A tak radšej obrátil auto.
Prenajatú fiatku odstavil pred sídlom södertäljských komunistov v nádeji, že tým zvalí vinu na svokra. Odtiaľ sa pešo vrátil k Henriette a priznal sa, že zrejme práve zabil kráľa, ktorého tak miloval, vážil si ho a ctil.
Henrietta ho utešovala, že kráľ tú zákrutu určite prežil, a keby sa to aj skončilo inak a ona sa mýlila, rodinnému rozpočtu to len prospeje.
Nasledujúci deň tlač a médiá uverejnili, že vozidlo kráľa Gustáva V. pri rýchlej jazde skončilo v priekope, ale nikomu sa nič nestalo. Henrietta prijala správu so zmiešanými pocitmi, ale povedala si, že manžel hádam dostal poriadnu príučku. Potom sa ho s nádejou spýtala, či prestane poľovať na kráľa.
Nestalo sa tak.
Tretia významná udalosť, ktorá spôsobila, že sa napokon všetko skončilo celkom inak, súvisela s Ingmarovou cestou na Francúzsku riviéru do Nice, kde osemdesiatosemročný Gustáv V. odjakživa trávil neskorú jeseň a liečil si chronický katar dýchacích ciest. Kráľ v mimoriadnom interview prezradil, že celé dni presedí na terase svojho luxusného apartmánu v Hoteli d’Angleterre alebo podniká dlhé pomalé prechádzky po Promenade des Anglais.
Táto informácia Ingmarovi úplne stačila. Vyberie sa ta, s kráľom sa stretne počas niektorej prechádzky, keď pred neho predstúpi a predstaví sa.
Ťažko povedať, čo sa stane potom. Možno sa obaja muži chvíľu pozhovárajú, a možno, ak bude dobrá nálada, Ingmar by mohol kráľa pozvať do hotela na večerný drink. A prečo nie rovno na tenisový zápas na druhý deň?
„Tentoraz to musí vyjsť,“ presviedčal Ingmar Henriettu.
„Tak dobre,“ rezignovala jeho žena. „Nevidel si moje cigy?“
Ingmar sa po Európe presúval stopom. Trvalo mu to celý týždeň, zato v Nice mu stačili dve hodiny na lavičke na Promenade des Anglais, aby zbadal vysokého a majestátneho džentlmena so striebornou vychádzkovou paličkou a s monoklom. Bože, vyzeral úžasne! Pomalým krokom a celkom sám sa blížil k Ingmarovi.
To, čo nasledovalo, Henrietta napokon poznala do najmenších podrobností, akoby tam bola, lebo Ingmar to omieľal po celý zvyšok života.
Ingmar teda vstal z lavičky, podišiel k jeho výsosti, predstavil sa ako oddaný poddaný a zamestnanec kráľovskej pošty, otvorený možnosti vypiť si s ním drink, možno dokonca vybehnúť na tenisový zápas, ktorý by mohol vyvrcholiť podaním rúk.
Kráľ však zareagoval celkom inak, než očakával Ingmar. Po prvé: odmietol si podať ruku s neznámym človekom. Po druhé: Ingmar mu nestál ani za pohľad. Jednoducho civel akoby cez neho kamsi do diaľky, ako to robil na desaťtisícoch poštových známok, čo Ingmarovi v práci prešli rukami. A napokon vyhlásil, že sa za nijakých okolností nemieni zapodievať nejakým poštovým poslíčkom.
V skutočnosti bol kráľ až priveľmi vznešený na to, aby otvorene povedal, čo si myslí o svojich poddaných. Od detstva sa učil umeniu preukazovať ľuďom úctu, ktorú si vlastne vo väčšine prípadov ani nezasluhovali. Ibaže teraz ho bolelo celé telo a stálo ho nemálo úsilia držať sa pri živote.
„Vaša výsosť, vy ste ma nepochopili,“ Ingmar sa pokúsil priviesť veci na pravú mieru.
„Keby som tu nebol sám, určite by som požiadal svoj sprievod, aby môjmu obdivovateľovi vysvetlil, že som ho pochopil,“ vyhlásil kráľ a dokonca sa vyhol priamemu osloveniu svojho nešťastného poddaného.
„Ale…“ namietol Ingmar, no ďalej sa nedostal, lebo kráľ ho treskol do čela striebornou vychádzkovou paličkou a zahundral čosi ako: Tu máš!
Ingmar padol na zadok, čím jeho veličenstvu uvoľnil cestu. Poddaný sedel na zemi a kráľ pokračoval v prechádzke.
Ingmar bol zlomený a zrútený.
Celých dvadsaťpäť sekúnd.
Potom pomaly vstal a dlho hľadel za svojím kráľom. Možno až pridlho.
„Poslíček? Obdivovateľ? No počkaj, ja ti ukážem poslíčka a obdivovateľa!“
A v tej chvíli sa všetko obrátilo naruby.
Jonas Jonasson - Analfabetka, ktorá vedela počítať
Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Aj v knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si autor posvietil na úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
