Kniha týždňa: Hnutie odporu v dvanástich rokoch

04.06.2014 09:00
anotka OZ
Amos Oz: Panter v podzemí, preklad Katarína Karovičová, Slovart 2014 Autor:

Máte dvanásť a štvrť roka. Vašu krajinu okupujú Briti. Vlastne neokupujú, ale skôr strážia. Ale vysvetlite si to, ako chcete, proste sú tu cudzí a sú ozbrojení a vlastne rozkazujú na území, ktoré je od ich vlasti vzdialené pekných viac než tisíc kilometrov. Aj keď je to krajina, v ktorej sa slovom „domáci“ vlastne nemôže nazývať nikto. Poliaci, Ukrajinci, Rusi, Nemci, Maďari, Európania, všetci na brehu Ázie. Ľudia, ktorých vlastné vlasti vyvrhli. Ale vlastne sú tu len tí, čo toto vyvrhnutie prežili alebo sa im podarilo ujsť pred sladkastým plynom komôr. Izrael, rok 1947.

Izraelský autor Amos Oz, jeden z tých, ktorí dokážu problematizovať vlastné moderné židovské dejiny, sa v románe Panter v podzemí vcítil do duše chlapca prezývaného Profko, aby odhalil svet drsných dní tesne pred vznikom samostatného izraelského štátu. Profko je jediným synom poľských židovských utečencov, otca, prísneho historika a zároveň jedného z mnohých členov podzemného hnutia odporu, ktorý vymýšľa protiokupačné heslá. A zdanlivo umiernenej matky, ktorá však – vzdelaním je sestrička – po nociach tajne pomáha zraneným členom hnutia odporu a dokáže premeniť vlastný byt na ošetrovňu. Hľadá sa cesta k slobodnému Izraelu a v povojnových časoch nič nie je isté.

Malý Profko spolu s dvoma kamarátmi tiež chce aktívne bojovať za slobodu Izraela. Snovajú odvážne plány, vytvoria si svoju vlastnú detskú bunku odporu a chcú pomôcť s bojom proti okupantom. Aspoň o tom snívajú. Zároveň sa však Profko dostáva náhodne do kamarátskeho vzťahu s britským vojakom, ktorý je nadšený zo židovskej kultúry a chce sa naučiť lepšie po hebrejsky. A tak uzavrie dohodu s Profkom – učí ho po anglicky a Profko jeho po hebrejsky. Je to zrada jeho izraelského boja, keď sa kamaráti s nepriateľom? Tak to vidia jeho židovskí priatelia.

Nežný odpor

Príbeh knihy pôsobí rozprávačsky zvláštne. Rozprávačom je Profko, ale o štyridsať rokov neskôr, keď ako zrelý muž spomína s obrovskou dávkou spomienkového optimizmu a nostalgie na krásne časy detstva, počas ktorého zažíval dobrodružstvá hodné hrdinov. Povojnové napätie, hnutie odporu, zákaz vychádzania. Práve počas jedného zákazu vychádzania sa s britským vojakom zoznámil, vojak mu pomohol bezpečne sa dostať domov. Tajné spolky, nočný buchot v dome, správy medzi riadkami, hrozba Arabov, hrozba Britov, tiene Nemcov sa v dvanásťročnej hlave miešajú a pôsobia ako šolet, z rôznych zdrojov, no v jednom hrnci.

Zároveň spoznáva Profko aj prvé tajomstvá lásky, cudne zamilovaný do ledva zrelej dievčiny, staršej sestry svojho kamaráta, ktorú raz videl náhodou niekoľko sekúnd nahú zo strechy domu. Je to len prvý záchvev vzťahu chlapca k žene, ale tá emocionálna trauma, trápenie, púčik lásky, sprevádza Profka príbehom, vzbudzuje v ňom pocit viny i túžby.

Izrael tesne pred svojím vznikom sa tak v spomienkach zrelého muža na detstvo mení z krajiny zákazu nočného vychádzania, traumy neustálej podzemnej vojny, pachu utečencov z hrobárovej lopaty európskej vojny, chudoby, vzdoru a beznádeje na idylickú krajinu detstva, v ktorej ideály romanticky odvážneho chlapca prerastajú každodennosť strachu. Ešte aj návšteva britských okupantov hľadajúcich zbrane v dome Profkových rodičov či iné dôkazy o „podvratnej“ činnosti, sa mení na vcelku humornú príhodu zo života tých „ťažkých“ dní, keď otec – profesor a historik – ukazuje dôstojníkovi britskej armády zaujímavosti a kuriozity vlastnej knižnice. Odpor sa stáva akousi nežnou spomienkou na časy nevinnosti.

Vojna ako hra

Ozovo vnímanie konfliktu detskými očami v mnohom odhaľuje aj vnímanie pocitu ohrozenia a viny v izraelskom poňatí – teda vnímanie ohrozenia ako akéhosi celosvetového sprisahania proti maličkému, no vyvolenému národu. Oz toto vnímanie veľmi jemne ironizuje, ukazuje, ako hlboko prežíva mladý Profko obvinenie zo „zrady“ zo strany kamarátov.

Po tom, čo kamaráti zistia, že sa stretáva s britským dôstojníkom, rozhodnú sa ustanoviť „poľný súd“ a odsúdiť ho za zradu na židovskom národe. Nevinné hodiny angličtiny a hebrejčiny sa premenia na odsúdenie za to, že sa Profko nerozhodol žiť v izolácii vyvolených, ale dal sa do reči s „okupantom“, čo mu zjavne prinášalo duchovné výhody. Ortodoxnosť idey židovstva však kontakt s cudzím vylučovala. Boj, vojna, napätie, odpor sa stávajú prirodzenou súčasťou spoločnosti, detstvo sa stáva bojom, uvedomovaním si ohrozenia. Na hru tu nie je miesto, život je príliš predchnutý vážnymi rozhodnutiami aj vo veku, keď iní hrajú futbal a naháňajú sa za šarkanmi.

Svedomie a vedomie

Ozov príbeh nie je dynamickým a napínavým rozprávaním. Je temer nostalgickou romantickou spomienkou na detstvo, ale v osobitnom politickom kontexte. Vedomé vnímanie štátu v románe, teda to, čo je povedané na povrchu príbehu, pôsobí práve tak naivne, ako by sme od dvanásťročného chlapca očakávali.

Snaha vyrobiť jedinú bombu, ktorú by odpálili na Londýn, je utopistická vízia naivných školáčikov. Zároveň pod vedomým rozprávaním o tom, „čo sme robili, keď sme boli malí“, prebieha hlbinné spytovanie si svedomia, či je naozaj normálne, ak sa chlapci „hrajú“ na tajnú armádu a hnutie odporu, či je normálne, ak sa súčasťou detstva stávajú nočné aktivity hnutia odporu, či „vojenskosť“ života a napätie nočného vychádzania sú normálne. A zároveň občasné Ozovo premýšľanie a spochybňovanie tohto sveta je aj spochybňovaním izraelskej militantnosti, respektíve militantnosti časti izraelskej reprezentácie, ktorá vidí v ustavičnom xenofóbnom boji proti všetkým jediné potvrdenie svojej existencie.

Intelektuálna osamelosť

Profkovo kamarátstvo s Britom, teda priateľstvo s „nepriateľom“, je nádherným príbehom o zľudšťovaní a spochybňovaní čierno-bieleho sveta. Profko vníma britskú mandátnu správu nad Izraelom ako nepriateľský atak na slobodu. Keď však spoznáva konkrétneho, vzdelaného a zvedavého Brita, zisťuje, že to nie je nepriateľ, ktorý chce vraždiť. Zisťuje, že je to človek z mäsa a kostí, záujmov a viery, rovnako ako on.

Toto poznanie faktu, že svet nie je čierno-biely a nenávistný, z neho robí dospelejšieho človeka. Zároveň ho to však vyčleňuje spomedzi rovesníkov, ktorí kontakt s Britom vnímajú ako zradu na „izraelskej“ cti. Osamelosť tak prichádza ako prirodzená reakcia na odmietanie úzkoprsého pohľadu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Izrael #kniha týždňa #Amos Oz #Panter
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku