Vyplýva to z jeho profesie, ale aj zo záujmu o tých, ktorí boli v umení proskribovaní a v neposlednom rade i z osobných stretnutí a priateľstiev s viacerými z nich.
Kniha Galandovci vznikla pri príležitosti výstavy v Danubiane ako nevyhnutnosť „preukázať zmysluplnú životnosť jedného významného okamihu v slovenskej kultúre“ spred vyše päťdesiatich rokov. Za ten čas sa Skupina Mikuláša Galandu, teda jej príslušníci dočkali rôznych hodnotení, zaraďovaní, odsudzovaní, zakazovaní… Juraj Mojžiš si tak ako v iných knihách aj v tejto zvolil detailný postup zobrazenia histórie predmetu svojho záujmu, a tak začína januárom roku 1957, keď sa v Bratislave uskutočnila Výstava mladej generácie, v Prahe toho istého roku výstava Mladé slovenské umění, aby napokon v Martine vznikla „nová tvorivá skupina pod názvom Skupina Mikuláša Galandu“. V decembri 1957 mala prvú výstavu v Žiline a začiatkom roku 1958 v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka.
Kuriózne, ale smutné
O falšovaní a urážaní skutočnosti – to je Mojžišova ironická metafora ako názov kapitoly o metamorfózach, strastiach a kladoch organizovania prvých výstav galandovcov i o negatívnych hodnoteniach, ktoré boli „natoľko príkre, že aj takmer po šesťdesiatich rokoch nie je zbytočné odcitovať aspoň ukážky z nezvyčajnej sumy vulgárností a očividných hlúpostí“. Autorovi sa podarilo vyvážene uviesť pozitívny i negatívny prístup ku Skupine Mikuláša Galandu v médiách, v každodenných i príležitostných akciách, v tvorbe kurátorov, kunsthistorikov, kritikov, vtedajších pracovníkov národných výborov a ÚV KSS (najmä citovaná korešpondencia z konca 50. rokov dnes už vyznieva až kuriózne, ale smutne).
Juraj Mojžiš využíva dobovú tlač, z ktorej bohato, ale v primeranom množstve cituje, a tak jeho texty nadobúdajú ráz autentickej prítomnosti percipienta na udalostiach minulých desaťročí slovenskej výtvarnej scény. U autora však nejde o akúsi kompiláciu, ale o obraz toho, ako boli jednotliví výtvarníci – členovia Skupiny Mikuláša Galandu dobovo posudzovaní, o odborný vklad do existujúcich názorov, ich neraz potrebnú transformáciu, ba podloženou argumentáciou i o ich vyvrátenie a nahradenie hodnotením zo slobodného pohľadu zbaveného ideológie.
Napriek oficiálnej nepriazni galandovci usporadúvali ďalšie výstavy (v ateliéroch, v chatách, mimo Bratislavy i v Berlíne, kde bola roku 1968 posledná výstava) a, ako píše Mojžiš, ďalej hľadali vlastnú umeleckú reč. Pritom spomína aj fakt podľa tvrdenia jedného z galandovcov, že „Skupinu z nás urobili galeristi, teoretici, obchodníci s umením, publicisti, my sme boli pritom iba dobrými kamarátmi (…), ale programovo nás nespájalo nič“. Mojžiš uvádza aj dôvody a výsledky sporov medzi teoretikmi výtvarného umenia v súvislosti s jednotlivými prezentáciami galandovcov, z ktorých každý „potvrdil v sebe zavŕšeným tvarom suverénnu autorskú individualitu“.
Milovanie sveta očami a hmatom
Juraj Mojžiš svojimi knihami dokazuje, že škála jeho záujmov a znalostí je omnoho širšia, než „len“ výtvarné umenie. Aj v tejto knihe je to okrem dejín (najmä umenia) a politiky aj literatúra, konkrétne tatarkovské inšpirácie Vladimírom Kompánkom i zamyslenia nad tvorbou ďalších zo skupiny galandovcov. Dominik Tatarka svoj vzťah k výtvarnému umeniu vyjadril takto: „Výtvarné umenie – to je vrchol milovania sveta očami a hmatom“. Jeho ideou bol osudový zväzok „estetickej a sociálnej zložky umeleckého diela a ich vzájomné ovplyvňovanie“. Povedomie kultúry – to je esej Dominika Tatarku, ktorá uviedla prvé a jediné číslo časopisu Súkromné listy Skupiny Mikuláša Galandu. Na jar roku 1968 ho zredigoval práve Juraj Mojžiš.
Prešiel čas, čosi sa zmenilo, ale „ešte stále čosi škrípe v agende kultúrneho archívu pri hesle galandovci. Niečo škrípe, niečo sa obchádza a o niečom sa zo zvyku zaťato mlčí“, píše o situácii od roku 1990 Juraj Mojžiš, ktorý mapoval tvorbu galandovcov od ich začiatkov niekoľko desaťročí, a tak sa stal „najerudovanejším znalcom ich diela“, bol ich spolupútnik i priateľ. Dôsledné zamyslenie nad všetkým, čo sa týka tejto skupiny výtvarníkov, uviedol v kompozičnej časti Pomenovať slobodu ako zmysel človeka.
Osem kapitol o Skupine Mikuláša Galandu predstavuje predovšetkým ich poetiku. Deväť monografických portrétov – to je druhá, rozsiahlejšia časť knihy, v ktorej autor predstavuje členov Skupiny v jednotlivých „príbehoch“ (Príbeh Andreja Barčíka, Antona Čuteka, Vladimíra Kompánka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu, Milana Paštéku, Andreja Rudavského, Ivana Štubňu a Pavla Tótha), pripomínajúc, že hoci išlo o pretrvávajúce duchovné spoločenstvo galandovcov, po novembri 1989 sa jednotliví umelci ocitli v rozdielnych situáciách. Ich portréty v podaní Juraja Mojžiša sú nesporne zaujímavé, pretože okrem podrobnej biografie a širších spoločenských udalostí predstavuje jemu vlastným spôsobom tvorbu jednotlivých umelcov, ktorí ani po úradnej likvidácii Skupiny Mikuláša Galandu neprestali byť „galandovcami“ (okrem jedného) a priekopníkmi moderného slovenského výtvarného umenia.
Hrsť paradoxov
Mojžišove texty vo všeobecnosti priťahujú množstvom detailov o predmetných témach, čo platí aj o tejto knihe, a prehodnocovaním či opätovným zhodnocovaním toho, čo minulosť pokazila či zakázala, ale je to aj „hrsť paradoxov, ba aj binárnych protikladov votkaných do argumentačných línií hodnotiacich súdov o umení príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu“. Autor je tu svojím spôsobom umelec – tým, ako sa vie pozrieť na tému, artefakt a jeho tvorcu, tým, ako dokáže veci pomenovať a štýlom, v ktorom sa zlieva odbornosť s poetickosťou.
Rozsah Mojžišovej pozornosti, prehľadnosti, informovanosti a predovšetkým schopnosti je obdivuhodný. Menný register, bibliografia, poznámky pod textami, ktoré ich dotvárajú a objasňujú, úvodný text Gerarda Meulensteena a Vincenta Polakoviča, množstvo vynikajúcich reprodukcií diel galandovcov atď. vytvárajú funkčnú kolážovú, a práve preto zaujímavú a príťažlivú kompozíciu knihy o galandovcoch, ktorí vniesli do slovenského výtvarníctva silné znaky európskeho moderného umenia.