A za vyše dvadsať rokov pôsobenia v oblasti slovenskej literatúry sa prejavil nielen ako básnik, ale aj ako prozaik, publicista a vydavateľ. Šulejova poézia vytvára zväčša interpretačne náročné, fragmentárne, experimentálne texty, ktoré sú často vystavané na postmodernej textovej provokácii, hre s jazykom, na asociatívnej rozptýlenosti významov a zdanlivej sémantickej nezrozumiteľnosti. Ani najnovšia básnická zbierka Nódy, podobne ako autorova predchádzajúca tvorba, nie je interpretačne ľahko prístupná. Predstavuje súbor textov s komplikovanou štylistickou a sémantickou výstavbou.
Kontinet diaľnic a ciest
Z formálneho hľadiska je zbierka rozčlenená na tri časti s názvami: Kniha tých, Kniha týchto a Kniha tamtých, ktoré dopĺňa záverečná časť – Kóda. Ako je v Šulejovej poézii zvykom, opäť sa stretávame s básňami vystavanými na princípe palimpsestov a eklektických básní, ktoré štruktúrou i štylistickou stavbou imitujú iné známe aj menej známe texty.
Šulej aj vo svojej najnovšej básnickej zbierke recykluje mnohé žánrové formy a vytvára básne, ktoré parodujú tradičné postupy lyrického zobrazenia. Rozbíjajú text tak formálne – netradičným usporiadaním a zoskupením veršov, ba celých strof, častými kurzívami, elipsami a číslovaním, ako aj obsahovo – intertextuálnymi presahmi siahajúcimi od antických mýtov až do súčasnej literatúry, využitím cudzích výrazov a nepoetických slov a ich zoskupení: „hydroponický paradulipán / kontinent diaľnic a ciest hneď – šeď – čerň / koľajníc k ig farben“ (s. 69).
Jazyk básní je raz nástojčivý, posilnený recitačnými prvkami, inokedy útržkovitý, lineárny, rozprávačský. Podobne ako vo svojich predchádzajúcich zbierkach autor doplnil knihu poznámkovým aparátom, ktorý v podobe rozličných marginálií, indexov a paratextov komentuje obsah básní a slúži ako neraz zavádzajúci návod pre čitateľov, čím sa už aj tak zložitá výpoveď stáva ešte náročnejšou. Zvolená textová stratégia však autorovi umožnila vyhnúť sa neinvenčnému, stereotypnému uchopeniu pomerne známych tém, ktoré vďaka zvoleným postupom pôsobia dômyselne a sviežo.
Básnik? / nie! špongia!
Šulejova zbierka reaguje predovšetkým na socio-politické a kultúrne aspekty súčasnej spoločnosti a na ich vzťah k (ne)dávnej minulosti. Autor si všíma zmeny a premeny kultúrno-spoločenského priestoru, pričom sa zameriava najmä na ich bizarné či absurdné dôsledky. Z tohto hľadiska je pozoruhodná druhá časť knihy, ktorú otvára kritika symptómov modernej konzumnej spoločnosti: „vo vilových štvrtiach na zaplakanie / grošáci rýchli smelí / v koniarňach ustajení / z kvapôčok vrtby nakŕmení / postavené“ (s. 39).
Mnohé básne nadobúdajú reflexívny charakter, pričom lyrickému subjektu nechýba ironická dištancia, za ktorou pozorujeme znepokojujúci tón, akoby nostalgicky prahnúci za minulosťou: „množiny nádejí / strety očakávaní sa rýchlo zmenili na (n)ostalgie / ľahkovážne sme prepásli náš gründerzeit čučurúkajúc… nicht wahr? / obkladačky síce zakrývajú stavbu, ale ešte si pamätáme ako betón liali / koľko? dva? tri? možno päť rokov trvala naša renesancia“ (s. 38).
Básne svojou ironickou modalitou reagujú predovšetkým na dynamické zmeny v spoločnosti, a nevyhnú sa ani kritike postavenia a fungovania umenia v súčasnom svete, ktoré neraz skĺzne do sarkastického úškľabku: „básnik? / nie! špongia! / vždy však mimo akéhokoľvek systému“ (s. 46). V takomto priestore mimoriadne nástojčivo vystupuje individualita človeka a neraz i malosť Stredoeurópana: „vytýčili si privysoký cieľ / prichádzajú s prevratným konceptom / so šarmantným slovenským štýlom / ako ustáť každú zmenu bez zmien / blahoslavení narodení v ofsajde / podkarpatčníci / omniprezentní / my všetci“ (s. 68). Vďaka hravej dištancii sa však autorovi podarilo pomerne slušne vykľučkovať z nástrah prílišného moralizátorstva či nefunkčného glosovania.
Dni upachtené v bodkovanom tričku
Hoci sa autorova námetová línia odvíja v prevažnej miere od spoločenských problémov, zasahuje aj užšie vymedzený priestor rodinného života. Všíma si aj bežné, každodenné, ba banálne udalosti, ktoré často vychádzajú z rodinných vzťahov a procesov: „v našom dome 1925 / (ježišmaria a to bez výťahu?) / kde sa okná otvárajú / tenisovou raketou/ / (ľudia) stratení bez architekta / / v kúpeľni a na toalete / keď klesne atmosférický tlak / bez správneho kreslenia / / popol z kachľovej pece zacítiš“ (s. 25). Popri týchto námetoch autor smeruje aj k nadčasovým otázkam ľudstva, v ktorých reflektuje všeobecnejšie koncipované témy, napríklad ekologickú problematiku: „kilometrové vlečné siete / environmentálne zločiny / kvóty na výlovy rýb disarding“ (s. 27).
Motívom je často zážitok, založený na konkrétnom impulze, obraze, často reminiscencii: "zaujímavá budova parlamentu, neviem či ešte stojí / mostar: historický most cez neretvu / ktorý cez vojnu v 90. rokoch zničili / až mi bolo do plaču asi sa im ho podarilo opraviť“ (s. 33). Zážitkovosť v knihe súvisí napríklad aj so zmenenou úlohu subjektu vo vzťahu k spoločnosti: „ach opäť raz som nazrel do / krajiny batolenia snenia večných hier / [zo strany animátor(ov) kuchár(ov) hojdač(ov) / kočíkar(ov) uspávač(ov) aupair(ov)…] (iek/ok) a dni upachtené v bodkovanom tričku / zostávajú za nami s dlhými nohami“ (s. 13).
Vo svojej najnovšej knihe Peter Šulej opúšťa aj odosobnený, sterilný jazyk a svoju pozornosť obracia aj na čitateľa. A výpoveď je vystavaná neraz ako apelatívna reflexia: „čo za agendu nám to tu zas predostreli / kľúčmi štrngať v boji s chimérami / mrzne a po námestiach labzovať / s revolucionármi na inzerát / bľabotom v médiách hnaní“ (s. 67).
Najnovšia básnická zbierka Petra Šuleja je potvrdením, že autorova tvorba patrí k najreprezentatívnejším dielam súčasnej slovenskej poézie.
- Peter Šulej: Nódy, Drewo a srd / Vlna, 2014