Krst básnickej zbierky je väčšinou komornou udalosťou pre priaznivcov poézie, vy ste však prilákali široké spektrum návštevníkov. Ako sa vám to podarilo?
Na rozdiel od tých klasických krstov je tu prevaha ľudí, ktorí sa poézii nevenujú, nečítajú ju, nevydávajú ani nepíšu. Lebo tí, ktorí toto robia, sa navzájom nepodporujú. Okrem niekoľkých svetlých výnimiek, je celý ten okruh ľudí zvyknutý skôr na seba „pindať“. Ja využívam všetky možné kontakty, nielen tie z „literárneho sveta“, všetko dávam na Facebook, všetkých otravujem, tak to má byť, tak som si to vymyslela a tak to robím. Už pri prvej knižke som sa snažila robiť veci tak, aby bola moja tvorba masovejšia. Aby sa k poézii dostali aj ľudia, ktorí ju inak nečítajú, lebo sa napríklad veľakrát boja, že by jej nerozumeli. Neviem, či sa mi to tak úplne podarilo, ale stále na tom pracujem.
Spomenuli ste, že v rámci tejto scény všetci na seba „pindajú“. V čom je problém?
Podľa mňa je toto dosť malý priestor, bavíme sa o hŕstke ľudí, a v tomto malom priestore chce byť každý najlepší slovenský žijúci básnik. Je to ako na pieskovisku, každý si chce vydobyť to najlepšie miesto, to najlepšie postavenie. Možno budem zas pôsobiť ako naivná idealistka, ale myslím si, že by to fungovalo jedine naopak, keby sme sa navzájom podržali a pomohli si. Nie tak, že si tu ľudia robia jeden druhému zle.
Kde je na tom pieskovisku vaše miesto?
Raz dostanem pieskovou guľou do tváre, inokedy trieskam hrabličkou druhého do hlavy ja. Mení sa to.
Takže ste verná imidžu rebelantky?
Celá tá nálepka „rebelka“ je dosť nešťastná. Pri prvej knižke Striptíz mi ju viac-menej vybudovali nasilu, lebo v básňach boli použité vulgarizmy a podobne. Okrem toho, že si občas zanadávam sa však vôbec nepovažujem za nejakú divošku. Nie som typ človeka, čo by chodil nahý po meste a vykrikoval hlúposti, aj keď sa mi občas podarí vyrobiť nejaký „trapas“. Aj v tvorbe sa snažím byť úprimná, nevyužívam nejaké vzletné metafory. Opísala by som sa skôr ako citlivá a romantická duša. Ale to už žartujem.
Čo by ste nám povedali o vašej novej zbierke?
Je rozdelená na dve časti. Prvá časť je tradičnejšia, sú tam moje klasické vzťahové texty, pri ktorých môžu čitatelia zacítiť niečo z beatnickej poézie. Druhá časť sú moje práce zo súťaže Básne, v ktorej som zvíťazila, plus také skôr experimentálnejšie veci. Snažím sa riešiť aj spoločenské témy, nielen donekonečna svoje vzťahy. Pracujem aj s inými obrazmi, s inou poetikou. Zabávam sa pri tom ako tie texty píšem, nie je to ako predtým, keď som sa viac sťažovala, ako mi všetci ubližujú.
Takže vnímate posun od vášho debutu?
Dnes už sama vidím, že v prvej knižke sa dosť ľutujem a je to také depresívne. Niektoré básne na „čítačkách“ už radšej ani nečítam, lebo si pri nich sama poviem „ježišmária“. Na druhej strane, aj to má svoj dôvod. Niektoré z nich som písala, keď som mala šestnásť rokov a vtedy človek preciťuje veci úplne inak. Teraz mám už pomaly tridsať, takže je pre mňa prirodzené vyspelejšie zmýšľanie. Som rada, že som si v Na! dokázala robiť žarty sama zo seba aj z ľudí okolo mňa, že už mám nadhľad. Zároveň nemôžem zabudnúť na skvelého editora Vlada Šimeka, ktorý mi s ňou pomohol, a to napriek tomu, že sa mu kniha nepáči.
Prečo sa mu nepáči?
Veľa sme sa hádali. On tvrdí, že len polovica knihy je taká, aká má byť. Myslí tú polovicu, pri ktorej som ho poslúchala. Pri druhej som si už išla podľa seba.
Svoje básne čítate na autorských čítaniach. Ale viete nejaké aj naspamäť?
Z hlavy? Vôbec žiadnu. Jednu som sa učila, ale zistila som, že mám asi problémy s pamäťou. Niekedy ani neviem, čo som robila včera večer, takže naučiť sa niečo odrapotať, mi robí problém. Ale priznám sa, že všetkých básnikov, ktorí vedia svoje texty naspamäť, považujem za „trapošov“. Fakt. Prídu mi nesympatickí tí ľudia, čo vyjdú na pódium a prednášajú tam vlastné slová ako na súťaži.
Pomáha vám vo vzťahoch medzi básnikmi a spisovateľmi, že ste mladá, navonok nežná žena?
Ani nie. Skôr naopak. To, že nie som nenápadný chlapík v okuliaroch a pásikavom tričku je na literárnej scéne nevýhoda, ale naučila som sa s tým fungovať. Povedala som si, že presne tak to má byť, tak som sa narodila a takto mi huba narástla. Nijako zvlášť sa tým nezaoberám.
Máte za sebou už druhý krst vlastnej knihy. Čo by ste dnes odkázali šestnásťročnej Mirke Ábelovej, ktorá po večeroch píše básne?
Mirka, nerieš vôbec nič, len píš, píš a píš. Priprav sa na to, že ťa čoskoro „dodrbú“, a keď poslúchneš, tak ťa to posunie ďalej. Potom zas píš, píš a píš a sprav všetkým napriek, lebo to ťa posunie ďalej ešte viac.
