Foto: Petrus
Miesta, ktoré nie sú len súradnicami polohy, ale aj súradnicami našich spomienok, stretnutí a rozhodnutí. Ich význam spoznáme väčšinou, až keď zmiznú a na ich mieste sa objaví niečo iné, cudzie, na čo si už obyčajne nezvykneme. Môže nimi byť domov, univerzita alebo obľúbené miesto v parku, najčastejšie sú však týmito miestami, aspoň v našej kultúrnej tradícii, kaviarne.
V Paríži bolo napísaných veľa kníh a o Paríži možno ešte viac. Neviem koľko z nich musela prečítať Andrea Puková, kým napísala Zaľúbených do Paríža, ale v poznámke k literatúre na konci knihy som ich napočítal takmer stoosemdesiat. Vystačilo to na šesťdesiat kaviarní, tri kníhkupectvá, tri hotely, jednu pasáž, dva parky, tančiareň, vinohrad, najmenšiu ulicu Paríža a jeden pouličný bufet.
Takmer rovnaký je aj počet fotografií Petra Župníka, jedna ku každému miestu opísanému v tejto knihe, čo vyvoláva dojem dialógu oboch autorov, aj keď to nie je celkom tak, pretože kniha je zároveň aj malou encyklopédiou parížskych spisovateľov a ich obľúbených miest. Desiatky slávnych mien ako sú Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Guillaume Apollinaire, Ernest Hemingway či Umberto Eco sú spomínaní a citovaní v tesnej väzbe na miesta, kde sa títo autori schádzali, diskutovali a písali. Z tohto uhla pohľadu je kniha zvláštnym klbkom úryvkov z románov, esejí, turistických sprievodcov a vôbec všetkého možného. Preto ak niekto chce, môže knihu použiť ako „literárny“ bedeker, zobrať si ju do tašky a na vlastnej koži Paríž zažiť.
Na prvý pohľad
Dialóg jednotlivých textov a obrazov v knihe pôsobí komplementárne a polyfonická textová časť, ktorá pripomína asambláž, ideálne kontrastuje s uceleným fotografickým štýlom Petra Župníka. Najmä ním kniha pri spôsobe čítania na preskáčku drží pokope. Rovnako ako v prípade výberu fragmentárnych textov, zanechávajúcich vo vedomí stopu, ktorú je potrebné dotvoriť, aj fotografie Petra Župníka pôsobia ako metonýmie.
Vidieť to napríklad na fotografii k Brasserie Le Coq, ktorá sa nachádza neďaleko Eiffelovky. Vzdialene vidíme len prvé a druhé rozmazané poschodie veže, ktoré prekryli lampy visiace z mosta Passy, kde sa vynára z podzemia metro číslo šesť, aby sa za mostom zase ponorilo do tmy. Toto objavenie sa a následné zmiznutie Župník akcentuje tak, že Eiffelovku umiestni do rámčeka rohu budovy a železného stĺpa mosta, do kompozície, ktorá pripomína okienko na fotografickom filme. Pocit pohybu a zastavenia, okamihu, keď sa obraz vynára okrem jemne rozmazanej či skôr zdvojenej veže, zdôrazňujú aj dve zhasnuté lampy visiace z mosta, ktoré v strede fotografie tesne obopínajú miznúcu vežu.
Na druhý pohľad
Samozrejme, aj Zaľúbených do Paríža je možné podobne ako každú inú knihu čítať od začiatku do konca, čo je náročnejší spôsob, ale práve v ňom sa odhaľuje ďalšia, dôležitá rovina knihy. Jej význam naznačuje kapitola o kaviarni Café de la Mairie, kde spisovateľ Georges Perec hľadal nové metódy písania, ktoré boli súčasne prieskumom priestoru a hľadaním metódy tohto prieskumu: „Zem: udupaný štrk a piesok. Kameň: hrany chodníkov, fontána, kostol, domy… Asfalt. Stromy (listnáče, väčšina s dožlta zafarbeným lístím). Dosť veľký kus neba (taká šestina môjho zorného poľa). Kŕdeľ holubov, ktorý odrazu pristane na strednom páse medzi kostolom a studňou. Autá. Ľudia…“
Perec, ktorý sa na tri dni posadil do kaviarne, aby systematicky zaznamenával „všetko, čo sa deje, keď sa nič nedeje“, týmito textami demonštruje podstatu kaviarenského priestoru, ktorý je verejným a súkromným zároveň. Kde inde môžeme pozorovať a zároveň byť pozorovaní inými, byť sami a zároveň spolu? Práve v širších súvislostiach medzi jedným a druhým miestom sa kniha o kaviarňach mení na knihu o meste.
Na tretí pohľad
Paríž je jedno z mála miest, ktoré takmer bezprostredne vyvoláva v mysli každého nejaký obraz. Ak by sme sa však pokúsili tieto obrazy popísať či zjednotiť, boli by u každého iné. U niekoho by to boli spomienky, u iného pohľadnicové alebo filmové zábery a u ďalšieho príbehy prečítané v knihách. Zaľúbení do Paríža sa snažia všetky druhy týchto znakov prepliesť tak, aby v knihe vynikli jednotlivé priesečníky a body, pripomínajúce sieť v tvare mapy, ktorú by bolo možné priložiť k skutočnej mape mesta.
Niekde uprostred týchto priesečníkov, na miestach, kde by to nikto nečakal, nachádza autorka priestor pre seba a text sa zmení na mikropríbeh, inokedy na spomienku či poznámku v zátvorke. Mohlo by sa zdať, že zápisky sú náhodné. Raz kráča spolu s fotografom, inokedy sama, občas si spomenie na udalosti, ktoré sa stali kedysi dávno. Odhliadnuc od toho, či je to zámer, alebo nie, týmto prístupom sa bedeker mení na opis itinerára. A presun z miesta na miesto, z kaviarne do kaviarne nás učí, že kaviareň je aj liekom proti samote a že poznať mesto znamená poznať aj jeho samotu. V slovách a obrazoch uložené spomienky by sa ničím neodlišovali od snov, ak by sme ich nemali komu a kde porozprávať.
Malý pásik tapety
Bolo to pred niekoľkými rokmi, pred návratom z francúzskeho pobytu. Počas posledných dní som vo svojej obľúbenej kaviarni takmer denne čítal Milana Kunderu a uvedomoval si stále naliehavejšie, že zanedlho sa to skončí. Nevedel som, čo robiť, a tak som z náhleho popudu jedného dňa urobil vec, za ktorú sa dnes hanbím. Odtrhol som zo steny malý pásik tapety, ako pripomienku úzkeho kontaktu so svetom, ktorý som mal zakrátko stratiť. Dlho som ho opatroval ako relikviu zasunutú v knihe, ktorú som vtedy čítal, pričom som si dlho neuvedomil náhodný a zároveň hlboký zmysel tohto spojenia. Bola to Kniha smiechu a zabudnutia.
Dnes, keď sa mi po rokoch podarilo vrátiť, cítim naliehavú potrebu zaželať Zaľúbeným do Paríža presne opačný osud.
