Spisovateľ, fejtonista, disident a zakladateľ samizdatovej edície Petlice zomrel vo veku 88 rokov.
„Nikdy som nechcel, nemienil byť spisovateľom ani novinárom. Nikdy som sa za spisovateľa nepovažoval. Pretože, ako som čítal, a ja som veľa čítal, tak som ten stav videl príliš vysoko a vznešene. Len raz v živote som povedal, že som spisovateľ. Pri jednom z výsluchov, na ktoré som chodil každý mesiac, tak pravidelne, ako pravidelne som písal do Obsahu fejtóny, tak mi ten major Fišer hovorí: ,Pán Vaculík, čo vy ste? Vy ste nič.' A ja: ,Ja som spisovateľ.'“ povedal Vaculík vlani v rozhovore pre Lidové noviny, do ktorých pravidelne prispieval.
Všetko premenil v literatúru
„Sú herci, ktorým stačí na scéne existovať, a predsa sú lepší než všetci okolo. Luculík, aby bol spisovateľ, hádam ani písať nemusí. Na čo siahne, okolo čoho prejde, všetko sa mení v literatúru. On aj ministrovi vnútra napíše tak pekne, že by to mohlo ísť rovno na kov,“ napísal v roku 1976 Vaculíkov kolega a priateľ Pavel Kohout. Aj jemu vyšlo niekoľko kníh v samizdatovej edícii Petlice, ktorú Vaculík založil v roku 1972 a patrí medzi najväčšie samizdatové edície.
Celkovo v nej do roku 1990 vyšlo 391 titulov, medzi nimi diela Ivana Klímu, Jaroslava Seiferta, Bohumila Hrabala, Ivana Kadlečíka, Jiřího Grušu, Jiřího Kolářa, Jana Patočku, Václava Havla, Dominika Tatarku, Milana Šimečku či Hany Ponickej a mnohých ďalších. V edícii vyšli aj viaceré Vaculíkove knihy. Prvou bol román Morčata (1973), „ktorým sa prekvapivo priblížil experimentujúcej vetve českej prózy druhej polovice 60. rokov“. V objemnom Českom snári (1981) zaznamenal Vaculík svoj život v disente. „Spodobnil nielen jeden rok vlastného života, ale priniesol aj všeobecnejší obraz českej spoločnosti na konci 70. rokov – videnej zvnútra disidentského prostredia, zároveň legendarizovaného aj deheroizovaného,“ uvádza Slovník českej literatúry. Autobiografické prvky má aj román Milí spolužáci či kniha Jak se dělá chlapec (1993). Okrem iných Vaculíkovi vyšla aj korešpondencia so slovenským spisovateľom Ivanom Kadlečíkom Poco rubato (1994).
„Vaculík nie je spisovateľ konštruktér (nevychádza z karteziánskeho románu ‚a la th'ese ako Milan Kundera) ani ,pábitel‘ (nevychádza z krčmového rečového prúdu ako Bohumil Hrabal), ani situačný, myšlienkový a jazykový konštruktér (ako Václav Havel), ale vychádza iba zo sebaprežívania, upresňovania a osobitého uchopenia jazyka. Bol a je si vedomý toho, že práve počas ťažkých čias sa musí osobnosť vedome pestovať a uvádzať v poriadok, ak má odolať vplyvom, ktoré ju chcú rozbiť,“ napísal o Vaculíkovi pred niekoľkými rokmi Karel Hvížďala. „Osobnosť je pre neho skôr než niečo stáleho a ohraničeného, než pevná sošnosť, stále úsilie o pevnú jednotu, nekonečný proces. Vaculík ako autor z nás robí svedkov tohto úsilia.“
Rozruch na zjazde
Rodák z Broumova na Morave pracoval do roku 1946 u Baťu a v roku 1950 absolvoval Vysokú školu politickú a sociálnu v Prahe. Istý čas sa živil ako vychovávateľ v internátoch a neskôr začal pracovať v oddelení politickej literatúry nakladateľstva Rudé právo. Písal aj pre Besedu venkovské rodiny, Literárne noviny a priestor dostával aj v rozhlase. V 60. rokoch sa venoval sociálnokritickej publicistike.
V roku 1967 vyvolal rozruch svojím kritickým vystúpením na IV.¤zjazde spisovateľov, ktorý patril k medzníkom na ceste k Pražskej jari. Aj vďaka tomuto vystúpeniu ho neskôr oslovili, aby spísal manifest 2¤000 slov, ktorý vyzýval na rozvoj ľudového hnutia, ktoré by podporilo demokratizačné procesy. Leonid Brežnev označil manifest za nástup síl, ktorý navodí kontrarevolučnú situáciu. Bol kľúčovým dokumentom reformného hnutia a podporilo ho množstvo osobností, neskôr za podpis postihovaných. Vystúpenie na zjazde a autorstvo manifestu znamenalo pre Vaculíka definitívny rozchod s komunistickou ideológiou, vyhodenie zo strany a zákaz publikovania.
„Celé sa mi to písalo blbo. Pretože tí páni, čo ma o to poprosili a požiadali, aby som to napísal, tak mali svoju predstavu, len si neboli istí, či ju dokážu napísať. Tak si vybrali mňa, pretože ja som sa rok pred tým dosť preslávil prejavom na tom zjazde spisovateľov, čím ma omylom začali považovať za akéhosi hovorcu. Niektorí ma vyzývali, aby som založil politickú stranu, dokonca aby som kandidoval do ÚV¤KSČ,“ povedal Vaculík v rozhovore pre Týden.
Jeho čeština žije slobodne
„Spomínam si na neho ako na človeka, ktorý svojimi fejtónmi, ani nie tak svojimi knihami, bol akýsi komentátor svojej doby a bol veľmi kritický komentátor doby, ktorú sme žili,“ povedala pre Týden sociologička a signatárka Charty¤77 Jiřina Šiklová. Vaculík, ktorého niektoré porevolučné názory boli kontroverzné, patril tiež k prvým signatárom Charty¤77. „Čeština bola schopný jazyk už od Nerudu, Čapek jej dal pričuchnúť k človečine, Vančura vrátil do obehu kopy slov, ktoré už dávno neplatili. A Luculík? Ten s ňou práve nerobil nič, a to tak rafinovane, že si jeho čeština žije slobodne a prirodzene ako zviera: môže byť komu podľa gusta alebo proti srsti, ale nikomu nenapadne, že by mala byť iná. Bojím sa, že od dôb Havlíčka sme nemali takého spisnovinára,“ napísal o Vaculíkovi pred rokmi Pavel Kohout.
