózu, poéziu, eseje, korešpondenciu, denníky, pamäti a iné zázračné texty.
Mobil nemáte, čo takto čítačka?
Vždy som knihy rád ovoniaval, čítačku by som ovoniavať nemohol. Je to návyk od detstva, pre mňa je knižka akýsi posvätný predmet. Celý svoj doterajší život som mal vždy pocit, že moje knižky na policiach v knižnici sú jediným pokladom, čo mám. Takmer presne viem, kde ktorá knižka ktorého autora leží, aj keď v tom už trochu strácam prehľad. Zážitkom je pre mňa zobrať knihu do ruky, je to vždy prísľub, spojený so zvedavosťou, čo v nej bude. Ale nemám nič proti ľuďom, ktorí čítajú v čítačkách. Kto si ako zvykne, je v podstate jedno. Možnože je to veľmi dobrý vynález, minimálne šetrí miesto.
Máte s miestom na knihy problém?
Knihy už nemám kam dávať. Ale nakupovanie kníh je nevyliečiteľná choroba, ktorá sa stále znovu a znovu prihlasuje. Idete len nakuknúť do kníhkupectva a po desiatich minútach stojíte na ulici s knihou, ktorú ste pôvodne ani nechceli kupovať. Keď to tak odhadnem, možno tretinu kníh, čo mám doma, som neprečítal a už ani neprečítam. Nijako mi to však nekalí radosť z toho, že ich mám. Je to stále moje najväčšie bohatstvo.
Učíte scenáristiku na Vysokej škole múzických umení. Aj literatúru. Čo hovoria vaše skúsenosti, možno niekoho naučiť písať?
Prvá veta, ktorú svojim študentom vždy hovorím, je: Ja ani nikto iný vás písať nenaučíme. Jediný spôsob, ako sa dá naučiť písať, je bezpochyby stále a ustavičné učenie tým, že človek číta a usiluje sa sám niečo písať. Učí sa tak, že to robí. Úloha učiteľa je, aby som tak, ako mňa kedysi v Mladej tvorbe Janko Buzássy, študentky a študentov veľmi jemne, ohľaduplne, prívetivo upozorňoval na všetko, čo je v ich textoch dobré, prečo je to zaujímavé – a rovnako, čo by podľa mňa mohli vypustiť. Naznačiť im – možnože by sa dalo ísť týmto smerom, postupovať ďalej týmto chodníkom, držať sa tejto cestičky. Nemám záruku, že je správne, čo im radím, ale pokúšam sa ich navigovať, nabádam ich, aby si našli svoje témy a spôsoby ich spracovania. Celé to však stojí na vlastnom úsilí, vlastnej chuti neutiecť od roboty, keď sa nedarí. Vytrvať a skúšať to znovu a znovu.
Keď vyjde kniha, je to dar pre čitateľa. A pre vás?
Keď človek drží knižku v ruke, zažíva rýdzu radosť, že voľačo sa zase pošťastilo, podarilo. Že môžem do nej strčiť nos, ovoňať ju. Nová knižka pekne vonia, či už sadzbou, alebo papierom. Nežiada sa mi v nej čítať, lebo človek čítal korektúry, len si voľne zalistovať, pristaviť sa kde-tu pri nejakej vete – je to tá najkrajšia časť honoráru.
Literárne ceny, ktorých nemáte málo, neznamenajú pre vás viac?
Je to pridaná hodnota, ktorá poteší. Nepoznám však nikoho, a tým myslím aj sám seba, že by písal knižku, aby za ňu dostal cenu. Na to človek vôbec nemyslí. Vždy mám predstavu, aká bude knižka skvelá. Keď ju napíšete, viete, ako veľmi sa líši od toho pôvodného zámeru. Našťastie, čitatelia nepoznajú vašu pôvodnú predstavu. Dostanú do rúk len výsledok, ktorý sa trochu pošťastil alebo nepošťastil, ale nemôžu porovnávať. Ja porovnávať môžem a viem, že som zase nenaplnil vlastné očakávania, takže keď náhodou, napriek všetkému, niekto tú knižku ocení, je to potešenie, s ktorým som naozaj nerátal.
V knižke Melón sa vždy smeje je Škorica veľkým kritikom Adamových viet i textov. Ako je to u vás?
Vždy som zvedavý, čo si moja žena o tom myslí, ako to vníma – ako čitateľka. Keď knižka vyjde a ja ju náhodou zastihnem, že v nej číta, potajomky ju spoza dverí chvíľu sledujem, a keď sa z času na čas pousmeje, navrávam si, je to dobré – a začnem si pískať.
