So zbierkami Blázniví anjeli a Posúvanie hrany tvorí ucelený básnický triptych. Autora fascinujú hraničné polohy bytia – krehké rozhranie medzi reálnym a mystickým, medzi životom a smrťou, ale aj uvažovanie o viere a hľadanie večných právd.
V Bláznivých anjeloch zaznieva autentická poézia, opretá o poznanie skúseného muža a zrelého básnika. Hlboké temné tóny dospelosti a mužnej zrelosti, prepletené žiarivými obrazmi detstva a dospievania. Vnímavému čitateľovi ich predostiera imaginatívny básnický jazyk, ktorý objavuje nové nevšedné obrazy na hranici bdenia a sna, hviezdnej noci alebo prudko voňajúcej jarnej čerešne… Ostré hrany života, ktoré v krátkych šťastných okamihoch zmierni láska.
Kuzma sa každou novou zbierkou udomácňuje v slovenskej poézii ako jej výrazný, originálny hlas. Dokazuje to aj štvrtou knihou veršov. K čitateľom sa dostávajú myšlienkovo a tvarovo vyvážené posolstvá v básňach, ktorých nápadná autenticita pramení v intenzívnom prežívaní podnetov z vonkajšieho a vnútorného sveta. Autorova zmyslová skúsenosť, literárny talent a remeselná zručnosť sa odovzdávajú bez výhrad a bezo zvyšku do služieb modernej básnickej výpovede. Kuzmova poézia je plná temných, neraz existenciálnych tónov. To, čo ich do istej miery presvetľuje, je poznanie, vyjadrené hoci metaforou „roztvorená náruč samoty“ či geneticky príbuzným veršom o tom, že „pravdivé sú len rany na duši“.
Pri hľadaní samého seba sa autor zatúla až k úplným počiatkom kresťanskej kultúry, aby jej trpiteľskú podstatu vzápätí vyvážil krátkym únikom do slnečných a farebných južných krajín. Poetické balansovanie na tenkej hrane medzi realitou a snom skrýva aj celú paletu znepokojivých fenoménov: hnev, existenciu bez pocitu zmysluplnosti, stratenosť vo svete i rezignáciu na jeho pochopenie. Krehká bublina, členená do piatich častí, je aj bilančnou zbierkou: takmer z každej básne dýcha pominuteľnosť či desivé predtuchy konca, rýchlo plynúci čas postupne prevracia všetky veci a udalosti do ich protikladov, aby sa kolobeh mohol zavŕšiť.
