Len čo bolo po nej, po jari, vyhrabal som z kôpky lístočkov zatúlanú vstupnú vetu a zo štósika Janovicovu knižočku, ktorá vyšla v nezvyčajných súradniciach. Vydalo ju Karmelitánske nakladateľstvo, do života ju vyprevádza predslov Františka Mikloška a žije si ona životom päťdesiatich aforizmov, pardon, päťdesiatich oslovení či päťdesiatich rozhovorov s Bohom.
Do sveta týchto rozhovorov vstupujeme s Janovicovým doširoka vysvecujúcim kahancom pútnikov: "Múdry žid si uťahuje zo mňa tak, že si uťahuje zo seba.” Stretneme sa v tom svete aj s otázkou ufrflaného rodáka: "Ako nadviazať vzťah s dušou, keď ju nemôžeme pohladkať po líci ani kopnúť do zadku?”, ale rovnako aj čerta rohatého od knihu ilustrujúceho Mira Cipára, ktorý si šušle: "Keď vojde zlo, povie: ,Dobrý deň, som dobro.' Keď vojde dobro, povie iba: ,Dobrý deň'.” Ba stretneme sa tam aj so Sárou, ktorú práve pochválil, pretože: "Sára, ty si si nevedela vybrať, ani keď mali v obchode len jeden druh syra.”
A v duchu zákonov zrkadla tam stretne i seba samého: "Byť talentovaný je väčšie utrpenie ako byť bez talentu.” Veď práve preto scepenie nad poznaním našich dejín: "A my dnes neveríme vlastným očiam. Tak to vyzerá, keď dve totality splodia demokraciu.”
Výrečná stručnosť Tomáša Janovica je nákazlivá a ešte aj poriadne brzdí tebaobdivné či sebaobdivné rozlety duše – povedané po starom – pera. Napriek práve napísanému, nazdávam sa, že Tomáš Janovic si zvolil ťažké, preťažké remeslo. Koľko len treba na jeho prevádzkovanie obyčajnej delikátnosti. Koľko? Stačí si predstaviť, koľko jej treba na to, aby múdra žena deň po dni s úspechom zopakovala – v rámci rodinnej pohody – zaklínajúcu vetu: "Áno, ten tvoj je naozaj najväčší na svete,” a vyhla sa pritom podozreniu z prílišnej oboznámenosti.