Nie je bežné, aby bolo toľko priestoru a úsilia venované jedinému výstavnému projektu jediného umelca. Ilona Németh patrí k mediálne najznámejším slovensko-maďarským vizuálnym umelkyniam, pohybujúcim sa nielen na poli rôznych umeleckých stratégií (video, objekt, inštalácia a pod.), ale i na samotnej hranici umenia s presahom k rôznym formám aktivizmu, postfeminizmu, záznamov oral history či sociológie. Jej plánovaná „vyšehradská“ retrospektívna výstava sa mala konať pôvodne v Trnave, Budapešti, Brne a Poznani. Z Trnavy zišlo po tom, čo bol odvolaný Vladimír Beskid z postu riaditeľa Galérie Jána Koniarka. Budapeštiansku časť, rovnako po zmenách vo vedení Műcsarnoku (pôvodne ju do programu „na žiadosť autorky“ zaradil bývalý riaditeľ Zsolt Petrányi) a najmä po politickom škandalizovaní viacerých ľavicových intelektuálov, sa autorka rozhodla realizovať inak, lebo ťažiskom výstavy mal byť práve rozhovor s Ágnes Heller, jednou zo škandalizovaných.
Skôr historická kuriozita
Foto: Kalligram, 2013
Na prízemí vstupnej haly (skôr chodby, autorkou uvádzaných 150 „vernisážových“ divákov sa mi zdá ťažko uveriteľných, ako poznám tento priestor Ernst Múzea, pobočky Műcsarnoku), predstavila autorka len videozáznamy „zachytávajúce jej vlastné úvahy a profesijnú a ľudskú dilemu“, pričom hlavné výstavné priestory nechala nevyužito uzavreté. V Poznani si mohli zas diváci pozrieť len interview s Ágnes Heller, a to len v rámci tamojšieho bienále. A tak sa pôvodná koncepcia (s istými obmenami) nakoniec zrealizovala iba v brnianskej Moravskej galérii a v košickom Župnom dome (editorka Edit András ho mylne spája s miestom „vyhlásenia Benešových dekrétov“, inde sa zas chybne uvádza, že všetkých 143 dekrétov bolo podpísaných v priebehu necelého pol roka).
Ústredným dielom oboch výstav boli inštalácie „Hľadisko“ inšpirované kresbou Brucea Naumana (niekedy sa v knihe chybne uvádza s dvoma n) – dve hľadiská proti sebe a medzi nimi nie je žiadne javisko (mne výsledný tvar pripomína i jeho staršiu prácu Stadium v Bellinghame, USA) a videoinštalácia – rozhovor s Ágnes Heller. Jej stará mama bola prvou poslucháčkou Viedenskej univerzity, musela však byť od ostatných študentov oddelená paravánom, čo akcentuje samotná inštalácia. Len dodávam, že v čase, keď na vysokých školách študuje viac dievčat ako chlapcov, toto evokuje skôr historickú kuriozitu než aktuálny feministický statement. Mimochodom, samotná Ágnes Heller sa značne kriticky vyjadrila k videu samotnému ako umeniu. Súčasťou výstav boli aj ďalšie novšie a staršie práce (8 mužov, Polyfunkčná žena, Súkromná gynekologická ambulancia atď.).
Aj pedagogické stratégie
V úvodnej štúdii Gábor Hushegyi nerobí len sprievod jednotlivými etapami projektu, vrátane oboznámenia s ich širším, najmä politickým kontextom, ale stručne predstavuje aj autorkine iné práce.
K najzaujímavejším textom patrí aj štúdia Daniela Grúňa Dvojitá dilema, ktorá vystavované diela dáva do širšieho regionálneho a umeleckého kontextu.
No v knihe nájdeme aj iné žánre: napríklad Erika Baglyas urobila s autorkou rozhovor bezprostredne po budapeštianskej vernisáži. Rozhovor plný emócií, ale i nudných „pletích“ (napríklad, kto kde sedel pri vernisážovej besede a komu sa toto zas nepáčilo), odkrývajúci autorkino politické cítenie, ale aj umelecké a pedagogické stratégie (llona Németh v súčasnosti vedie Ateliér „In“ na Katedre intermédií a multimédií VŠVU): „Moji študenti mi predkladajú rôzne materiály, ktoré považujú za umenie. Ja na nich však vidím, že ich až tak veľmi nezaujímajú, len predpokladajú, že ich budem považovať za umenie. Vždy im hovorím, aby sa zamysleli nad tým, čo robili predchádzajúci večer alebo čím sa zvyčajne zaoberajú, a potom uvidia, že sa to dá oveľa skôr nazvať umením.“
Čo ešte spadá pod umenie
Musím priznať, že ja s príliš širokou definíciou toho, čo ešte spadá pod „umenie“ mám problém. I keď chápem, že aktivizmu nechýba mediálna atraktívnosť i uchopiteľnosť, čo je samostatná kvalita, i keď zrejme mimoumelecká. Podobne samotné pomenovanie problému ho ešte nemusí posúvať dopredu. Ostatne, čiastočne mojim pochybnostiam môže dávať za pravdu i to, že napriek atraktívnemu názvu katedry je o štúdium relatívne malý záujem a i výsledky práce študentov u mňa vzbudzujú skôr rozpaky.
V každom prípade v knihe nájdeme nielen kvalitné odborné texty, ale i množstvo úprimných sebaodahaľujúcich výpovedí autorky i iných osobností o autorke. Na druhej strane, nutnou daňou za takýto „eklektický“ koncept je dosť neproduktívny obsahový prekryv textov. Už menej potrebným je výskyt množstva vecných chýb. Ale tie nie sú tým hlavným dôvodom recenzentovej dilemy o zmysluplnosti takéhoto knižného projektu.
