Kniha týždňa: O Smrekovej poézii komplexnejšie

14.01.2015 14:00

Tvorba Jána Smreka (1898-1982), jedného z najpopulárnejších slovenských básnikov (jeho obsiahle výbery z poézie Moje najmilšie či Maličká je báseň daktorá a i. vychádzali desaťročia vo vysokých nákladoch), upadla postupne do zabudnutia, tak ako väčšina toho, čo vznikalo v prvej polovici 20. storočia.

Michal Habaj: Model človeka a sveta v básnickom...
Michal Habaj: Model človeka a sveta v básnickom diela Jána Smreka Autor: Veda

Čitatelia sa buď preorientovali na inú poéziu, alebo na ňu jednoducho rezignovali. Literárna história si tiež riešila iné problémy, aktuálnejšie, také, ktoré živšie rezonovali v kultúrnom povedomí. Poézia vychádzajúca zo slovenského symbolizmu, najmä z Ivana Kraska, bola už dávno prebádaná a viac-menej definitívne zhodnotená; neprovokovala, naopak, zaľahla si do učebníc a tam odpočívala či sa povrchne školsky interpretovala.

A tu prichádza Michal Habaj s obsiahlou smrekovskou monografiou Model človeka a sveta v básnickom diele Jána Smreka (1922–1942), znovuzhodnocujúcou Smrekovu tvorbu. Zároveň nás presviedča, že doterajšie hodnotenia Smrekovej poézie boli povrchné, a preto sa k nej treba vracať.

Michal Habaj je pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV a jeho výskumným poľom sa stala práve prvá polovica 20. storočia. Tomuto obdobiu venoval viac štúdií i knižnú prácu Druhá moderna (2005). Keďže je zároveň básnikom, má bádateľský benefit v tom, že mu je blízky proces tvorby, čo sa pozitívne prejavuje v interpretačných operáciách i v nachádzaní zmyslu jednotlivých básní.

Básnik mladosti a krásy?

Smrek od vstupu do literatúry vzbudzoval trvalú kritickú i čitateľskú pozornosť. Napriek tomu, ako konštatuje Michal Habaj, je ešte stále bádateľsky nedohodnotený a to, čo sa o ňom napísalo (vitalista, senzualista, básnik mladosti a krásy), vystihuje len povrch jeho tvorby. Takisto sa ešte nepovedalo, čo znamená Smrekova tvorba ako „kapitola“ v dejinách slovenskej literatúry, teda aká je jej pozícia vo vývinovom procese. Autorov tvorivý zámer znie takto: „Z tohto dôvodu sa budem orientovať na esteticko-antropologické aspekty Smrekovej poézie, a to v zhode s hypotézou, že práve utváranie ľudskej osobnosti, ako i univerzálne chápaná obnova ľudskosti a človeka je vnútorným námetom a kontinuálne realizovaným motívom, ktorý sa ukrýva v hĺbke Smrekovho básnického diela.“ Čiže nejde už iba o poetiku, ale cez ňu reprodukovanú životnú filozofiu, o podstatný vzťah ku skutočnosti, k človeku, o zmysel básnického gesta.

Výraz „kontinuálny“ tu znamená, že Habaj vníma Smrekovo básnické dielo (vo vymedzenom čase, teda v jednom dvadsaťročí, ďalšie vývinové etapy zhrnul v závere, pričom konštatoval, že aj tu je Smrek básnikom humanistického posolstva) nie ako súhrn jednotlivých zbierok, ale ako jeden organický celok. Už toto poňatie znamená isté nóvum, pretože to, čo predošlí interpreti stavali do protikladu (Smrekova prvotina Odsúdený proti Cválajúcim dňom a ďalším zbierkam), on spája. V tejto súvislosti znovu pripomenul komponovanosť jednotlivých básnických kníh a autorský zámer, ktorý presahoval formálno-kompozičnú zložku a mal dosah na celý tvorivý akt.

Kým predošlé nesystematické hodnotenia Smrekovej poézie (malú výnimku tvorí monografická štúdia Bohuslava Kováča Poézia Jána Smreka, 1962) vychádzali, ako píše Habaj, zo „zrkadla“, on chce používať „skalpel“, aby sa dostal k hlbšiemu významu a určil zmysel Smrekovej poetickej aktivity. Neskúma teda v prvom rade estetické kvality Smrekovej tvorby – tie sú už dostatočne známe – ale chce pomocou antropologicko-filozofických kategórií odhaliť na Smrekovej poézii to podstatné, čím sa „subjekt Smrekovej poézie“ vyznačoval a čo je jeho najvlastnejšia identita.

Príbuznosť s Bergsonom

Habaj sa neodvoláva na predošlú kritiku ani na literárnu históriu (stručne ich len poznámkuje), a necháva bokom aj spoločenský kontext (oprel sa však o dve Smrekove state – Literárne glosy, 1924 a Naša generácia, 1931 a konštatoval, že v nich ide – napriek desaťročnému odstupu – o „identické východiská a ciele“). Zameral sa na filozofiu a príbuzné disciplíny, ktoré mu po novom odomykajú celý Smrekov tvorivý komplex. Tento prístup tvorí základňu, z ktorej Habaj vychádza, a treba konštatovať, že je neobyčajne produktívny.

Na čelo postavil Henriho Bergsona s jeho vitalizmom. Bergsona ako inšpiráciu spomína aj Smrek, ale len vonkajškovo, podľa neho napr. pomenoval svoj kultúrno-literárny mesačník Elán. Bergsona v súvislosti so Smrekom si všímali aj doboví kritici, no ďalej ako k vitalizmu sa nedostali. Habaj sa však na ten vzťah pozrel dôkladne a našiel celý rad koncepčných príbuzností. Zhrnul ich takto: „Smrekovo i Bergsonovo dielo vychádzajú z obdobných princípov a sústreďujú sa okolo identických rezíduí – tu sú najdôležitejšie z nich: život, tvorivosť, trvanie, pamäť, sloboda, kontinuitnosť, novosť, nepredvídateľnosť, dynamizmus, spontánnosť, optimizmus, intuícia. V centre oboch koncepcií sa potom nachádza ľudská osobnosť.“

Pritom si uvedomuje, že poéziu (nielen Smrekovu) nemožno obmedziť na filozofickú problematiku. Sleduje teda len blízkosť modelov a to mu otvorilo dvere k doteraz neprebádanej problematike. Cez ňu sleduje, aký vzťah zaujíma Smrek napr. k tradícii a modernosti, k mestu, dedine a prírode, k verejnému (spoločenskému) a intímnemu, k religióznemu a svetskému, k večnosti a časovosti atď. Pred čitateľom sa takto postupne objavuje povaha Smrekovho sveta v základných dimenziách, a najmä vo vývinom procese.

Aj keď v podstatných bodoch sa Smrekove postoje utvárali už od básnického debutu, je tu zreteľný pohyb. V prvej zbierke (Odsúdený k večitej žízni) velebí cestu ducha, v ďalších zbierkach sa mu svet symbolov mení na svet ľudí a života – i s telesnosťou a erotikou. Rovnako tak postúpil od askézy k virtuálnym funkciám, od mystického k sociálnemu, pričom sociálne posúva k ľudskému či všeľudskému a tomu dáva prednosť. Opozície, ako sme ich načrtli, nevylučujú jedna druhú, obe ostávajú, len sa menia ich priority. Habaj preto hovorí o „holistickej povahe Smrekovho modelu sveta a človeka, ktorý rešpektuje esenciálnu totožnosť človeka a prírody s Bohom“. Týka sa to aj ďalších kategórií – krásy (implikujúcej pravdu a dobro), lásky (revitalizujúcej telo i ducha), slobody (založenej na étose) a pod.

Láska

Čo sa týka lásky, teda jedného z najsilnejších a trvalých znakov Smrekovej poézie, Habaj ju vidí v kontexte trubadúrskej spirituálno-erotickej koncepcie a vyvodzuje z toho takýto záver: „Priznaním náboženských identifikácií lásky, zjednotením erosu a étosu sa Smrekovo básnické gesto odpútava od zdanlivej banality a povrchového sentimentu konkrétnej estetickej a poetologickej realizácie. Presahuje totiž estetiku existenciálnym dosahom a ontologickým rozmerom svojej existencie, pričom bez vnímania týchto kategórií a rovín Smrekovho básnického sveta zostáva nám v rukách len torzo básne.“

Myslím si, že toto zistenie možno použiť na celom priestore Smrekovej básnickej tvorby. Bez tohto autorovho prieniku do vnútorných vrstiev Smrekovho básnického sveta by sme doteraz jeho poéziu chápali len ako očarenie povrchom vecí a javov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Smrek #básnik #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku