Samozrejme, že známky sa stali Ingmarovým najcennejším majetkom. O dva roky neskôr začal pracovať na södertäljskej pošte ako najnižší úradníček na finančnom oddelení. Za ďalších šestnásť rokov nepokročil ani o stupienok vyššie.
Ingmar bol však nevýslovne hrdý na vysokého a statného monarchu. Gustáv V. ho deň čo deň majestátne sledoval zo všetkých známok, čo mu v práci prechádzali rukami. Ingmar, ktorý chodil do práce v kráľovskej poštárskej uniforme, hoci na finančnom oddelení sa to vôbec nevyžadovalo, mu pokorne a láskyplne opätoval každý pohľad.
Predsa ho však čosi trápilo. Kráľ ustavične akoby hľadel kamsi zaňho. Akoby svojho oddaného obdivovateľa vôbec nevidel, takže nemohol vnímať ani jeho lásku. Ingmar nesmierne túžil po kráľovom pohľade. Zoči-voči by ho požiadal o odpustenie, že sa mu ako štrnásťročný chlapec nepoďakoval. Prejavil by mu svoju nehynúcu oddanosť.
Nekonečná lojalita – to bol ten správny výraz. No a časom sa mu videlo, že možnosť pozrieť sa kráľovi do očí, rozprávať sa s ním a podať si s ním ruku je to najdôležitejšie na svete.
Najdôležitejšie a najhodnotnejšie.
Ba rokmi čoraz dôležitejšie.
Lebo jeho výsosť starne. Už onedlho môže byť neskoro. Ingmar Qvist nesmie dlhšie čakať so založenými rukami, či sa kráľ náhodou nezjaví na poštovom úrade v Södertälje. Dlhé roky o tom sníval, no teraz bol na najlepšej ceste zobudiť sa z tohto sna.
Kráľ určite nevyhľadá Ingmara.
Takže zostáva na Ingmarovi, aby vyhľadal kráľa.
No a potom si s Henriettou urobia dieťa. Aspoň tak jej to sľuboval.
- * *
Od začiatku biedny život rodiny Qvistovcov bol časom ešte biednejší. Všetky peniaze sa míňali na Ingmarove pokusy priblížiť sa ku kráľovi. Vypisoval mu zaľúbené listy (obálky obliepal zbytočným množstvom poštových známok), telefonoval mu (samozrejme, že sa dostal do kontaktu nanajvýš so zúfalým tajomníkom), posielal mu darčekové predmety z tepaného striebra, lebo kráľovi sa páčia (čím zásoboval nie práve najčestnejšieho otca piatich detí, ktorý mal na starosti registráciu všetkých darov, čo kráľ dostáva). Navštevoval tenisové turnaje a všetky podujatia, o ktorých sa predpokladalo, že by na ne kráľ mohol zavítať. Ingmar absolvoval množstvo drahých ciest a kúpil hromadu vstupeniek, a predsa sa nikdy nedostal do blízkosti svojho monarchu.
Rodinnému rozpočtu neprospelo ani to, že Henrietta od nervozity z vývinu udalostí začala robiť to, čo v tých časoch takmer všetci – denne vyfajčila škatuľku či dve cigariet John Silver.
Ingmarov priamy nadriadený v úrade bol už taký unavený zo všetkých tých prekliatych rečí monarchovho pätolizača, že úradník Qvist ešte ani nestihol poriadne predniesť svoju žiadosť, a už mu podpisoval dovolenkový lístok.
„Pán vedúci, súhlasili by ste, aby som si v najbližších dňoch zobral dvojtýždňové voľno? Ide o to, že by som…“
„Schvaľujem.“
Ingmara prestali volať menom, šéfstvo aj kolegovia ho prezývali IQ.
„IQ, želám veľa úspechov v tom nezmysle, čo ste si vymysleli tentoraz,“ usmial sa hlavný účtovník.
Ingmara vôbec netrápilo, že si z neho uťahujú. Na rozdiel od ostatných zamestnancov poštového úradu v Södertälje mal v živote zmysluplný cieľ.
No aby sa z Ingmarovho pohľadu všetko mohlo obrátiť naruby, najprv muselo dôjsť k trom udalostiam.
Prvou bola chvíľa, keď sa v poštárskej uniforme vybral pred kráľovský palác na Drottningsholme a odhodlane zazvonil.
„Dobrý deň. Volám sa Ingmar Qvist, pracujem na Kráľovskom poštovom úrade a potrebujem hovoriť osobne s jeho výsosťou. Boli by ste taký láskavý a oznámili mu to? Počkám tu,“ povedal Ingmar kráľovskej stráži pri bráne.
„Vy máte o koliesko viac alebo o čo vám ide?“ odvrkol strážnik.
Nasledoval neplodný dialóg, na konci ktorého Ingmara požiadali, aby sa okamžite pratal, inak sa stráže postarajú, aby pána poštového úradníka pekne zabalili, previazali a poslali, odkiaľ prišiel.
Ingmara sa to dotklo, v rýchlosti a rozčúlení sa pomerne jasne vyjadril o veľkosti pohlavného údu kráľovskej stráže, potom však uháňal, čo mu sily stačili, lebo mal za pätami strážnika.
Podarilo sa mu zdúchnuť preto, že bol rýchlejší, ale najmä preto, že strážnik mal prísny zákaz vzdialiť sa zo svojho postu pri bráne, takže sa musel vrátiť.
Po tomto incidente sa Ingmar celé dva dni zakrádal okolo vysokého trojmetrového plota, aby ho nezbadal ten zadubenec, ktorý nevie, čo je pre kráľa najlepšie, no napokon sa vzdal a vrátil sa do hotela, ktorý používal ako základňu pri uskutočňovaní celej operácie.
„Mám pripraviť účet?“ opýtal sa recepčný, ktorý od začiatku šípil, že s týmto hosťom nie je všetko v poriadku.
„Áno, ďakujem,“ odvetil Ingmar, pobral sa do svojej izby, zbalil si tašku a z hotela sa odhlásil útekom cez okno.
Druhá významná udalosť, skôr než sa všetko obrátilo naruby, sa začala tým, že Ingmar ukrytý v práci na toalete, aby ho neobťažovali úlohami, si v denníku Dagens Nyheter prečítal krátku správu, že kráľ sa zdržiava v Tullgarne, aby na niekoľkodennej poľovačke na losy načerpal nové sily. Ingmar si položil rečnícku otázku: Kde inde by mali žiť losy, ak nie v Božej prírode? A kto má voľný prístup do Božej prírody? Predsa všetci! Králi rovnako ako obyčajní účtovníci Kráľovského poštového úradu.
Ingmar rýchlo spláchol, hoci nemal dôvod, a šiel si vypýtať ďalšie voľno. Jeho nadriadený mu ho schválil s náležitým komentárom, vraj si ani nevšimol, že pán účtovník sa už vrátil z predošlej dovolenky.
Ingmar si nebol istý, či by pochodil v södertäljskej požičovni áut, preto bol nútený cestovať autobusom až do Nyköpingu, kde jeho čestný vzhľad stačil na získanie ojazdeného Fiatu 518.
Vzápätí vyrazil do Tullgarnu rýchlosťou, akú zabezpečilo štyridsaťosem konských síl.
Nedošiel ani do polovice cesty, keď ho míňal čierny osemvalcový cadillac, model z roku 1939. No ako inak – kráľov. Práve sa vracal z poľovačky. A Ingmarovi sa znova vyšmykol z rúk.
Ingmar okamžite obrátil svoj požičaný Fiat 518 a vďaka niekoľkým klesaniam za sebou onedlho dostihol kráľovské vozidlo, hoci malo pod kapotou o sto konských síl viac. Naplánoval si nasledujúci manéver: predbehne ho a pokúsi sa nafingovať poruchu.
Ibaže nervózny kráľovský šofér okamžite zvýšil rýchlosť, aby sa vyhol kráľovmu predpokladanému hnevu, ak by sa dal predbehnúť fiatkou. Žiaľ, častejšie pri tom civel do spätného zrkadla než pred seba, takže keď sa nečakane zjavila zákruta, šofér cadillacu spolu s kráľom a ostatnými pasažiermi vletel rovno do priekopy plnej vody.
Gustáv V. a ostatní vyviazli bez zranenia, to však Ingmar za volantom ani len netušil. V prvej chvíli mu napadlo, že vyskočí z auta, pomôže im a pritom podá kráľovi ruku. No vzápätí prišla druhá myšlienka: Čo ak starého pána zabil? A tretia: Tridsať rokov nútených prác – to je predsa len trochu vysoká cena za jedno podanie ruky. Najmä ak by patrila mŕtvole. Po takom niečom by si sotva získal popularitu národa. Kráľovrahom sa to nestáva.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
