Kniha rozhovorov už ako testament

21.08.2014 16:00

Peter Gregor (1944) vstúpil do slovenskej literatúry – ako básnik – pred takmer polstoročím (knižne 1968) a vystúpil z nej v roku 2014, keď smrť definitívne pretrhla súvislú niť jeho tvorby. Ešte v roku úmrtia, teda v priebehu nedávnych mesiacov, mu stačili vyjsť vo vydavateľstve Marenčin PT tri knihy. Sú to staršie texty, ale také, ktoré jednoznačne konvenovali s jeho životnou situáciou.

Prvá s názvom Poznáš ten príbeh? je výber z jednotlivých zbierok poézie a obsahuje básne, v ktorých sa výrazne presadil autorov existenciálny životný pocit či poznanie nevyhnutnosti smrti. Z prózy, žánrovo neurčitej, je to Denník nebožtíka (pôvodne 2001), charakterizovaný autorom „ako kondenzát z výparov poézie, eseje, aforizmu a, dúfam, aj humoru“. Vydanie v roku úmrtia znásobilo jeho aktuálnu platnosť; aj tu hrá hlavnú úlohu smrť. Treťou je kniha rozhovorov, ktoré vychádzali časopisecky v rokoch 1971 až 2013 a ktorá dostala názov Pohybovať sa vo vlastnej koži. Pre knižné vydanie ich pripravila a upravila Anna Gregorová, úvodné slovo napísal Samuel Abrahám a svoj vzťah k Petrovi Gregorovi vyjadrili Tomáš Janovic, Dušan Mitana, Stano Radič a Marián Geišberg.

Peter Gregor: Pohybovať sa vo vlastnej koži
Peter Gregor: Pohybovať sa vo vlastnej koži Autor: Marenčin PT

Gregorove rozhovory, roztratené po časopisoch a roztiahnuté na vyše štyri desaťročia, zapadali prachom, no sústredené do knižnej publikácie nápadne ožili. V tvorbe málovravný autor sa tu na veľkých plochách rozhovoril o sebe, svojej tvorbe, svojich názoroch o spoločnosti či prírode. Takmer vzniká dojem, že vychádzal z presvedčenia, že nič, čo sa o ňom hovorilo, nevystihlo ani jeho samého, ani jeho tvorbu. Svedčia o tom i jeho nelichotivé slová na adresu kritiky a kritikov. Chcem len zdôrazniť, že prekvapuje, akú váhu prikladal odpovediam na položené otázky. Všetky sú dôkladne premyslené, domyslené a, pochopiteľne, vtipné; to je bonus. Ak sa teda chceme dozvedieť, kto bol Peter Gregor, ako sa díval na svet a čo chcel povedať svojou tvorbou, prečítajme si túto knihu odpovedí, ktorá v tejto situácii má už hodnotu testamentu.

Triezvo, teda skepticky

Aký autor (a človek) bol teda Peter Gregor? Ak odrátame jeho rozhlasové hry, ktoré mali vysokú sledovanosť, bol v podstate dosť neznámy. Jeho pozoruhodná poézia, nie vždy správne pochopená, nemala vývinový status, bola skôr bočným oživením. Z prózy najväčšiu pozornosť, ako vyplýva aj z tejto knihy rozhovorov, vzbudil jeho Denník nebožtíka. Osobitne zarezonovali Gregorove knihy aforizmov (Idiotár, 2008; Etudy, alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom, 2010 a i.), ktoré mali podobu vtipných paradoxov (a boli kvintesenciou jeho myslenia), ale neposúvali autora z okraja do stredu. Zrejme mal na to vplyv aj jeho samotársky životný štýl, žil bez húfu priateľov a vlastne i bez generačných druhov.

Literárny život a literárne vajatanie mu mohli byť ukradnuté. Veľa z toho, čo iní považovali za dôležité a o čo sa sporili, pokladal za bezvýznamné. Napríklad ideologické rozčesnutie spisovateľskej obce (a vôbec ideologické spory) išli celkom mimo neho. Preto posielal svoje príspevky i tam, kde rozhodovali ľudia s úplne opačnými názormi. Napokon, dosť cudzie mu boli aj pojmy domov, vlasť, národ, štát; uvažoval v iných kategóriách. To neznamená, že bol ideovo amorfný.

Netajil sa svojím ľavičiarstvom, úctou k Che Guevarovi, pozitívnym vzťahom k socializmu s ľudskou tvárou, či príkro-kritickým pomerom k nášmu kapitalistickému dnešku. Predovšetkým ho však zaujímal osud človeka ako takého, pracoval s pojmami bytie, život, smrť, skrátka, hĺbkovo uvažoval o ľudskej existencii a čo bolo mimo nej, nestálo mu za reč. Riešil si tie isté problémy, ktoré pokúšali filozofov. Na život sa pozeral triezvo, teda skepticky. Upozorňoval nás, a to bez ohľadu na žánrovú vymedzenosť tvorby, že žijeme v sebaklamoch, že život, svet, naša existencia sú čímsi iným, ako sa nazdávame, zbavoval nás ilúzií o ľudskom dobre, spravodlivosti, slobode, altruizme. Uvedomoval si, že svet má iné priority, že sa riadi inými pravidlami, nie takými vznešenými, ako sa nazdávame.

Tá vtipnejšia polovica pravdy

Skepticizmus nebol, pochopiteľne, Gregorov vynález. Jeho odvolávanie sa na Starý zákon, na Kazateľa, na Jóba atď. svedčí o tom, že nadviazal na určitú líniu, ktorá mu bola blízka, mal toto všetko v sebe. Ale nešlo len o Bibliu. Významným prameňom inšpirácie boli pre Gregora dejiny, vrátane dejín filozofie, náboženstva a kultúry. Možno povedať, že čím menej sa stýkal so súčasníkmi, tým viacej obcoval s velikánmi histórie; aj keď na nich neprisahal a nejedného zosadil z trónu, na ktorý ho vyniesli potomkovia.

Pokiaľ ide o Jóba (Muž menom Jób, 1993), prišiel s vlastnou interpretáciou, ktorá dala za pravdu človekovi pred manipuláciou zhora. Človek v jeho interpretácii si zaslúži kritiku, ale aj obranu. A to je pozícia, ktorá napriek autorovmu skepticizmu preráža, hoci ťažko, navonok. Človek, ľudskosť, humanizmus, všetko pôvodne zironizované, keď sa očistí, platí, a autor s tým súhlasí. Byť človekom je možno ideál, no ten stojí za nejakú námahu. To je Gregorov odkaz.

Aj keď je v publikácii Pohybovať sa vo svojej koži najfrekventova­nejšou téma Gregorovej životnej filozofie a všetkého, čo s tým súvisí (k tomu, čo sa povedalo, treba pridať presvedčenie, že sami nevládneme svojím osudom, že človek je hračkou aj síl, na ktoré nemá vplyv, že sloboda je len možnosť vybrať si z dvoch nevyhnutností, že Boh jestvuje, ale možno ho popierať atď.), je tu reč aj o osamelosti, o samote (vedie k nej už akt písania), o prírode (príroda je môj chrám), o alkohole (človek si musí vypiť, aby sa lepšie poznal), o ženách (komplikoval som im život), o obliekaní (oblečenie je obraz duše), o aforizmoch ako o autorovom obľúbenom žánri (je v nich len polovica pravdy, tá vtipnejšia), o spoločnosti (starým režimom som bol frustrovaný, z tohto som zhnusený) a pod.

Vždy ide o názor

Vlastne z celej Gregorovej tvorby vyplýva, že mu išlo predovšetkým o vyslovenie (pokiaľ možno briskné či vtipné) názoru. Kde je názor – v Gregorovom prípade je názor integrálnou súčasťou autorovej osobnosti, a vždy nekonformný – tam predpokladáme racionalizmus. Peter Gregor je racionalista, či skôr racionalistický skeptik. Ale je to uňho trochu zložitejšie. Píše, že vždy sa „snažil o rovnováhu emotívneho a racionálneho…“. Tu myslí na svoju poéziu, ale týka sa to aj jeho prózy, ktorá má uňho špecifický charakter. Možno konštatovať, že sú v jeho tvorbe aj silné prúdy poetickosti, znásobené obraznosťou jazyka, ktorého vzdialené pramene treba hľadať až kdesi v dikcii Biblie.

Gregorove odpovede na položené otázky, súhrnne publikované knižne, treba pokladať za súčasť jeho tvorby. Takto ich sám chápal, a preto im venoval mimoriadnu pozornosť. Sú obsažné a artikulované tak, že tvoria žánrovú esej dotvárajúcu, ale aj vytvárajúcu Gregorov autoportrét. Mimochodom, bohatá séria fotoportrétov, sprevádzajúca publikáciu (mohli by sme ich považovať za prejav narcizmu) len podčiarkuje toto konštatovanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marenčin PT #Peter Gregor #Pohybovať sa vo vlastnej koži
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku