Zuska Kepplová: Rodiny sa nedá striasť

18.05.2014 09:00
Zuzka Kepplova
"Myslím, že veľakrát spomíname aj na veci, ktoré sme nezažili. Aj keď si myslíme, že spomíname, tak si zároveň vymýšľame, čo neznamená, že klameme," myslí si Zuska Kepplová. Autor:

Zuska Kepplová patrí vraj medzi najväčšie slovenské literárne talenty. Po úspešnej prvotine Buchty švabachom žne priaznivé kritiky aj jej nová knižka nazvaná 57 km od Taškentu. Tvoria ju dve novely o ľuďoch, ktorí žijú mimo svojej domoviny, no plánujú, ako bude vyzerať zajtrajší svet. Zuska aj o vážnych veciach rozpráva s humorom a nebojí sa strieľať si ani sama zo seba.

Prečo ste Zuska a nie Zuzka?

Nechápem, prečo ma táto otázka ešte vždy dokáže zaskočiť. Vlastne si to už presne nepamätám. Vymyslela som si to úplne trápne ja, nie je to prezývka, asi som sa chcela urobiť zaujímavou. Naša generácia bola rozdelená na Zuzky a Katky a keď sa v triede zakričalo Zuzana, postavilo sa päť dievčat. Po tomto stredoškolskom zážitku som si pripadala ako jedna z mnohých Zuzán a chcela som sa odlíšiť. Bolo celkom vtipné, že na VŠMU tiež jedna dievčina písala pod menom Zuska. A keď som si chcela vytvoriť mailovú adresu zuska@yahoo.com, dostala som možnosť byť zuska1215. Asi tak je to s originálnymi nápadmi.

Sklamalo vás, koľko Zusiek existuje?

Zostala som prekvapená, ale zistila som, že nápad nikdy neskrsne len v mojej hlave, ale aj v blízkom okolí. Ja som, naopak, len nosičom na nápad.

Niektorých ľudí totiž Zuska namiesto Zuzany popudzuje.

Zaujímavé, že to má takú nasieraciu silu. Chvíľu som uvažovala, že beletriu budem písať ako Zuska a akademické texty a esejistické pokusy pod občianskym menom Zuzana. Ale nakoniec sa mi to nepodarilo striktne rozdeliť.

Kto sú pre vás najtalentovanejšie slovenské autorky?

A prečo sa pýtate na „autorky“?

Lebo myslím ženy.

Myslela som si, že určite budem zaradená v nejakej skupine „autorky“. Je vtipné, že sa nevyčleňujú autori – nepovie sa „mladí talentovaní autori“, ale vytvorila sa skupina autoriek.

Rozčuľuje alebo uráža vás, keď je skupina autoriek a nie autorov?

Rozmýšľam, aká je za tým logika. Povedzte mi prečo.

Pýtam sa preto, lebo istý kritik napísal, že vy spolu s Ivanou Dobrakovovou a Monikou Kompaníkovou patríte medzi trio najlepších, najtalentovanejších slovenských autoriek…

… a ja to mám potvrdiť? (smiech)

…nie. Povedzte mi, kto sú tri najlepšie autorky podľa vás.

Určite súhlasím s Ivanou Dobrakovovou a Monikou Kompaníkovou. A aby som dodala niekoho do tretice… možno Jana Beňová. Mám rada aj emigrantky, ktoré (znovu)objavil Aspekt. Brežnú, Blažekovú…

A keby otázka znela: traja najlepší autori, odpovedali by ste inak?

Ha, aj tak by som povedala ženy.

No vidíte. Ale znelo by to lepšie, lebo teoreticky by ste mohli menovať aj mužov, len vy by ste si ich nevybrali, lebo ženy sú šikovnejšie.

Ale minule sme sa s niekým doberali: kde sú tí mladí talentovaní autori. Určite sa vynorili nejakí zaujímaví debutanti.

Teraz vás v recenziách veľmi chvália, píšu o vás ako o jednej z najtalentova­nejších, poskytujete vraj „fresh čítanie“…

…vy ste čítali len Prokopčáka.

Nie, chválili vás viacerí. Ale beriete to ako poctu alebo je to skôr zaväzujúce?

To bolo už aj okolo tej prvej knižky, či budem vedieť ustáť, že sa „zadarilo“ hneď. Neviem, samozrejme, že ma to potešilo. Kali Bagala si robil žarty, že Kušnierik je určite do mňa a že chvála nebola úplne adekvátna. Ale skôr je to tým, že on chváli s vervou. Ale v Anasofte sa to zasa neobjavilo, tam som sa im nezmestila do výberu. Asi sa im nezdalo, že to patrí medzi desať najlepších kníh.

A čo je pre vás podstatnejšie: pochvala literárnych kritikov alebo skôr ohlasy od „obyčajných“ čitateľov?

Zdá sa mi, že sa to nedá celkom oddeliť. Ľudia reagujú na kritiky a kritici počúvajú, čo hovoria čitatelia.

Líšili sa ohlasy čitateľov od názoru kritikov?

Tŕpla som, čo povedia moji najbližší. Môj priateľ nie a nie tú novú knižku dočítať. Každý deň som pozerala, o koľko posunul záložku. Mala som pocit, že to číta len preto, že spí na vedľajšej strane postele a robí mi láskavosť. Ale keď som mu to vyčítala, lebo som nezniesla ten tlak, že na knihu už sadá prach – potom mi povedal, že si to šetrí. Vraj nechce o to rýchlo prísť…

Niekedy si ľudia dobré veci odkladajú na neskôr.

Bola to dobrá snaha vykorčuľovať z toho. Ale zasa môj brat ma pochválil. Veľmi mi záležalo na tom, čo povedia blízki. Bráško mi povedal, že 57 km od Taškentu je lepšie ako Buchty švabachom. Potom so mnou začal konzultovať svoje tipy, čo čítať – a to mi veľmi zalichotilo.

Kritik Patrik Oriešek v našich novinách napísal, že všetci vaši hrdinovia majú spoločný cieľ: nájsť a vytvoriť si v novom svete bezpečné miesto, ktoré by opäť mohli nazvať domovom. Kde sa cítite doma vy?

V Ružinove. Som rodená Bratislavčanka.

Vraj ste každé leto počas vysokej školy strávili čapovaním piva v inej zahraničnej metropole. Kde všade ste boli?

Čapovala som v Paríži aj Londýne, na Erazme som bola vo Fínsku. Chodila som na francúzsky gympel, kde sme mali výmenné pobyty povinné každý rok. Na brigáde som bola pri Saint Tropez, to bolo hrozné. Rodinné dovolenky v Juhoslávii a Španielsku asi nemusím spomínať…

Kde sa človek cíti doma – tam, kde sa narodí alebo kde zažije niečo dôležité?

Istý čas som si myslela, že vzťahy sa dajú vytvoriť kdekoľvek. Potvrdil mi to môj brat, ktorý žil tri roky v Jakarte, veľa rokov v Štokholme – akoby začal stretávať tých istých ľudí, šablóna sa opakovala. Povedal si: To je ten a ten kamarát zo základnej školy, len vyzerá indonézsky. Akoby formičky na ľudí boli obmedzené a my si v iných krajinách nachádzame ľudí, ktorí sú veľmi podobní. Možno sme schopní pritiahnuť iba určitý typ ľudí.

Ani vo Fínsku neboli ľudia iní?

Čo je ďalšia zrada: nielen ja sa pohybujem vo svete, ale aj iní ľudia sa pohybujú a pritiahneme sa tí, čo cestujeme, a tak máme podobné životné príbehy a podobné očakávania. Svetlana Žuchová je akési moje staršie dvojča. Niekedy mám pocit, že mi stačí pozrieť sa, čo robí Svetlana, a viem, že o dva roky to budem robiť ja. Zasa vidíte tú originalitu.

Je to rozčuľujúce?

Je fajn, že naozaj nie sme sami. Asi bolo pre mňa dôležité sa s určitými vecami vrátiť a otestovať si domáce prostredie, ktoré sa medzitým zmenilo, a znovu ho pochopiť. Keď človek odchádza v postpubertálnej fáze, má pocit, že odchádza od nejakých tráum – a potom zistí, že to žiadne traumy neboli, len puberťácke hlúposti. Ale nechcem generalizovať.

Tak hovorte o sebe. Kedy ste boli prvýkrát sama v cudzine?

Na popud mojich rodičov som bola na jazykovom pobyte – tým sa ukazuje moja dobrá výchova (smeje sa). Rodičia nástojili, že každé dieťa si musí pocvičiť angličtinu, tak som v štrnástich šla do jazykovej školy v Bornemouthe v južnom Anglicku, kde bol päť rokov predo mnou môj brat. Vtedy ma potešilo, že viem fungovať aj sama – s ľuďmi, ktorí nehovoria po slovensky.

Takže môže si človek vytvoriť domov kdekoľvek, kde nájde ľudí, s ktorými sa cíti dobre? Môže mať domov aj vo Fínsku, aj vo Francúzsku?

Ale rodiny sa nezbavím – v dobrom. Uvedomujem si, že rodičia ma vykrmujú na nedeľných obedoch a neskôr sa postarám ja o nich – viac sa to očakáva odo mňa ako od môjho brata. To je klasický rozdiel, čo sa čaká od chlapca a čo od dievčaťa.

Spisovateľka Zuska Kepplová
Spisovateľka Zuska Kepplová Autor: Ľuboš Pilc

A ako ste sa dostali k štúdiu v Budapešti a New Yorku?

Počas štúdia na VŠMU, ako začal fungovať kreditný systém, som pochopila, že môžem ísť na takmer hocijakú školu a zbierať kredity. A tak som si na filozofickej fakulte vybrala rodové štúdiá – to ma úplne fascinovalo, otvorilo mi to nové okná.

Prečo práve rodové štúdiá?

Neviem, možno preto, že som vôbec nevedela, čo to je. Moja stará mama si myslí, že tam študujeme rody a erby. Na nástenke som potom našla oznam, že existuje CEU (Stredoeurópska univerzita) v Budapešti a medzitým som bola pozrieť kamarátku, ktorá tam študovala medzinárodné vzťahy. Bola to kamoška zo strednej, s ktorou sme si dali obe urobiť tetovania. Ona mala vždy zlé nápady a ja som ju nadšene nasledovala. Tak vymyslela Budapešť a vravela mi, že tam musím prísť, lebo sú tam najlepšie žúry.

Viete aj maďarsky?

Nie, počas toho náročného štúdia som sa to nenaučila – čo je možno výhovorka. Študovalo sa v angličtine, bol to ročný magisterský program a vo voľnom čase sa mi nechcelo učiť maďarské slovíčka. Na konci som urobila chabý pokus naučiť sa maďarčinu za 24 hodín… Ale skôr ma zaujímali ľudia v skupine maďarčiny pre začiatočníkov. Bol tam napríklad Kanaďan, ktorý tvrdil, že má rodný list svojho pradedka z Uhorska, ktorý odišiel na lodi. Pozrela som sa na tie jeho uhorské doklady a podľa mena bol Slovák – niečo ako pán Bryndza alebo niečo také veľmi slovenské. Uvažovala som, či mu mám zrúcať jeho sen o návrate ku koreňom. Mala som mu povedať: Ale vy sa neučíte tú správnu reč? Nechala som to tak. Aj ženu mal Maďarku, tiahol ku koreňom – len tesne vedľa.

Vaše štúdium v Amerike nasledovalo po Budapešti?

Získala som štipendium od Fulbrightovej nadácie, až neskôr som si uvedomila, aké som mala šťastie. Univerzita bola pri New Yorku – aspoň na mape to vyzeralo tak, že idem do New Yorku, ale v skutočnosti od neho bola vzdialená tri hodiny cesty. Internáty boli v lese, no nedalo sa vyjsť na prechádzku, neviedli tam žiadne chodníky, len cesta, tak som sa chodila prechádzať pomedzi zrazené veveričky.

Takže sklamanie?

Zažila som si tam takú Ameriku, akú som nie celkom očakávala a zvládala. Predmestskú Ameriku. Mala som ísť na Long Island, kde sa odohrával aj Veľký Gatsby – tak som sa tešila, že budú samé žúry. Skončilo sa to tak, že som cestovala vlakom cez drobné mestečká s ohradenými trávnikmi. Neviem, kde sa tam deje život – mám podozrenie, že všetci pracujú v New Yorku a dochádzajú tam len cez víkend, grilujú a sú takí vypľutí z práce, že ani nemusia vidieť susedov. Pre mňa to bol po Budapešti šok.

Prečo?

Napriek tomu, že na Stredoeurópskej univerzite sme žili v akejsi bubline a nedozvedeli sme sa veľa o Maďarsku, predsa len to bol život v meste, aký potrebujem. Môžem ísť na kávu a vidím rôznych ľudí, nielen predmestské typy. Predmestskému životu som dodnes neporozumela, hoci som si kúpila aj knihu The Song of Suburbia – myslela som si, že mi to pomôže pochopiť literatúra…

A nepomohla?

Váhavo som posúvala záložku a nerozumela. Po troch mesiacoch som sa presťahovala, keď mi brat v telefóne prezradil: Moment, ty máš depresiu, musíš sa presťahovať. On to už poznal zo Štokholmu. Tak som sa presťahovala do Brooklynu, na čo som sa strašne tešila. Urobila som zo seba úplného magora, lebo som sa prisťahovala k hipisákom a hovorila som im, ako sa mi tam veľmi páči, lebo je to vynikajúca štvrť. Až neskôr mi prezradili, že keď som zavrela dvere, strašne sa mi smiali, lebo tá časť Brooklynu je úplné geto. Raz mi jedna pani hovorila: Ty tu bývaš? Veď sa sem vôbec nehodíš, niekto ti ublíži. Si naivná a pýtaš si to. Ale chodila som po práčovniach a jedla vo vývarovniach ako všetci tí, čo sú na podpore. A nemala som žiadny problém.

Koľko ste tam boli?

Najskôr desať mesiacov, potom som sa tam vrátila za frajerom ešte na štyri mesiace, ale nevyšli mi peniaze, tak som sa vrátila domov. Bola to taká nedokončená romanca.

Kdesi ste spomínali, že Slováci sa v zahraničí stretnú s nepríjemnými nálepkami o Východoeuró­panoch. Akými napríklad?

Ťažko sa mi o tom hovorí, ľahšie sa o tom píše – obalím to do príbehu o tom, ako sa človek cíti. Človek proste od viac či menej vzdelaných ľudí dostal šupu – ale my podobné údery zasadzujeme tiež. Kvôli dianiu na Ukrajine teraz všetci premýšľame, čo si myslíme o Ukrajincoch. Ale dlho sme si o nich práve že nemysleli nič. To je vlastne tiež problém a urážka, veď sú to naši susedia. My sa tvárime, že s nimi nemáme nič spoločné.

Keď vyšli Buchty švabachom, nepísali vám čitatelia, že by pre vás mali ďalšie historky a námety k novodobým nomádom?

Jasné, čaro tej knižky asi bolo v tom, že bola málo štylizovaná. Bol to málo beletrizovaný materiál, čím bol asi dobre čitateľný pre veľa ľudí. Aj som si párkrát povedala: Tento príbeh som mala počuť skôr, mohol byť v knižke! Tá knižka by sa dala vrstviť donekonečna.

Bolo ľahšie písať knižku z pohľadu Slovákov, ktorí sú v zahraničí, než vžiť sa do Američanky, ktorá príde začiatkom 90. rokov na Slovensko?

Asi je to vždy o vykrádaní hlasov a pohľadov. Aj Američanku v novej knižke som modelovala podľa toho, čo som počula a mala možnosť pozorovať. Samozrejme, sú v tom aj stereotypy, nie je to štúdia, ktorá si môže nárokovať objektivitu. Moja generácia už ani nevie, aké tie roky boli, už to prešlo cez akýsi instagramový filter. Štylizujem si, že toto by mohli byť predmety a farby, ktoré charakterizujú 90. roky. Keď som videla film Grandhotel Budapest od Wesa Andersona, povedala som si, že som so štylizáciou mohla pracovať aj viac. Ale odo mňa sa akosi očakáva, že budem narábať s pravdou. To je nepríjemná zodpovednosť, nie vždy ide o pravdu.

V staršom rozhovore ste povedali, že vaša generácia je posledná, ktorá môže spomienky z detstva porovnávať s tou súčasnou, inak fungujúcou spoločnosťou. Na internete k tomu boli veľmi negatívne ohlasy. Vraj ako to môžete porovnávať, keď ste v roku 1989 mali len sedem rokov. Ktosi napísal, že má 41 rokov a môže vás teda poučiť, že to jeho generácia môže porovnávať, nie vaša. Čo myslíte, kto má právo spomínať?

Myslím, že veľakrát spomíname aj na veci, ktoré sme nezažili. Aj keď si myslíme, že spomíname, tak si zároveň vymýšľame, čo neznamená, že klameme. Ja som síce v čase revolúcie mala sedem rokov, ale rozprávalo sa o tom v rodine. Aj o vojne mám istú predstavu, hoci som ju nezažila.

Kritici o vašich postavách píšu, že žijú hektický život. Vediete taký rýchly život aj vy ako spisovateľka? Máte každý deň iný?

Hneď som si spomenula na jedného slovenského študenta, ktorý sa prišiel pozrieť na moju úvodnú hodinu v Brne. Cez prestávku mi hovorí: vy ste tá autorka, takto si privyrábate? Asi si myslel, že sedím doma zamotaná v dečke a píšem, občas si vyskočím učiť. Je to naopak. Viac času strávim prípravou na učenie. Chcela by som mať viac času na písanie, aby sa to neodrážalo vo forme a neboli to také trhance textu, tak ako si na písanie nachádzam len trhance času. Teraz sa mi to podarilo, pôjdem na šesť týždňov do Prahy na literárnu rezidenciu.

Ako píšete väčšinou? Po večeroch?

Keďže nepíšem systematicky, neviem. Nemala som si kedy vybudovať rutinu, s každým textom je to inak. Na scenáristike na VŠMU nás učili, že ani nejde o nápady. Treba si jednoducho sadnúť a písať. Neverila som to Dušanovi Dušekovi, lebo na jeho písaní nevidieť, že by sa pri ňom potil.

Za ako dlho ste napríklad napísali novelu SLO_ODA z novinky 57 km od Taškentu?

Nevedela som ju ukončiť. Pôvodne som si myslela, že to bude veľký román o transformácii a že to tam sama sebe vysvetlím. Chcela som to dokončovať minulé leto, plánovala som si, že budem chodiť do klimatizovanej univerzitnej knižnice a tam si v archíve prečítam noviny z 90. rokov a na základe toho zapchám škáry, ktoré som v príbehu potrebovala. Nakoniec som v knižnici bola asi len trikrát, doniesli mi tie knihy zviazaných novín. Najprv mi originály nechceli dať, vraj si mám pozerať mikrofilmy, ale z tých ma strašne bolela hlava. Ťahalo mi to oči. Bola to fyzická nepohoda, pretáčať kľuku a listovať v novinách. Tak som si dala paralen a išla som domov. Zistila som, že určité veci možno nikdy nepochopím. Hlas tých novín mi bol cudzí. Novinári akoby sa nejako inak prihovárali ľuďom, nerozumela som im, nerozumela som čitateľom, že si to nechali. Asi preto som SLO_ODU v určitom momente odstrihla a je z nej poviedka či novela.

Dopadlo to teda inak, ako ste si predstavovali?

Toto sú akési náčrty, ako prostitútky Toulouse-Lautreca, ktoré visia v galérii – a takto to malo byť. Dala som tam postavy, bez ktorých sa transformácia podľa mňa nedala porozprávať – zahraniční pozorovatelia, anglický lektor, emigranti, ktorí mali priniesť pravdu. Priznávam, sú to skice.

Boli ste viac spokojná s druhou novelou 57 km od Taškentu? Niektorí tvrdia, že tá je lepšia, autentickejšia než prvá SLO_ODA.

Oriešek tvrdil, že jemu sa páčil parížsky príbeh z Buchiet a SLO_ODA, že to je línia, ktorou mám ísť, naopak, Prokopčák tvrdil, že to bolo neautentické, čo o tom môžem vedieť. Sme rovnako starí, tak asi v mojich klamoch spoznal svoje klamy. Asi sa mi to ťažko hodnotí, neviem si sama poskytnúť kritiku. Viem povedať, o čo som sa snažila.

O čo?

Necítim sa zle, lebo viem, že asi dostanem šancu na reparát. V novele 57 km od Taškentu som rozmýšľala, aké by to bolo, keby sa postavy vedeli odstrihnúť od svojho domáceho prostredia a či je to vôbec možné. Traja ľudia sa stretnú v Budapešti, spríjemnia si čas, snažia sa z toho druhého pre seba získať čo najviac, ale puto veľmi nevznikne, nemôže vzniknúť. Pritom rodiny sa nedá striasť, čo je prípad srbskej dievčiny. Človek si nejaké miesto obľúbi – ako Bill či Béla, ktorý si svoj maďarský smútok priniesol do New Yorku a naspäť. A Zoli bol vzorniak, akýsi neoliberalistický vzor, pionier, ktorý môže obiehať po svete bez prekážok – ale zase nemusí byť vždy zdravý. Aj táto novela boli akési poznámky k tomu, o čom rozmýšľam. Možno si ľudia pomyslia, čo je to za troch promiskuitných ľudí, ktorí nie sú schopní kareninovskej váš­ne?

Láka vás Ázia? V názve najnovšej knižky je Taškent, pred pár rokmi ste spomenuli, že by vás lákalo ísť učiť do Kirgizska. Prečo?

Vtedy som si myslela, že môžem ísť hocikam a venovať sa len sebe. Bol vypísaný konkurz, ale myslím, že som nemala šancu uspieť. V Biškeku je akýsi klon budapeštianskej univerzity – Stredoázijská univerzita. Myslím, že vieme oveľa viac o živote na Západe než na Východe. Mala som spolužiakov zo Strednej Ázie, možno preto ma to tam lákalo.

Vlastne ste mi neodpovedali, či máte hektický, alebo pokojný život.

Všetci si myslia, že nemám na nič čas, ale tak to vôbec nie je. Mám času toľko ako všetci ostatní.

Zuska Kepplová

Narodila sa 6. januára 1982 v Bratislave, kde absolvovala dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. V doktorandskom štúdiu pokračovala v Budapešti a New Yorku. Spisovateľka, publicistka, lektorka rodových a kultúrnych štúdií. Momentálne pôsobí ako postdoktorandka na Masarykovej univerzite v Brne, žije v Bratislave. Debutovala prózou Buchty švabachom (2011), za ktorú získala Cenu Jána Johanidesa a Cenu Nadácie Tatra banky, prémiu ceny Ivana Kraska a v roku 2012 bola nominovaná na cenu Anasoft Litera. Jej najnovšou knihou je 57 km od Taškentu (2013).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #Zuska Kepplová #57 km od Taškentu #Buchty švabachom
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku