Aby zabila čas medzi vláčením vedier, už ako päťročná ich začala počítať:
„Jeden, dva, tri, štyri, päť…“
Postupom času si počítanie sťažovala, aby ju neomrzelo:
„Pätnásť vedier krát tri otočky krát sedem nosičov plus jeden, ktorý nerobí nič, lebo je ožratý… to je… tristopätnásť.“
Nombekina mama si všímala predovšetkým fľašu riedidla, no napriek tomu postrehla, že jej dcéra vie spočítavať a odpočítavať. Z toho dôvodu ju v poslednom roku svojho života privolala vždy, keď sa v chatrčiach obchodovalo s tabletkami rozmanitých farieb a rozličných účinkov. Lebo zohnať päťdesiat-, sto-, dvestopäťdesiat- a päťstomiligramové tabletky nikdy nebol problém, záviselo to len od finančných možností, ibaže vtedy už išlo o vysokú matematiku. Tú však desaťročná Nombeko ovládala. Aspoň na danej úrovni a podľa miestnych potrieb.
Jedného dňa sa náhodou ocitla v blízkosti šéfa, keď sa boril so zostavením mesačného výkazu o množstve odprataných fekálií.
„Deväťdesiatpäťkrát deväťdesiatdva, to je… " šomral si popod nos šéf. "Kde mám kalkulačku?“
„Osemtisícsedemstoštyridsať,“ povedala Nombeko.
„Dievča, mlč, radšej mi ju pomôž pohľadať.“
„Osemtisícsedemstoštyridsať,“ zopakovala Nombeko.
„Čo to tu trepeš?“
„Deväťdesiatpäť krát deväťdesiatdva je osemtisíc sedem…“
„Odkiaľ to vieš?“
„No, veď deväťdesiatpäť je o päť menej než sto, deväťdesiatdva je o osem menej, ak to takto obrátite a odrátate, vždy vyjde osemdesiatsedem. No a päť krát osem je štyridsať. Osemdesiat sedem a štyridsať. Osemtisíc sedemstoštyridsať.“
„Ako si na to prišla?“ začudoval sa šéf.
„Neviem,“ odvetila Nombeko. „Nemohli by sme sa radšej vrátiť k robote?“
Od toho dňa ju šéf povýšil na svoju asistentku.
Ibaže analfabetka, ktorá vedela počítať, časom začala podliehať frustrácii, pretože ani len netušila, čo im píše vrchnosť z Johannesburgu vo všetkých tých prípisoch a dokladoch, hromadiacich sa na šéfovom stole. Sám šéf sa často boril s písmenkami. Horko-ťažko prelúskal texty v afrikánčine, ale súbežne listoval v anglickom slovníku, aby si nepochopiteľné slová aspoň ako-tak pospájal v nejakom zrozumiteľnom jazyku.
„Čo zase chcú?“ spytovala sa Nombeko.
„Aby sme lepšie napĺňali nádoby a vrecia,“ odvetil šéf. „Aspoň si to myslím. Ale možno chcú zrušiť skládku. Zatiaľ to nie je celkom jasné.“
Šéf vzdychol. Asistentka mu nevedela pomôcť. A preto si aj ona iba vzdychla.
No a potom trinásťročnú Nombeko našťastie obťažoval jeden slizký starec. V šatni čističov latrín. Dotieravý cap sa však nedostal ďaleko, lebo ho raz-dva priviedla na iné myšlienky, keď mu do stehna vrazila nožnice.
Nasledujúci deň sama vyhľadala chlapa, ktorý býval na druhej strane sektora B, za latrínami. S obviazaným stehnom sedel na kempingovej stoličke pred nazeleno natretou chatrčou. A na kolenách mal… knihu?
„Čo tu chceš?“ spýtal sa.
„Ujo, tuším som si včera vo vašom stehne zabudla nožnice, tak som si po ne prišla, lebo ich potrebujem.“
„Zahodil som ich,“ odvrkol chlapík.
„V tom prípade mi dlhujete jedny nožnice,“ vyhlásilo dievča. „Odkiaľ viete čítať?“
Slizký chlap sa volal Thabo a chýbala mu takmer polovica zubov. Stehno ho hrozne bolelo a nemal najmenšiu chuť konverzovať s tým zlomyseľným dievčiskom. No od jeho príchodu do Soweta sa po prvý raz niekto zaujímal o jeho knihy. Mal ich plnú chatrč, preto ho všetci naokolo potichu volali Bláznivý Thabo. Ibaže v hlase dievčaťa znel skôr závistlivý tón než posmievačný. Čo keby to nejako využil?
„Keby si bola trochu povoľnejšia, nie taká surová, ujo Thabo by ťa kadečo naučil. Ktovie, možno by ti ukázal, ako sa čítajú písmenká a ako sa skladajú slová. Teda, ak by si bola trochu prítulnejšia.“
Nombeko ani len nepomyslela na väčšiu prítulnosť, než tomuto capovi prejavila včera v šatni. Preto odvetila, že našťastie má ešte jedny nožnice, ale veľmi rada by si ich ponechala a nevrazila ich ujovi Thabovi do druhého stehna. No ak sa ujo bude správať slušne „a naučí ju čítať“, stehno číslo dva neutrpí nijakú ujmu.
Thabo spočiatku nepochopil. To dievčisko sa mu nebodaj opovažuje vyhrážať?
* * *
Nikto by to nepovedal, ale Thabo bol majetný človek.
Narodil sa pod plachtou nákladniaka v prístave Port Elizabeth vo Východokapskej provincii. Keď mal šesť rokov, policajti mu odviedli mamu, ktorá sa už nikdy nevrátila. Otec si povedal, že chlapec je už dosť starý, aby sa o seba staral sám, hoci on s tým mal problémy ešte aj teraz.
„Dávaj si na seba pozor,“ znela otcova rada do života, potom potľapkal syna po pleci a odišiel do Durbanu, kde ho rozstrieľali pri zle naplánovanej bankovej lúpeži.
Šesťročný chlapec žil z toho, čo si v prístave nakradol, a ak sa mal dožiť dospelosti, bol priam predurčený, aby sa dostal do väzenia alebo aby ho zastrelili ako jeho rodičov.
No v slume býval dlhé roky aj istý španielsky námorník, kuchár a básnik, ktorého raz vyhodili z lode dvanásti vyhladovaní námorníci, ktorí si povedali, že na obed chcú mať poriadne jedlo, nie sonety.
Španiel doplával na pevninu, našiel si chatrč a od toho dňa žil iba svojimi básňami a poéziou iných autorov. Časom sa mu však zhoršil zrak a vtedy si rýchlo odchytil mladého Thaba. Priučil ho umeniu čítať, a to výmenou za chlieb. Chlapec si zarábal na živobytie predčítavaním chlapovi, ktorý načisto oslepol, zosenilnel a na raňajky, obed aj večeru si najčastejšie dožičil Pabla Nerudu.
Námorníci mali pravdu, z poézie sa nedá vyžiť. Chlapík zomrel od hladu a Thabo sa rozhodol, že zdedí všetky jeho knihy. Napokon, nikoho iného nezaujímali.
Schopnosť čítať spôsobila, že chlapec sa v prístave pretĺkal ako príležitostný robotník. Po večeroch čítaval verše, krásnu literatúru, ale najmä cestopisy. Ako šestnásťročný objavil opačné pohlavie a to objavilo jeho, keď mal osemnásť. Lebo až v osemnástich Thabo našiel správne fungujúcu stratégiu. Jednu tretinu tvoril nahlúply úsmev, druhú tretinu vymyslené príbehy a zážitky z ciest po kontinente, kam zablúdil nanajvýš vo fantázii, a poslednú tretinu nehanebné klamstvá o večnej láske.
Skutočný úspech však dosiahol až vo chvíli, keď k úsmevu, rozprávaniu a klamstvám pridal literatúru. Súčasťou dedičstva bola Nerudova zbierka Dvadsať milostných básní a jedna zúfalá pieseň, ktorú preložil španielsky námorník. Zúfalú pieseň Thabo jednoducho vytrhol, ale dvadsať milostných básní praktizoval s dvadsiatimi rozmanitými ženami z prístavu, takže devätnásťkrát si naozaj užil. A užil by si aj dvadsiaty, keby ten idiot Neruda nedopísal jeden verš „už ju viac neľúbim, taká je pravda“, ktorý Thabo objavil, až keď bolo neskoro.
Onedlho celá štvrť vedela, o čo Thabovi ide, lebo nemal dostatok možností ďalej sa literárne rozvíjať. Nepomohlo mu, že ešte viac naklamal o svojich zážitkoch, dokonca prekonal aj klamstvo kráľa Leopolda II., ktorý svojho času tvrdil, že domorodci v Belgickom Kongu si žijú dobre, pričom dal odrezať ruky aj nohy všetkým, ktorí odmietali pracovať zadarmo.
No Thabo sa dočkal trestu (rovnako ako belgický kráľ, ktorý najprv prišiel o svoju kolóniu, potom prehajdákal všetky peniaze na svoju francúzsko-rumunskú favoritku a napokon zomrel). Ale najskôr ufujazdil z Port Elizabeth, zamieril na sever a skončil v Basutsku, kde vraj žijú ženy najkyprejších tvarov na svete.
To bol dôvod, prečo tu prežil niekoľko nasledujúcich rokov, nanajvýš sa iba presťahoval trochu ďalej, ak si to vyžiadali okolnosti, ale vďaka schopnosti písať a čítať si vždy našiel prácu, až sa vypracoval na hlavného zásobovača európskych misionárov, ktorí túžili preniknúť do krajiny a k jej nevzdelaným obyvateľom.
Hlava basutského ľudu, jeho excelencia Seeiso, nevidela dôvod, prečo by mala dať pokrstiť svoj národ, ale pochopila, že krajina sa potrebuje zbaviť všetkých bielych Holanďanov. No a keď misionári na základe Thabovej iniciatívy ponúkali zbrane za možnosť rozdávať Bibliu, výsosť po nich hneď skočila.
Tak sa stalo, že do krajiny vpustili kňazov a diakonov, aby basutský ľud oslobodili od zla. Priniesli Bibliu, automatické zbrane a nejakú tú nášľapnú mínu.
Zbrane udržali nepriateľov v úctivej vzdialenosti a Bibliou si kúrili premrznutí obyvatelia horských oblastí. Napokon, veď aj tak nevedeli čítať. Keď sa to dostalo do uší misionárom, zmenili stratégiu a za krátky čas vystavali množstvo kresťanských kostolov.
Thabo sa živil ako prisluhovač kňazov a vytvoril si vlastnú formu liečiteľstva prikladaním ruky, no praktizoval ju len výnimočne a celkom tajne.
Na poli lásky mal smolu iba raz. Stalo sa to v horskej dedine, keď vyšlo najavo, že jediný mužský člen kostolného zboru sľúbil večnú vernosť najmenej piatim z deviatich mladých speváčok. Miestny anglický pastor od začiatku podozrieval Thaba z nekalých úmyslov, lebo spievať naozaj nevedel.
Pastor kontaktoval otcov všetkých piatich dievčat a dohodol sa s nimi na tradičnom spôsobe výsluchu podozrivého. Ten mal prebehnúť tak, že Thaba za splnu Mesiaca posadia s holým zadkom na mravenisko a z piatich strán ho bodnú kopijou.
Čakajúc na vhodné postavenie Mesiaca, Thaba zatvorili do chalupy, ktorú pastor strážil nepretržite, až kým nedostal úpal a nerozbehol sa k rieke, aby spasil akéhosi hrocha. Pastor mu opatrne priložil ruku na nozdry a povedal, že Ježiš je pripravený…
Ďalej sa nedostal. Hroch otvoril papuľu a prehryzol ho napoly.
Po odchode pastora a strážcu v jednej osobe sa Thabovi pomocou Pabla Nerudu podarilo prehovoriť druhého strážcu, čo bola žena, aby mu odomkol. Tak sa mu podarilo ujsť.
„Len ty a ja?“ kričala za ním strážkyňa, keď uháňal savanou, čo mu sily stačili.
„Už ťa viac neľúbim, taká je pravda!“ zakričal jej naspäť Thabo.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
