Nasledujúci deň ráno si šéfka čističov latrín pospala dlhšie a zdržala sa. Keď napokon dosť neskoro dorazila do svojej kancelárie, našla v nej všetkých kolegov. V šéfkinej neprítomnosti si práve dožičili tretie predpoludňajšie pivo. No už po druhom sa rozhodli, že si vystačia sami, čím zo svojho kolektívu vyčlenili Indov, teda príslušníkov podradnej rasy. Najväčší špekulant z prítomných mužov bol práve v najlepšom a teraz hrdo opisoval, ako si na rozdiel od tých neschopných sám zapchal dieru na streche chatrče vlnitou papierovou lepenkou.
Nombeko prerušila ich zábavu, pozbierala fľaše, čo nestihli vypiť, a vyhlásila, že teraz vidí, že kolegovia nemajú v hlave nič než obsah tých kadí v latríne, čo by mali vyprázdňovať. Naozaj sú až takí obmedzení a doteraz nepochopili, že hlúposť nesúvisí s rasovým pôvodom?
Urazený špekulant odvrkol, že šéfka zrejme nemá pochopenie pre chlapov, veď po prvých sedemdesiatich piatich vedrách si potrebujú v pokoji vypiť jedno pivo, ale ani trochu sa im nežiada počúvať drísty o tom, akí sme si všetci podobní a rovní.
Nombeko uvažovala, či mu namiesto odpovede nehodí do hlavy kotúč toaletného papiera, ale potom si povedala, že škoda papiera. Namiesto toho vydala príkaz, aby sa všetci okamžite vrátili do práce.
Vzápätí sa pobrala do svojej chatrče a znova si položila tú istú otázku: „Čo tu vlastne ešte robím?“
Nasledujúci deň mala osláviť pätnáste narodeniny.
* * *
A v deň Nombekiných pätnástych narodenín sa mal konať aj dlho naplánovaný rozhovor o rozpočte s referentom Pietom du Toit z Johannesburských vodární a kanalizácií. Tentoraz sa naň starostlivo pripravil. Dopodrobna si naštudoval všetky výpočty a údaje. No veď on teraz ukáže tej dvanásťročnej sopľani!
„Sektor B prekročil rozpočet o jedenásť percent,“ povedal Piet du Toit a zagánil na Nombeko spoza okuliarov, ktoré vlastne nepotreboval, ale robili ho starším.
„Sektor B nič neprekročil,“ odvetila Nombeko.
„Ak hovorím, že sektor B prekročil rozpočet o jedenásť percent, tak je to tak,“ odvrkol Piet du Toit.
„A keď poviem, že pán referent sa prepočítal, potom je to tiež tak. Dajte mi pár sekúnd,“ Nombeko vytrhla Pietovi du Toit z ruky kalkulačku, rýchlo prebehla pohľadom jeho výpočty, ukázala na riadok číslo dvadsať a povedala: „Úspora, ku ktorej som sa dopracovala, sa prejavuje v podobe nadbytočných zásob. Ak ju priradíte k úsporám pri skutočných, nie tabuľkových cenách, zistíte, že vás nemusí strašiť nijakých jedenásť percent. Navyše ste si tu poplietli plus a mínus. Keby sme išli podľa vás, pán referent, potom sme rozpočet nedočerpali o jedenásť percent. Mimochodom, to je rovnaký nezmysel.“
Piet du Toit sa zapýril. To dievča vari nechápe, kde je jeho miesto? Ako by to vyzeralo, keby si hocikto dovolil určovať, čo je správne a čo nie? To dievčisko nenávidel oveľa väčšmi než doteraz, ale nenachádzal nič, čo by mohol povedať. Nakoniec sa odhodlal: „Pomerne veľa sme o tebe diskutovali.“
„Aha,“ odvetila Nombeko.
„Zhodli sme sa, že nie si schopná spolupracovať.“
Nombeko pochopila, že je na najlepšej ceste skončiť ako jej predchodca. Vyhodia ju.
„Aha,“ zopakovala.
„Obávam sa, že ťa musíme preradiť na tvoju bývalú pozíciu.“
To bolo oveľa viac, než ponúkli jej predchodcovi. Nombeko si povedala, že referent má dnes zrejme dobrú náladu.
„Aha,“ povedala znova.
„Okrem aha nevieš povedať nič?“ naštval sa Piet du Toit.
„Nuž, samozrejme, mohla by som pánovi referentovi povedať, že pán Piet du Toit je poriadny idiot, ale kým by to pochopil, iba by som sa zbytočne natrápila. To ma naučili roky práce medzi čističmi latrín. Lebo aj tu sú idioti, to by ste mali vedieť, pán du Toit. Lepšie urobím, ak odtiaľto odídem, aby som sa už nemusela pozerať na pána du Toit,“ usúdila Nombeko a presne to aj urobila.
Svoj prejav vychrlila takou rýchlosťou, že Piet du Toit naň stihol zareagovať, až keď dievča zmizlo. Ani nepomyslel na to, aby ho teraz naháňal medzi chatrčami. Čo sa jeho týka, nech sa len pokojne skrýva medzi odpadkami, kým tú drzaňu nepripraví o život tuberkulóza, drogy alebo niektorý z tunajších analfabetov.
„Fuj,“ odpľul si Piet du Toit a kývol osobnému strážcovi, ktorého mu platil otecko.
Najvyšší čas vrátiť sa do civilizácie.
Po tomto rozhovore s referentom sa ako dym rozplynulo nielen miesto šéfa, ale aj robota. A tým aj Nombekina posledná výplata.
Plecniak s jej zanedbateľným majetkom bol zbalený. Mala v ňom šaty na jedno prezlečenie, tri z Thabových kníh a dvadsať prúžkov sušeného antilopieho mäsa, čo si práve kúpila za posledné peniaze.
Knihy mala prečítané, poznala ich naspamäť. No stále na nich bolo čosi sympatické. Ako na kolegoch čističoch latrín. Približne. Ibaže naopak.
Nastal večer, ochladilo sa. Nombeko si obliekla svoj jediný kabátik. Ľahla si na svoj jediný matrac a prikryla sa jedinou dekou (jedinú plachtu použila na zakrytie mŕtvoly). Ráno odtiaľto odíde.
Odrazu presne vedela kam.
Včera o tom mieste čítala v novinách. Musí sa dostať na Andries Street číslo 75 v Pretórii. Do Národnej knižnice.
Pokiaľ vedela, čierni tam nemali zakázaný vstup, takže pri troche šťastia sa dostane dovnútra. Netušila, čo urobí potom, keď sa nadýcha tamojšieho vzduchu a pokochá sa pohľadom. No na začiatok by stačilo aj to. Akosi cítila, že literatúra ju povedie ďalej.
S touto myšlienkou posledný raz zaspala v chatrči, ktorú pred piatimi rokmi zdedila po matke. Usmievala sa.
To sa nestalo nikdy predtým.
Len čo svitlo, vydala sa na cestu. Pred sebou mala dlhú púť. Jej prvá vychádzka za hranice Soweta merala deväťdesiat kilometrov.
Presne po šiestich hodinách, po dvadsiatich šiestich z deväťdesiatich kilometrov, sa Nombeko dostala do centra Johannesburgu. A to bol celkom iný svet! Už len to, že väčšina ľudí okolo nej boli bieli a až zarážajúco podobní na Pieta du Toit! Nombeko sa zvedavo obzerala okolo seba. Všade samé neónové reklamy, hustá doprava a hrozný hluk. K tomu nablýskané modely áut, o akých sa jej nikdy ani nesnívalo. Trochu sa otočila, aby lepšie videla, a vtom zbadala jedno z nich, ako sa na ňu rúti po chodníku.
Nombeko si stihla pomyslieť, že to auto je prekrásne.
No nestihla uskočiť.
* * *
Inžinier Engelbrecht van der Westhuizen strávil popoludnie v bare hotela Hilton Plaza na Quartz Street. Potom nasadol do svojho nového auta Opel Admiral a vyrazil na sever.
No nie je a nikdy ani nebolo ľahké šoférovať s litrom koňaku v tele. Inžinier sa dostal iba po najbližšiu križovatku, potom s oplom vyletel na chodník a „dočerta!“ nezrazil náhodou nejakého prismudnutého?
Dievča pod kolesami inžinierovho auta sa volalo Nombeko a donedávna bolo čističkou latrín. Na svet prišlo pred pätnástimi rokmi a jedným dňom v plechovej búde v najväčšom chatrčovom meste Južnej Afriky. Obklopené alkoholom, riedidlom a tabletkami bolo odsúdené na krátky život a pomalé umieranie v blate pri latrínach sowetského sektora B.
Lenže Nombeko sa ako jedna z mála vzoprela. Opustila svoju chatrč, aby sa do nej už nikdy nevrátila.
S týmto odhodlaním sa dostala iba do centra Johannesburgu, kde sa ocitla pod kolesami nového auta Opel Admiral.
A toto má byť všetko? spýtala sa v duchu, skôr než sa prepadla do bezvedomia.
Nuž, to veru nie.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
