Kapitola 2
O tom, čo sa dialo v inom kúte zemegule, keď sa všetko obrátilo naruby
Nombeko zrazilo auto deň po jej pätnástych narodeninách. No prežila. Takže už môže byť jedine lepšie. Alebo horšie. Rozhodne však inak.
Medzi všetkých ľudí, na ktorých doteraz natrafila, nepatril Ingmar Qvist zo švédskeho Södertälje, vzdialeného deväťtisícpäťsto kilometrov. Napriek tomu ju jeho osud jedného dňa zasiahne plnou silou.
Naozaj ťažko povedať, kedy Ingmar prišiel o rozum, lebo sa to dialo pomaly a veľmi nenápadne. Isté je len to, že proces sa spustil už na jeseň roku 1947. A že ani on, ani jeho žena nechceli pripustiť, že sa to stalo.
Ingmar a Henrietta sa zosobášili v čase, keď ešte takmer na celom svete zúrila vojna. Spolu sa nasťahovali do chalupy v lese za Södertälje, presne tridsať kilometrov južne od Štokholmu. Ingmar pracoval ako nižší úradník, ona bola šikovná krajčírka so samostatnou živnosťou, ktorá šila doma.
Prvý raz sa stretli pred sálou číslo dva na södertäljskom súde, kde sa riešil spor medzi Ingmarom a Henriettiným otcom, z ktorých si ten skôr menovaný dovolil metrovými písmenami napísať na stenu budovy Švédskej komunistickej strany Nech žije kráľ! Komunizmus a kráľovský palác vo všeobecnosti akosi nejdú k sebe, nuž nečudo, že keď najsilnejší muž södertäljských komunistov – Henriettin otec – na druhý deň zbadal tento nápis, spustil obrovský cirkus.
Ingmara zatkli takmer okamžite, naozaj v rekordne krátkom čase, lebo unavený z umeleckého výkonu zaspal na lavičke neďaleko policajnej stanice so štetcom a s plechovkou farby v náručí.
Na súde však preskočila iskra medzi obžalovaným Ingmarom a diváčkou Henriettou. Pravdupovediac, vždy ju trochu priťahovalo zakázané ovocie, ale najmä Ingmar bol taký… plný života… na rozdiel od jej otca, ktorý nečinne vyčkával, kedy sa ten cirkus okolo neho prepadne do horúcich pekiel, aby sa k moci dostal on a komunisti. Aspoň v Södertälje. Otec bol vždy revolucionár, ale navyše zatrpkol a hlavu mal plnú temných myšlienok, a to presne od 7. apríla 1937, keď podpísal akýsi papier, z ktorého sa vykľula licencia na používanie rozhlasového prijímača, a ušlo sa mu číslo deväťstodeväťdesiatdeväťtisíc deväťstodeväťdesiatdeväť. Už nasledujúci deň sa od šťastia takmer zbláznil akýsi krajčír v tristotridsať kilometrov vzdialenom Hudiksvalle, lebo mal číslo milión a získal licenciu zadarmo. A k tomu nielen slávu (veď mohol ísť do rádia!), ale na pamiatku ešte aj strieborný pohár v hodnote šesťsto korún. Takže toto všetko zhrabol, kým Henriettinmu otcovi zostal jedine dlhý nos.
Z tejto nespravodlivosti sa nikdy nespamätal, ba stratil aj posledné zvyšky (už aj tak dosť chabého) zmyslu pre humor, čo sa prejavilo najmä v súvislosti s oslavným nápisom na kráľa Gustáva V., ktorý žiaril na sídle miestnej komunistickej strany. Pred súdom sám vystupoval ako žalobca a pre Ingmara Qvista žiadal osemnásťročný trest. Ten napokon dostal pokutu pätnásť korún.
Podľa Henriettinho otca to jeho protivníci poriadne prehnali. Najprv tá záležitosť s rozhlasovou licenciou. Potom ten hrozný rozsudok na södertäljskom súde. A napokon dcéra, ktorá sa vrhla do náručia rojalistu. No a k tomu všetkému ešte ten poondený kapitalizmus, ktorý sa stále pevne drží na nohách.
A keď sa nakoniec Henrietta rozhodla, že s Ingmarom sa zosobáši v kostole, södertäljský komunistický vodca raz a navždy skoncoval so svojou dcérou, a tak Henriettina matka zasa skončila s ním. Na stanici sa zoznámila s nejakým mužom, s nemeckým vojenským atašé, odsťahovala sa k nemu do Berlína krátko pred koncom vojny a viac sa ani len neozvala.
Henrietta túžila po deťoch, najradšej by mala celý rákoš. Ingmarovi sa to v podstate pozdávalo a oceňoval najmä výrobný proces, spomínajúc na prvé milovanie v aute Henriettinho otca hneď po súdnom procese a rovno dva razy. To bola vec! I keď potom sa musel istý čas skrývať v tetinej pivnici, lebo budúci svokor kvôli nemu presnoril celé Södertälje. Ingmar zrejme nemal zabudnúť v aute ten použitý kondóm.
No čo už, čo sa stalo, už sa neodstane, asi pri ňom stálo samo nebo, keď našiel ten kartón amerických vojenských kondómov, lebo predsa len treba brať všetko po poriadku, aby nedošlo k nejakej chybe.
Tým Ingmar nemal na mysli kariéru či zabezpečenie rodiny. Pracoval na pošte v Södertälje, no sám rád prízvukoval, že na Kráľovskom poštovom úrade. Dostával celkom bežný plat a mal všetky predpoklady, aby sa na tom nič nezmenilo.
Henrietta zarábala takmer dvojnásobok manželovho platu, lebo bola šikovná a ihla sa jej v rukách len tak mihala. Navyše si získala veľký a stabilný okruh zákazníkov. Rodina si mohla žiť skvelo, nebyť Ingmarovej schopnosti rozhajdákať všetko, čo sa Henriette podarilo nasporiť.
Takže deti samozrejme áno, ibaže Ingmar musí najprv naplniť svoje životné poslanie, a to si vyžaduje priestor a čas. Pokým nesplní svoju úlohu, o nijakých podružných projektoch nemôže byť ani reči.
Henrietta protestovala proti manželovmu spôsobu vyjadrovania. Deti sú predsa život a budúcnosť, tak aký podružný projekt? „Ak si to predstavuješ takto, potom si ber svoj kartón amerických vojenských kondómov a spávaj na gauči v kuchyni,“ zastrájala sa.
Ingmar sa zháčil. Nemyslel to tak, že by deti neuvítal, ibaže… no Henrietta predsa vie, o čo ide. O tú záležitosť s jeho veličenstvom. Jednoducho ju musí raz a navždy vyriešiť. Veď to nepotrvá večnosť.
„Moja drahá, rozumná Henrietta, nemohli by sme dnes v noci predsa len spať spolu? Čo keby sme trochu trénovali, aby sme nebodaj nevyšli z cviku?“
Samozrejme, že Henriette hneď zmäklo srdce. Ako už mnohokrát predtým a ešte mnoho ráz v budúcnosti, čo ju čakala.
Ingmar nazýval svojím životným cieľom túžbu podať si ruku s kráľom. Najprv to vyzeralo iba ako zbožné želanie, ale vyvinulo sa na métu. Nikto by presne nevedel určiť, kedy sa to zmenilo na posadnutosť. Oveľa jednoduchšie bolo povedať, kde a kedy sa tá záležitosť začala.
V sobotu 16. júna 1928 jeho výsosť kráľ Gustáv V. oslavoval sedemdesiate narodeniny. V ten deň sa štrnásťročný Ingmar Qvist spolu s mamou a otcom vybral do Štokholmu, aby pred palácom zamával veličenstvu švédskou zástavou a potom sa pobral do Skansenu, veď tam ukazovali živé medvede aj vlky!
Lenže plány sa trochu zmenili. Pri paláci vznikla obrovská tlačenica, preto sa rodinka premiestnila na koniec špaliera o pár sto metrov ďalej. Povrávalo sa, že kráľ so svojou Victoriou tadiaľ prejdú v nekrytom koči.
Tak sa aj stalo. Ba všetko sa vyvinulo ešte lepšie, než si Ingmarova mama a otec vôbec vedeli predstaviť. Rovno pred Qvistovcami stálo asi dvadsať študentov Lundbergovej internátnej školy. Prišli sem odovzdať kyticu jeho výsosti, aby sa mu poďakovali za podporu školy, o ktorú sa zaslúžil aj korunný princ Gustáv Adolf. Podľa dohodnutého scenára sa mal koč na tomto mieste zastaviť, aby veličenstvo mohlo vystúpiť, prevziať kyticu a poďakovať sa za ňu.
Všetko išlo podľa plánu, kráľ dostal svoju bukrétu, no keď sa otočil, aby sa vrátil do koča, všimol si Ingmara. A zastal.
!Aký pekný chlapec," povedal, podišiel k nemu a postrapatil mu vlasy. „Počkaj, niečo ti dám,“ dodal a z vnútorného vrecka vytiahol hárok s jubilejnou známkou, ktorú práve vydali pri príležitosti kráľových narodenín.
Hárok známok s vlastnou podobizňou podal mladému Ingmarovi, s úsmevom ho nazval malým lapajom, ešte raz mu postrapatil šticu a potom nasadol do koča ku gániacej kráľovnej.
„Ingmar, poďakoval si?“ opýtala sa mama, keď sa trochu spamätala zo zážitku, že jej syna sa dotkla jeho výsosť, ba dokonca ho obdarovala.
„Ani nie,“ priznal zaskočený Ingmar, ktorý len civel na hárok známok. „Nič som nepovedal, lebo bol… veľmi vznešený.“
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
