Kniha týždňa: Návrat na zázračnú lúku

11.02.2015 09:00

Ako malé prekvapenie vyšla - svojpomocne - knižka Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča, ktorú napísal kolektív autorov.

Kolektív: Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča
Kolektív: Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča Autor: Hlbiny, s. r. o., Siladice 2014

Šimonovič by sa iste potešil, že sa o jeho tvorbu nezaujímajú iba jeho rovesníci a kolegovia či dávni priatelia, ale aj mladí literáti – Radoslav Matejov napísal kritickú analýzu a prehľad o tvorbe básnika Andrea Bokníková. V knižke sú osobné texty o Šimonovičovi od Vincenta Šikulu, Štefana Strážaya, Ľudovíta Hološku, Daniela Heviera, Petra Jaroša, Alexandra Ilečka, Miroslava Cipára. Sú tam úryvky z mnohých novinových rozhovorov, z esejí, článkov, dáta, fakty a hodnotenia básnikovho diela. Objavia sa aj rôzne epizódy z literárneho života, zaujímavé dobové myšlienky (Marián Kováčik, Jozef Mihalkovič, Ján Stacho, Štefan Balák, Ladislav Šimon, Rudolf Sloboda, Albín Bagin). Všetko je spracované podľa "štábnej kultúry“ – s uvedením zdrojov, s poznámkami, knižka môže slúžiť aj ako študijný materiál.

Tajomný štvorec stola

"Tak ďaleko je moja drahá, že dvakrát medzi nami prší…“ vyjadril sa kedysi vo veršoch (sú na zadnej obálke knihy) Šimonovič. Koľkokrát už medzi ním a nami napršalo? Básnik zomrel v roku 1994, je to už viac ako dvadsať búrlivých rokov, počas ktorých sme v slovenskom umení veľa nadobudli, vytvorili, zažili, ale veľa sme aj pozabúdali. Mnohé sa dostalo do úzadia, bolo prekričané. Tak aj tvorba tohto autora, ktorý patrí profesionalitou k špičke našej poézie a srdcom k jej lávovitému jadru.

Nastúpil v trpkých päťdesiatych rokoch, písal v sladkých šesťdesiatych, komplikovaných sedemdesiatych, nádejných osemdesiatych a hektických deväťdesiatych rokoch. Nikdy to neboli obyčajné roky a básnik ich ako také reflektoval. Nie je to sonda iba do jeho vnútorného prežívania, ale obraz toho, v čom sa žilo, ako sa žilo, akí boli ľudia. Poézia zvláštnym spôsobom dotvára mozaiku dejín. Vyjadruje istý spôsob života, fixuje unikajúce intímne obrazy, nálady: „Tajomný štvorec vytvárame, keď prisadne si malý brat, otec si v kĺboch prsty láme, keď nimi začne o stôl hrať. Tak nad nôž ponížime štyri hlavy, v tom tichu mama z chleba odkrojí. Každý si sfúka vlastné hviezdy z kávy, spite v pokoji.“ (Úryvok z básne Doma.)

Dedina – vďačná múza

Šimonovičova poézia teda opäť rozochvieva čitateľov a – kto sa o to zaslúžil? Jeho rodáci zo Siladíc! Rozhodli sa, že svojmu básnikovi pri výročí úmrtia umiestnia v dedine pamätnú tabuľu. A aby toho nebolo málo, ešte si zaumienili, že vydajú o ňom aj knihu. A tak sa jedného jesenného podvečera zišli v Siladiciach ľudia, ktorí majú k tomuto básnikovi blízko, odhalili tabuľu a uvítali knižku Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča. Na slávnosť prišli priatelia, umelci aj teoretici, prišla manželka básnika, jeho deti i vnúčatá, odzneli reči, bol kultúrny program. Dedina všetkých ešte aj pohostila! Siladice sa ozaj ukázali v tom najlepšom svetle ako veľmi kultúrna obec. Hovorí sa, že len hodnota dokáže oceniť hodnotu – Šimonovičova dedina dokázala oceniť svojho výnimočného rodáka, ktorý o nej kedysi napísal: "Dedina ma má rada, niekedy sa stáva, že v noci príde všetka za mnou do mestského bytu a dokonca mi dáva najavo, že nie je celkom snením…“

Sympatické je, že kniha nie je iba povinnou jazdou alebo jubilejným zborníkom. Naozaj stojí za to. Zostavila ju poetova manželka Alžbeta Šimonovičová, graficky upravil spolupútnik a kamarát Miroslav Cipár, ktorý navrhol aj vzhľad pamätnej tabule.

Hoci je v publikácii množstvo odborných názorov, citátov, literárnej teórie, nie je to knižka iba pre literátov – je pre všetkých, čo majú radi knihy. Básnik v nej priam ožíva. Jednotlivé texty nie sú dlhé, neunavujú pozornosť. Miestami vyvolávajú emócie, akoby to boli verše, inde ponúkajú intelektuálne postrehy. Rozkrývajú ho. Akoby s odstupom času a s puncom smrti nadobudli Šimonovičove verše (i osobnosť) novú dimenziu, kvalitu, význam. V dnešnej povrchnej dobe pôsobí slovo básnika tohto typu – hĺbavého, filozofujúceho, sociálne cítiaceho – ako zjavenie.

U Heviera žil dlhšie

Je až na neuverenie, že takáto knižka vyšla skutočne len z iniciatívy obce Siladice a s finančnou podporou Trnavského samosprávneho kraja. Ale, samozrejme, bola na to nutná aj dobrá vôľa všetkých zúčastnených, originálny prístup autorov. „Intenzívne som preciťoval jemnú, priam zlatnícku prácu Šimonoviča so svetlom či s tieňom. Jeho optické výskumy svetla nemajú v slovenskej poézii obdoby,“ píše napríklad Daniel Hevier. "Nešlo však o nijaké laboratórne vizuálne cvičenia: Šimonovičova posadnutosť svetlom v prvých zbierkach bola už vtedy koncepčným postojom: charakterizovala onen kladný životný pocit, citlivosť na svetlé, slnečné polohy.“ A zacitovať musím aj z Hevierovej básne o Šimonovičovi:

"V neznámom kníhkupectve otváram knihu a z obálky sa dozvedám, že Šimonovič je už pol roka mŕtvy, ako to, že nikto nič nepovedal, odteraz mu už nebude zavadzať v ústach kvetina rastúca rozprávaním, zatiaľ čo lačné ľalie sa zahrýzajú do môjho krku, udržal som ho pri živote šesť mesiacov, viac som nedokázal, vošiel do večnosti mojej pamäti vo chvíli, keď som naňho zabudol.“ (Je to báseň z Hevierovej zbierky Biele horí najdlhšie z roku 2003.)

Keď Šimonovič zomrel, v roku 1994, odchádzali umelci naozaj takmer bez povšimnutia kultúrnej verejnosti. Všetka pozornosť bola sústredená na politické dianie. Veľmi sa to nezmenilo, ale predsa – aj nad touto knihou môžeme konštatovať, že umenie preteká časom niekedy ako ponorná rieka, a aj keď sa zdá, že všetko je márnosť nad márnosť, zrazu sa taký pramienok (poézie) vynorí a je ešte silnejší, než bol, keď sa stratil.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku