Edgar Feuchtwanger sa stal známym ako chlap, ktorý býval oproti Hitlerovi

11.12.2014 11:54
Edgar Feuchtwanger
Edgar Feuchtwanger pred domom, kde vyrastal. Autor:

Desať rokov býval v susedstve s jedným z najhrozivejších svetových diktátorov. Často pozoroval z okna postavu, ktorá šírila rasovú nenávisť voči jeho národu. Edgar Feuchtwanger napriek tomu spomína na svoje detstvo s láskou a pokorou.

V predvojnovom Mníchove žila rodina Feuchtwangerovcov čulým spoločenským životom, ktorý sa v okamihu obrátil na boj o holé prežitie. Po rýchlej emigrácii do Londýna vyštudoval Edgar históriu a na svoj príbeh nikdy nezabudol. Prerozprával ho francúzskemu žurnalistovi Bertilovi Scalimu, ktorý napísal o tom knihu Môj sused Hitler. Nedávno vyšla aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Trio Publishing.

Váš strýko Lion Feuchtwanger patril k významným svetovým spisovateľom, no keď nastúpil Adolf Hitler k moci, musel emigrovať, aby si zachránil život. Stretli ste sa s ním potom neskôr v emigrácii alebo po vojne? Ako si na neho spomínate?

So strýkom Lionom som sa stretol ako trojročný v roku 1927. Rozprávala mi o tom mama. Často sa ho pýtala, či nie je zvedavý na svojho synovca, vraj som veľmi pekný a tak podobne. Lion na to odpovedal svojím typickým ironickým spôsobom: „Na takéto príležitosti mám v zásobe vždy pár vhodných slov.“ Znovu som ho už nikdy nestretol, ale po vojne sme udržiavali pravidelný kontakt a písali sme si. Urobil zo mňa svojho dediča – ak by jeho žena Marta predčasne umrela. S ňou som sa stretol okolo roku 1932 a potom znovu po vojne, keď sme boli v Kalifornii.

Slávny román vášho strýka Žid Suss bol hrubo zneužitý nemeckou propagandou napriek tomu, že jeho knihy boli vždy humanistické. Ako to v tom čase váš strýko vnímal? Kedy sa podarilo rehabilitovať túto knižku a jej pravý zámer?

Film Žid Suss bol sponzorovaný Goebbelsom a režíroval ho Veit Harlan a, samozrejme, nemal nič spoločné s mojím strýkom. Nikdy by však nevznikol, keby Lion nespopularizoval túto problematiku. Bol to najúspešnejší Goebbelsov propagandistický film, videlo ho zhruba dvadsať miliónov ľudí a ukazovali ho aj strážcom v koncentračných táboroch, aby ich motivovali. Po vojne bol Veit Harlan obvinený z napomáhania nacistom a postavili ho pred súd.

Literatúra zohrávala vo vašej rodine dôležitú úlohu, venoval sa jej aj váš otec, ktorý vydával knižky moderným nemeckým autorom. Ako vás formovalo toto prostredie?

Ako dieťa som stretol niekoľko otcových autorov aj som si s nimi mal možnosť potriasť ruku, ako napríklad s Martin Buberom, Wernerom Sombartom či Carlom Schmittom, ktorý bol rodinným priateľom, ale neskôr sa zaplietol s nacistami a zbavil sa môjho otca – pretrhol s ním vzťahy.

Nechceli ste po vojne a smrti svojho otca nadviazať na jeho vydavateľskú činnosť?

Nikdy som nedostal príležitosť stať sa vydavateľom, ale ako akademik som napísal množstvo kníh, ktoré vyšli v Anglicku alebo niekde inde.

Francúzsky novinár Bertil Scali vás dlhých sedemnásť rokov presviedčal, aby ste vyrozprávali celý svoj príbeh do beletrizovanej podoby. Kedy nastal ten zlomový moment, že ste súhlasili?

Okolo roku 2008 ma moja rodina požiadala, aby som zapísal svoj príbeh, pretože chceli vedieť, čo sa presne stalo. Bertil Scali moje vydané memoáre použije aj ako základ pre svoje ďalšie dielo. To vyjde v apríli roku 2015 v Anglicku vo vydavateľstve Bretwald Books.

V jednej z pasáží knihy Môj sused Hitler ako dieťa vravíte, že jedného dňa podáte proti svojmu beštiálnemu susedovi svedectvo. Prečo ste tak dlho čakali?

Keď som pracoval ako univerzitný pedagóg, moji študenti zistili, že som sa narodil v Mníchove a že som žil vedľa Hitlera. V skutočnosti som sa stal známym ako „chlap, ktorý býval oproti Hitlerovi“. Preto som bol celkom zvyknutý rozprávať svoj príbeh. Nemal som žiadnu zvláštnu motiváciu povedať mladšej generácii o krutostiach vojny, bolo prirodzené, že som im porozprával svoj osobný príbeh, keď sa už stal stredobodom záujmu. Celý príbeh o Hitlerovi a tretej ríši ich veľmi zaujímal.

Neboli ste nakoniec rád, že knihu napísal Bertil Scali vo veku 43 rokov, keď dozrel aj váš vzájomný vzťah do hlbšieho priateľstva?

Vždy som mal veľkú dôveru v Bertilove spisovateľské schopnosti, vedel som, že píše veľmi zrozumiteľne, aj keď som jeho diela nemohol čítať vo väčšom rozsahu, keďže moja francúzština je veľmi zlá.

Vyrozprávali ste mu svoj príbeh naraz alebo ste sa stretávali viackrát?

Rozprával som sa s ním a spomínal na jednom alebo dvoch osobných stretnutiach, ale základom bola komunikácia cez počítač a internet.

Veľa ľudí sa vás pýta, či ste boli pri spomínaní ovplyvnený aj spomienkami rodičov či vašou profesiou historika.

Najviac ma ovplyvnili moje vlastné spomienky na obdobie ešte pred tým, ako sa moci chopili nacisti. Dobre som si pamätal aj na samotný vznik tretej ríše.

Má podľa vás väčší zmysel rozprávať o hrôzach druhej svetovej vojny súčasnej generácii formou ľudských príbehov a podobných svedectiev, ako je to vaše?

Dúfam, že dochovaný záznam krutostí a deštrukcie z druhej svetovej vojny má stále silný odstrašujúci účinok na súčasné generácie.

Nastal pri rozprávaní nejaký moment vo vašom živote, o ktorom ste nechceli Bertilovi rozprávať?

Nikdy sa neobjavil moment, že by som mal nejaké pochybnosti o tom, čo hovorím Bertilovi. Mal moju dôveru aj dôveru mojej rodiny. Nechcel som vedome nič držať v tajnosti. Chcel som presne porozprávať svoj príbeh tak, ako sa stal. No vedel som, že nie vždy som bol presný, najmä, čo sa týka dátumov.

V knihe veľmi sugestívne opisujete, ako ste prvý raz naživo stretli svojho suseda Adolfa Hitlera. Vraj ste cítili strach, ale aj ľútosť nad jeho samotou.

Nikdy som necítil žiadne sympatie k Hitlerovi, keď som ho videl ako dieťa. Bol som si dobre vedomý, o akého nebezpečného človeka ide.

Vo vašom rozprávaní opisujete, ako ste si priali smrť pre Hitlera a jeho prívržencov. Dokázali ste už odpustiť svojej rodnej krajine?

Keď mi ľudia zo súčasnej generácie v Nemecku rozprávajú, že nemôžu pochopiť, ako ich rodičia alebo starí rodičia mohli tak prijať Hitlera, vždy im hovorím, že v tom čase Hitler robil veľmi populistické riešenia, ktoré na ľudí zaberali. Urobil všetko, čo si mnohí Nemci želali a po dlhý čas dokonca bez jediného výstrelu.

Otvorene ste hovorili, ako sa už nikdy nechcete z emigrácie vrátiť do Nemecka. V roku 1950 ste sa však prišli pozrieť do Mníchova a dokonca ste navštívili aj Hitlerov byt, ktorý ste ako dieťa dlhé roky pozorovali.

Keď som hovoril, „nikdy si neželám návrat do Nemecka“, v skutočnosti som myslel, že už tam nechcem zostať žiť. Nikdy som sa však nezdráhal navštíviť Nemecko, aj keď prvý raz mi to umožnili až v roku 1950.

Nebáli ste sa, že by sa mohlo z Hitlerovho bytu a Mníchova stať pútnické miesto novodobých vyznávačov jeho zvrátenej ideológie?

Stále existuje reálne nebezpečenstvo, že z lokality, v ktorej žil, sa môže stať pútnické miesto pre neonacistov. No miestne orgány a autority to múdro znemožnili, keď z celého bloku spravili administratívne priestory pre políciu. Začiatkom tohto roku som mohol ísť do tohto bytu aj s filmovým štátom Bavorskej televízie a veľmi dobre som sa tam porozprával so služobne staršími poručíkmi.

Pri nástupe národného socializmu zohrávala dôležitú úlohu propaganda. Cítia v súčasnosti médiá väčšiu zodpovednosť a snažia sa politikov neglorifikovať?

Všetci diktátori a autoritárske režimy si dobre uvedomujú dôležitosť propagandy a venujú jej veľkú pozornosť, môžeme to vidieť aj v súčasnom Rusku za Putina či v Číne.

V súčasnom marazme okolo situácie súvisiacej s Ruskom sa zdá, že história sa môže hocikedy zopakovať. Myslíte si, že svet sa z nej nepoučil?

Situácia dnes vyzerá hrozivejšie, než to bolo kedykoľvek od rozpadu Sovietskeho zväzu. Je tu opäť tá istá dilema, či sa postavíme proti diktátorovi alebo sa mu podvolíme.

Edgar Feuchtwanger (90)

Edgar Fuechtwanger: Môj sused Hitler
Edgar Fuechtwanger: Môj sused Hitler Autor: Trio Publishing

Pochádza zo vzdelanej židovskej rodiny. Jeho otec Ludwig bol vydavateľom nemeckých moderných autorov a strýko Lion patril k známym svetovým spisovateľom a tvrdým kritikom nemeckého nacionalizmu. Edgar býval desať rokov v susedstve s Adolfom Hitlerom a zažil mnohé násilnosti, ktoré boli v Mníchove v tom čase bežné. Ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny sa podarilo jeho rodine emigrovať do Londýna. Po vojne vyštudoval Edgar históriu na Cambridge, kde úspešne obhájil doktorát. Až do roku 1989 učil históriu na Univerzite v Southamptone. V spolupráci s francúzskym novinárom vyrozprával svoj príbeh v knižke Môj sused Hitler, ktorú preložili do viacerých svetových jazykov. Nedávno vyšla aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Trio Publishing.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #spisovateľ #adolf hitler #diktátor #Edgar Feuchtwanger
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk