Kniha týždňa: Príbehy banálne i nezvyčajné

08.07.2014 05:00

Alta Vášová (1939) je slovenskému čitateľovi známa nielen ako prozaička či detská spisovateľka, ale aj ako autorka filmových scenárov (napríklad Román o base, 1968; Ako listy jedného stromu, 1979 a i.) či scenárov detských filmových muzikálov Neberte nám princeznú (1982) a Niekto ako ja (1988). Napísala aj libreto k známemu kultovému divadelnému muzikálu Cyrano z predmestia (1977) či P+L (1989).

Alta Vášová: Menoslov
Alta Vášová: Menoslov Autor: F. R. & G.

Keďže v tejto recenzii bude reč o jej nateraz poslednej prozaickej knihe Menoslov, pripomeňme si, že debutovala zbierkou krátkych próz Zaznamenávanie neprávd roku 1970, z jej ďalšej tvorby spomeňme antiutopické romány Po (1979) a V záhradách (1982) alebo zbierku poviedok Osudia (1995). Kniha krátkych próz Menoslov je jej jedenástou prozaickou knihou. Za svoju tvorbu bola niekoľkokrát ocenená, naposledy i prestížnou slovenskou prozaickou cenou Anasoft litera za Ostrovy nepamäti z roku 2008.

Minútové romány

Kniha Menoslov vychádza tri roky po knihe próz Sfarbenia (F. R. & G. 2011), v ktorej autorka rozohrala cyklus dvadsiatich ľudských príbehov, usporiadaných na základe „farebného“ kľúča. Aj Menoslov obsahuje 26 krátkych próz, pripomínajúcich altenbergovské „minútové romány“: každá z nich je uvedená krstným menom (mužským alebo ženským) s pridaním označenia veku číslicou, takže máme pred sebou pozoruhodnú inventarizačnú schému „menoslovu“, ktorú autorka s gustom vypĺňa psychologicko-sociologickými zhustenými charakteristikami bytia jednotlivých ľudí vo veku od 11 do 88 rokov.

Napokon možno ani nejde o psychológiu v pravom zmysle slova. Vášová si na svojich hrdinoch a hrdinkách všíma kardinálny problém bytia, akési vnútorné jadro, okolo ktorého a do ktorého sa zbiehajú všetky hybné sily existencie a určujú motiváciu k činu, ku konaniu v danom okamihu svojho vývoja. Za menom a vekom každej jednotky „menoslovu“ sa skrýva konkrétny individuálny príbeh, zasadený spravidla do rámca mestského (pars pro toto Bratislava) prostredia na súčasnom Slovensku.

Tieto ľudské príbehy môžu byť banálne i nezvyčajné: autorku nezaujíma natoľko skutočnosť, či sa jednotlivé osudy vymykajú z rámca všednosti, zvedavá je na konkrétnu ľudskú existenciu s jej každodenným trápením i s pokusmi vyrovnať sa s tým, čo ju obmedzuje, čo jej chýba, s prienikom do ich každodennosti, intimity, pričom sa vždy snaží postihnúť to „ľudské, príliš ľudské“ úsilie, dávajúce jej hrdinkám a hrdinom pocit intenzívneho prežívania bytia.

Kam sa stratila sloboda

Napríklad v príbehu štyridsaťštyri­ročnej Angely nachádzame hrdinku ako matku školopovinných detí, ktorá pri sérii bežných rutinných úkonov v domácnosti náhle porovnáva svoje detstvo s nalinkovaným detstvom svojich detí. V pointe poviedočky sa dopracuje až k úvahe o tom, čo sa stalo so slobodou: „Kam sa stratila. Všade o nej toľko… možno ušla pred hnusným životom, skryla sa do letákov a dobrovoľných organizácií… Zajali ju a tam sa o ňu starajú… Pošepnem im, nech sa spýtajú ocka. Že prečo sa o ňu tak dobre starajú“ (s. 17).

V inom príbehu sa hrdinka Hilda (65) rozhodne vziať do rúk opraty svojho osudu. Neradostnú situáciu slovenskej penzistky rieši predajom bytu a zobratím si pôžičky, čo jej umožní relatívne v pokoji a pohodlne žiť na vzdialenom ostrove: „Mýlilo ju iba, že v každom belochovi, v každom náhodnom turistovi šípila posla od majiteľa zmluvy o pôžičke. No skoro zistila, že to prináša do jej života príjemné napätie“ (s. 51). Niektorých hrdinov vedie ich pulzujúce a tikajúce vnútro až k činu, ktorý je totálnym vybočením z normy a rutiny všedného dňa a nadobúda až absurdné prvky.

Štyridsaťtriročného úradníka Zdenka natoľko pokúša túžba dozvedieť sa, čo sa nachádza za ohradou, okolo ktorej chodieva denne do práce, že jedného dňa prelezie múr, vnikne na cudzí pozemok a v cudzom dome, pred zrakom užasnutých domácich si vezme zo stola jablko a spokojne odíde preč s vedomím, že to stálo za to.

Na stranách 58 – 62 nachádzame akurátny, takmer psychologický portrét dvanásťročnej blicerky Jely, ktorú namiesto toho, aby šla do školy – keď je dokonca aj naučená a jednotka by ju neminula – to ťahá poza školu, poza povinnosti; predstiera odchod do školy, potom sa potichučky vráti domov, aby ju babka nezačula, oblečie si správne roztrhané nohavice, nasadí náušnicové krúžky z čistého striebra, pričom jej v hlave doznievajú a odznievajú matkine ponaučenia a rady, útržky vnemov z domácnosti za maminej prítomnosti, a vydáva sa zapamätateľnou cestou po sídlisku, až zakotví v partii spolublicerov, kde koluje cigareta a ona pripne svoju vzácnu náušnicu cudziemu chlapcovi. Autorka bezzvyškovo postihla vnútorný svet tínedžerky bez záväzkov, nerobilo jej problém presťahovať sa do nej.

Iné Slovensko

Alta Vášová vykresľuje svojich hrdinov a hrdinky s láskou a porozumením, ba aj účasťou, čo je vyjadrené aj vo formálnej rovine, ktorej síce dominuje autorské pásmo rozprávania, no autorka sa postavám približuje polopriamou rečou a v menšej miere používa aj dialógy. Vo svojich príbehoch obopla široký horizont súčasných civilizačných problémov: nájdeme tu sociálnu problematiku – samotu, bezdomovectvo, snahu začleniť sa sociálne, problematiku zdravia, ľudskej spolupatričnosti, objavujúcej sa náhle i vtedy, keď v ňu človek už prestával dúfať. To všetko na pozadí typických javov súčasnosti, ako je developerstvo a problém spolužitia staro- i novousadlíkov, rozpad tradičných vzťahov v rodine a podobne.

Autorka nemá žiaden problém dôveryhodne vykresliť duševný svet osemdesiatnika, odkázaného na nemocničnú opateru a pomoc dcéry, ale aj sviežo podať horizonty myslenia tínedžera či tínedžerky, čo súvisí s relatívnosťou vekového kritéria pri prežívaní bytia v aspektoch, ktoré ju zaujímajú.

Svet na Slovensku sa počas uplynulého štvrťstoročia zmenil, preskupil, zrelativizoval platnosť toho, čo bolo, a nastolil novú problematiku v sociálnom i duchovnom zmysle. Vášová sa nevyhýba porovnaniu minulosti s tým, čo je dnes – je to obsiahnuté už v samotnom vekovom rozlíšení jej hrdinov (ľudia nad 40 rokov dnes celkom prirodzene porovnávajú) – ale patrí jej chvála za to, že všetkými pórmi svojej vnímavej bytosti nasáva príznaky a rozlišovacie znamienka súčasnosti. Robí to spôsobom veľmi moderným, v ktorom môžeme objaviť i prvky sociologického prístupu, i veľmi demokratického (menoslov) individuálne ontologického prístupu k bytiu.

Výsledok jej pozorovateľského úsilia je prozaicky veľmi konštruktívny, sústredený a pôsobivý. Pri Menoslove pretavila svoju literárnu skúsenosť do zaujímavého výsledného tvaru, ktorý má predpoklady osloviť výpoveďou o súčasnosti ak nie vysokopočetné, tak iste generačne rôznorodé publikum, čo ho akiste ocení.

Na záver a pre úplnosť už len dodajme, že k Vášovej Menoslovu je priradený aj doslov literárneho vedca a životného partnera autorky Petra Zajaca s názvom Text ako prekonávanie odporu. Pozostáva z presných, fragmentárne strohých postrehov k textu a k jeho európskym, najmä nemeckým súvislostiam. Za všetky jeho postrehy jeden: „Takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Alta Vášová #Menoslov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku