Príjemcovi sa dostáva do rúk v tradičnej podobe knihy (Vlna/Drewo a srd, 2013), ale možno si ho vychutnať aj v podobe performancií na festivaloch poézie či v polyfunkčných centrách alternatívneho umenia (naposledy vlani v decembri v bratislavskom A4 v rámci desiateho výročia kultúrneho štvrťročníka Vlna). Dvojicu autorov-interpretov Petra d’Artagnana a Michala Delona (tretí, čiže prvý Peter si bahní v novej kúpeľni na druhom konci EÚ) sprevádzajú hadiace sa tanečnice, počítačové grafické a hudobné odväzy a oblaky kokosovo voňavej pary, takže si každý príde na svoje!
Vždy sme patafyzickí alebo Zátišie s cibuľou
Psychedelickým vypúšťaním pary z pera následkom vnútorného pretlaku perohryzov (tak sa veru kedysi hovorilo spisovateľom) sa mašina obrazotvornosti túruje a roztatárene rúti, lenže kam? This is the question! Rúti sa a či krúti? Čo? Mašina poézie? Sveta? A či príjemcovho ja-nadja-podja? Naše kozmicko-komické vedomie („kuchyňa vo mne a ja v nej“?, XII.) sa prehlbuje, rozširuje, sparalelňuje a zmnožuje, mikro a makro, mini a maxi, vnútri aj vonku, tu a teraz, ja a ty, on-ona a my a vy, oni či ony a ty-ja-my-vy v zlomku večnosti, kde bez ohľadu na ročné obdobie zúri ruja rohatých! Ešteže „masa roztržitých pohybov / ale aj simulácie zharmonizovaných tónov / zoskupenie viet vo všeobecnom mumraji“ obsahuje „čitateľný terapeutický kód“! Má to len jednu chybu – pochybnosť. „Ale kto by sa pristavoval?“(XIX.) –sebarýpavo sa zaryje do uší rečnícka otázka „v reči insitného národa“ (mezzo).
Paródia, parafráza, parabola? Paradox! Paroxyzmus! Parom ho vzal! Či nebodaj paradigma? Motto k Novým kódexom znie: „Všetko, čo nie je tradícia, je plagiát!“ Netradičné je teda nepôvodné? Nejde skôr o to, že kritérium novosti je v umení sekundárne? A čo na to patafyzika? Alfred Jarry ju definuje ako „vedu o pomyselných riešeniach, ktorá symbolicky pripisuje vlastnosti virtuálnych predmetov ich projektovaným náčrtom“, no jeho žiak Boris Vian to hovorí zrozumiteľnejšie: „Patafyzika sa má k metafyzike tak, ako metafyzika k fyzike, čiže jej terén je nekonečný! Jeden zo základných princípov patafyziky je ekvivalencia protikladov. Preto odmietame to, čo je vážne, a to, čo je nevážne, lebo je to presne to isté. Je to patafyzické, vždy sme patafyzickí!“
Hravosť popri obrazoborectve bola odjakživa jedným zo znakov avantgardy, tej „klasickej“ z prvej tretiny dvadsiateho storočia, i tej neo, post, krypto, ultra a pod. (Len si vygooglujte futurizmus, dadaizmus, surrealizmus či viedenský akcionizmus s rozštvrtením vola pred národným divadelným svätostánkom, americkú action painting s použitím ľudského tela ako štetca alebo hnutie fluxus s orgiastickým rozmlátením hudobného nástroja!) Dostať sa dovnútra! A potom von! Rozložiť, rozmetať, rozdrviť, rozpumpovať, rozfofrovať, rozohniť! Predvoj (fr. avant-garde) najčastejšie operoval na území poézie a výtvarného umenia, ale aj hudby a divadla, a boj proti nepriateľovi („prežitkom minulosti“) sa postupne či post húfne prevrátil do (auto)parodickej a (seba)ironickej recyklácie a reinterpretácie.
Slovenský Generator x2 je predchodcom zaviazaný, a pritom je odviazaný, intertextový aj palimpsestový, vymýšľavý aj papagájový, de-konštruujúci aj de-kódujúci, uštipačný aj uštipkávajúci, vážny aj smiešny, odvážny aj povážlivý, veď všetko (ba takmer nič) neberie na ľahkú váhu a všeličo (ba takmer nič) si neváži. Jeho blikot nás svätokrádežne demaskuje – ale sme to vôbec my? Som to ja? A či „ten komu prenajímam túto podobu tela“? Ja je niekto iný! Ja som Neja? Kto na koho tu vyplazuje jazyk? Allegretto, čiže voľne a zľahka, teda veselo: „…klepot kopýt a klokot kolobehu / z nadhľadu žonglujeme / s celou tou kung/fu/turistickou karavánou / jedno odkiaľ jedno kam / vieme a nebolí nás už // sme len kohosi kratochvíľou / za oknom za ktorým čosi kvíli / za oknom za ktorým sa čosi praží (zátišie s cibuľou) / za ktorým oknom / za oknom“ (XII.).
Sa tralalungá turangalila
Trocha života do toho umierania! Rozjarený generátor chrlí predstavy, spomienky, zážitky, idey aj koncepty, a s nimi ikony a idoly novej doby aj postdoby v lokálnom aj v globálnom meradle. Modly i mohyly, modely aj moduly, ktoré pendlujú vďaka televízii, internetu, filmu a i. medzi (napríklad) japonskými ostrovmi a slovenskou hrudou s ich posvätnými návršiami, ako ten „nemilosrdný gendži z hory ikebana“ a jeho domáci klon, „nemilosrdný jano z hory poľana“, ktorých nič ani nikto nezastaví (XXXIV.)! Súčasťou autorskej stratégie, pardon, generátorovej programácie sú poznámky pod čiarou, ktoré vysvetľujú aj spečaťujú vyslovené, raz stroho objektívne, inokedy zaujato, keď pluralitný lyrický subjekt Generator x2 dáva otvorene najavo svoj obdiv či nesúhlas. Sentiment ani pátos sa nevylučuje! Žmurkať na čitateľa je povinné!
Z tkaniva textov vystuženého alúziami a referenciami sa vynára plastická mapa terajška a iných skutočností, kde orientačnými bodmi sú kultové diela a kultúrne osobnosti z rôznych končín i období, od renesančného skladateľa Johna Dowlanda cez barokovú speváčku Barbaru Strozzi a maliarku Artemisiu Gentileschi po herecký sexsymbol dvadsiateho storočia Pierra Richarda, od Iannisa Xenakisa cez Davida Bowieho po Gustava Broma a Richarda Müllera. Lebo generátor nezabúda ani na našich a ponúka kvalitný stredoeurópsky koktail namiešaný zo slovenskej, poľskej, maďarskej, českej, rakúskej, nemeckej aj židovskej krvi (len výberovo: Milan Adamčiak, Roman Berger, Lajos Grendel, Mila Haugová či last but no least Egon Bondy, ktorého kedysi navštevoval „populárny spisovateľ“ Michal Hvorecký…)!
Nad celou tou prepestrou zmesou sa s vtáčím pôvabom „tralalungá“ messiaenovská turangalila (XXVII.) a kde-tu danteovsky ľúbezne zahlaholí reminiscencia: „…aj on (rozumej generátor, pozn. M. J.) chce spievať piesne sladké / ako pán mihálik o gottwaldovi / ako pán kostra o stalinovi / ako pán lajčiak kráčať po stope špiónov / ako pán feldek o brežnevovi / či veselé piesne o hrdinoch práce / ako to vedeli mnohí disidenti“ (XXXIII.). A potom, že na Slovensku neexistuje kultúrna kontinuita!
Je fajn, že na okraji sveta zotročeného pachtením za mocou, slávou, peniazmi a sexom, a vlastne sužovaného strachom zo smrti, ostáva pásmo slobody. Poézia ako nádych a výdych, zašifrované odkazy z biosféry, opojná polyfónia aj polysémia bytia. Spolu, navzdory.
