Hlinené objekty, kresby, maľby. A namiesto odpovede sa spýta ešte raz: Záleží na tom? Ako komu.
Hlinená duša
Ak voči tomu či onomu nevieme zaujať kladné stanovisko, neraz sa uchýlime k metafore, že preto nevieme, lebo to stojí na hlinených nohách. V tomto stručnom texte navrhujem, aby kladnému stanovisku zodpovedala metafora označujúca prítomnosť hlinenej duše. Prečo? Pretože hlinené objekty Anny Horváthovej celkom určite priznávajú prítomnosť hlinenej duše.
Napríklad hlinená duša sa okato prejavuje na dvadsiatich šiestich plochých keramických rámikoch uchovávajúcich denníkové záznamy i nález nejakého fortieľne kovaného klinca či starých detských okuliarov či úlomku nežne pomaľovaného porcelánového tanierika či iných stôp na sto spôsobov dotýkanej duše. Také sú Horváthovej Straty a nálezy (2003). Cesta k nim, predovšetkým k nálezom, je cestou Individuálnej archeológie, čiže po roku 2000 „popamäti“ skladaného cyklu záznamov stôp po dôverných dotykoch premýšľavej dlane, dlane stláčajúcej kúsky hliny.
Láka ma písať o drobných záznamoch (s)tvoriteľského gesta, gesta, ktorého záznamy sochárka rozkladá jeden po druhom na vypálenej hlinenej doske, rytmizovanej vrypmi intímnych písmen dotýkaných prstov.
Biblický materiál
Anna Horváthová na spomenutej ceste musela mať rôzne obdobia a jedno z nich bolo najšťastnejšie. Vtedy, keď začala vytvárať "labyrintoidné” objekty a nazvala ich Krabice a neskôr aj Schránky. Isteže, hlina je materiál priamo biblický, vhodný na nekonečné opakovanie pôvodného stvoriteľského aktu, a má veľa spoločného s dušou. Nazdávam sa, že v prípade Anny Horváthovej určite.
Klasických klasikov moderného umenia napríklad mimoriadne lákali mýtotvorné konotácie tohto materiálu alebo im učarovala schopnosť hliny uviesť individuálnu znakovosť ich výtvarného rukopisu do zázračne hlbokých a predlhých súvislostí kultúrnej pamäti. Pars pro toto: Joan Miró.
A ešte čosi. Knižka o hlinených objektoch Anny Horváthovej sa vo finálnom bloku venuje reprodukciám – celkom vhodne pomenovaných – kresbomalieb. Citlivejšiemu oku sa tak ponúkne jedna zaujímavá súvislosť. Inšpirujúci dotyk s meditatívnym svetom obrazov Jiřího Johna, českého maliara prírodnej lyrickosti a jemnej metaforickosti. Ozaj netuším, nakoľko si uvedomuje Anna Horváthová tento „dotyk a spojenie“, ale myslím si, že „zazvonila“ na adrese ozaj príhodnej.
Komický pár
Zhruba toľko po prvom prelistovaní monografie. Druhé, teraz už listovanie s čítaním, nám ponúkne aj skryté kompozičné jemnosti knižky. Biografický príbeh Anny Horváthovej sprostredkúva, hovorí sa tak, plastický úvodný rozhovor autorky s Danou Doricovou. Čitateľa nielenže upozorňuje na pozoruhodné detaily rodinného zázemia, ale niekedy aj neokázalým komentárom ozrejmí menej okaté súvislosti.
Anna Horváthová (1953) sa narodila v Prahe, obaja rodičia boli maliari, teta zasa sochárka, zrejme si svoju profesionálnu dráhu nepredstavovala inakšie ani mladučká Andula. (Tak ju v knižke volá manžel Alexander.) Odborné školenie Anny Horváthovej sa začalo na Střednej průmyslovej škole keramickej v malebnom juhočeskom mestečku Bechyně (1968 – 1972) a prežila tam „najkrajšie študentské roky“.
Potom pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1973 – 1980). Tam však fičala doba temna komického páru Kulich – Petranský, čiže pestovanie perverzného variantu sorely s bezchrbtovými kľučkami, vynechávkami, súdružským pardonovaním a luhaním až sa slovenské hory zelenali. Horváthovej príbeh na VŠVU sa začal vari podľa mustry husákovskej normalizácie: Prijímacie skúšky absolvovala do ateliéru Jozefa Kostku, nastúpila však do prípravky Ferdinada Bolla a do ateliéru, ktorý viedol Ladislav Snopek. Sen o sochárstve rapídne mäkol a vyvetrával, na VŠVU však zostávali ešte rovnako revolučne znormalizovávané dizajnérske oddelenia. Oddelenie skla vedené Václavom Ciglerom bolo najchýrnejšie, ale v Kulichových plánoch Cigler aj tak už „bol na odchode“. S ponukou pokračovať v štúdiu však prišiel Václav Kautman, ktorý viedol oddelenie tvarovania. Napokon v ňom aj vysokoškolské štúdium absolvovala, hoci u iného pedagóga, a tak sa vlastne len potvrdilo, čo sama zhrnula vo vstupnom rozhovore: „Môžem povedať, že vysokoškolské štúdium a čas v škole mi skôr pomohli stratiť sa sama v sebe …“
Kautmanovu „širokú“ akceptovateľnosť garantovala jeho úľuvácka minulosť, ktorá sa hrdila láskou k výtvarnému prejavu (nášho) ľudu, naviac ľudu takého blízkeho všemocnému rektorovi VŠVU Kulichovi. Našťastie o „ľudovoumeleckú“ zväzbenosť sa prirodzenejšie i inšpiratívnejšie postaral tvarový zásobník sochára Vladimíra Kompánka. Nuž a ak k spomínanému marasu prirátame situáciu v profesionálnej – vlastne akurát ideologicky profesionálnej – organizácii výtvarníkov rozdelených na tzv. voľných a úžitkových, máme pokope bilanciu smutnosivú a ľahko uveríme Anne Horváthovej, že tým najveselším mohlo byť strácanie sa v sebe. Napokon, veď aj vstupný rozhovor má názov Zobraziť okamih, zafixovať ho v čase…
Pripravená na stretnutie
Slušná suma dát uvedených vo vstupnom rozhovore nielenže ozrejmuje niektoré biografické súvislosti, ale priaznivo odľahčuje interpretačné texty Štefana Oriška (Anna Horváthová a jej hlinené objekty) a Dany Doricovej (O kresbách a kresbomaľbách), ktoré nechcú zapôsobiť príliš „zošnurovanými“ tvrdeniami, skôr potvrdzujú ono očividné a časom preverené, navyše fungujúce v domácich súvislostiach keramického sochárstva, ale aj v širších súvislostiach moderného umenia 20. storočia.
Výber reprodukcií objektov aj obrazov Anny Horváthovej dobre dokumentuje skutočnosť, že bola pripravená na stretnutie s kvalitnými prejavmi individuálnych príbehov výrazných osobností výtvarného umenia, predovšetkým zo 60. rokov 20. storočia. V súvislosti s jej tvorbou sa – až omieľavo – spomína Eva Kmentová. Ale predsa si nevieme predstaviť prácu s tvarovými skratkami, určitú geometrizáciu organických foriem, napríklad, ani bez „schránkových“ objektov Zbyňka Sekala či labilných Stavieb a labyrintických Štruktúr Stanislava Kolíbala, ani bez tajomného dialógu Jiřího Johna s prírodou.
Trvanie, nie rozpad
Monografia či katalóg Anny Horváthovej Hlinené objekty, kresby, maľby vyšla v tomto roku v Petrus Publishers v Bratislave. Jej vydanie zrejme malo zvýrazniť aj (pre)hojné skrášlenie zlatou a striebornou farbou. V textových častiach však pôsobia obe farby výrazne rušivo, na stránkach s reprodukciami našťastie chýbajú.
Anna Horváthová tvorí z hliny. Vytvára z nej Krabice pre obsah jej (tvorivých) dní. Sú to keramické objekty, Schránky, ktoré museli prejsť špecifickým technologickým procesom, v ktorom bola žiara ohňa podstatnou fázou a nie epizódou. Svedčí o tom, že je (za)definovaním tvaru a kompozičnej skladby reči výtvarných foriem. Na hlinených objektoch Anny Horváthovej sa teda zapisuje symbolom trvania, a nie rozpadu. O „pozlátke“ predsa už Biblia káže, že sa rozpadne každá.
