Po kolektívnej básnickej publikácii Metrofóbia (spolu s Luciou Potůčkovou a Marošom Hečkom), ktorá pozornosť literárnej verejnosti nevzbudila, zvíťazil Peter Balko (1988) v tom istom roku 2012 v súťaži Poviedka so svojou Labuťou baladou a prestúpil tak do vyhľadávanej kategórie „mladý nádejný spisovateľ“.
Rok aj názov úspešného textu nie sú povinnou jazdou na úvod recenzie o prozaickom debute, ktorý sa dostal do finálovej desiatky aktuálnej Anasoft litery. Tieto údaje naznačujú čosi o tom, kedy kniha začala vznikať a sčasti aj o využitej tvorivej metóde. Poviedka Labutia balada sa totiž stala jednou z kapitol knihy Vtedy v Lošonci. Tých kapitol je v knihe dvanásť a sú rámcované dvoma epištolárnymi textami, listami, ktoré si adresujú dve hlavné postavy, detskí hrdinovia Leviathan a Kápia.
"Poviedkový román“
Po zistení, že sa Balkova staršia poviedka stala súčasťou tejto knihy, by sme mohli zapochybovať o žánrovom zaradení Vtedy v Lošonci. Našli by sme argumenty na to, že ide o román. Rovnako by sa dalo tvrdiť, že je to komponovaný súbor kratších próz, akýsi „poviedkový veniec“ zopätý miestom (Lučenec – Lošonc) a postavami (detský rozprávač Leviathan a jeho kamarát Kápia), menej už časom, lebo autor nedávne reálie svojho detstva občas poriadne zamieša a odskočí si nielen do histórie, ale aj do magicko-mýtického „nadčasia“ či „mimočasia“. Nad celkom tu vládnu jednotlivé kapitoly, ich užšie spojenie nezabezpečí ani skromný hlavný príbeh, ten vlastne celkom chýba, ak za príbeh nepovažujeme „detstvo“ ako také. Nie že by kniha v sebe neniesla príbehy, je ich tam dosť, aj tých akčných, ale sú to vždy skôr príhody – vystačia si s menšou plochou. Celkovo teda kniha pôsobí dojmom panoptikálnej mozaiky detstva, jeho radostí aj strastí v jednom veľmi konkrétnom prostredí.
Riziká detského rozprávača
Rozprávač, chlapec s prezývkou Leviathan, ktorá zodpovedá jeho vnímaniu svojím fyzickým výzorom (pripomeňme, že leviatan je biblická morská príšera alebo v súčasnej hebrejčine jednoducho veľryba), a jeho obdivovaný priateľ, náčelník detskej bandy, vždy červený Kápia, majú 8 – 9 rokov.
Tu je na mieste otázka, čo a ako presvedčivo nám takýto rozprávač vlastne môže vyrozprávať. Podľa niektorých teórií rozprávania je detský rozprávač charakteristickým príkladom nespoľahlivého rozprávača, ktorý čitateľovi ponúka len obmedzenú sumu faktov, neumožňujúcu overiť si jeho videnie sveta, interpretáciu príbehu, charakteristiku ďalších postáv a podobne. Čitateľ i kritik si pri tomto type rozprávania neukotveného v tradičných realistických postupoch a poskytujúceho veľa autorskej slobody musia položiť otázku, nakoľko je takéto nespoľahlivé rozprávanie „spoľahlivé“ z umeleckého hľadiska, či teda autor konzekventne uplatňuje pravidlá, ktoré si sám zvolil.
Balkova evokácia detského sveta prostredníctvom Leviathanovho rozprávania v prvej osobe je vcelku vydarená. Z hľadiska štruktúry rozprávania ju založil na zvýrazňovaní detailov, na prekvapujúcich metaforických spojeniach evokujúcich svieže detské videnie sveta. Základným priestorom knihy je rodina, ulica a škola – malomesto so svojím neširokým okolím „po Fiľakovo“. Tento priestor Leviathan interpretuje ako magický a dobrodružný, neobyčajne vzrušujúci, nielen pokiaľ ide o chlapčenské erotické hľadanie. Erotické motívy však v knihe občas škrípu, nezodpovedajú veku chlapca, ktorý sústreďuje svoj platonický obdiv na jedinú spolužiačku Alicu: „Je to zvláštne, ale každý večer sa mi o nej sníva. Vidím jej pery, mihalnice, cecky, znamienka na predlaktiach i stehná. Leží vedľa mňa na posteli. Je nahá a pripravená. Rozpustí si vlasy a pošepne, že rodičia konečne zaspali.“ (s. 8) Rozprávačovo detské videnie sveta tu kontaminuje dospelý autor, reflexia situácie je už jeho, nie Leviathanova.
Naopak, organicky Balko využil detského rozprávača, keď sa dotkol v súčasnej slovenskej próze toľkokrát nepodarene spracovanej témy druhej svetovej vojny a deportácií Židov. Táto časť histórie sa dostáva k malému Leviathanovi prostredníctvom jeho starej mamy, ktorá chorého chlapca s vysokou horúčkou opatruje a rozpráva mu staré rodinné príbehy. Zdvojeným rozprávaním o rozprávaní autor dosahuje odstup od emocionálne vypätých tém, ďalšia fragmentarizácia vojnových príhod, ktoré by inak pôsobili plocho a didakticky, prebieha v horúčkou zasiahnutej mysli dieťaťa.
Detské videnie sveta autor vydarene evokuje napríklad aj v dôležitej línii metarozprávania, ktorá sa tiahne celou knihou a tematizuje sa v nej problematika písania, spisovateľstva, podobne sú stále prítomné žánrové a motivické odkazy na populárnu či poklesnutú dobrodružnú literatúru, s ktorej postupmi sa autor pohráva. Tu Balko ukazuje, že dokáže komponovať aj na úrovni celej knihy, nielen jednotlivých kapitol. Napríklad, Kápiov zdedený lovecký nôž s kriminálnou minulosťou sa ako Čechovova puška na stene objaví v kapitole Dejiny loveckého noža a v predposlednej kapitole Bál sa stane vražedným nástrojom – Kápia ním bodne do chrbta školského soka v láske.
Zmieniť sa treba o Balkovom jazyku, stavia na cnostiach, ktoré v kontexte mladej prózy nie sú samozrejmé, predovšetkým na štylistickej obratnosti a lexikálnej bohatosti, aj keď ani jemu sa nepodarí všetko, napr. „útla videopožičovňa“ na s. 14 nepoteší.
Kontext nového regionalizmu
Peter Balko sa hlási k tvorbe Václava Pankovčína a voľnú inšpiráciu jeho prózami v knihe v niektorých momentoch cítiť. Román možno kontextualizovať nielen vo vzťahu k skromným výhonkom slovenského „magického realizmu“, ale aj nového regionalizmu, ktorý je fenoménom mladej slovenskej prózy posledných rokov a funguje v komplementárnom vzťahu s jej „expatovskou“ líniou (z angl. expatriate, človek, ktorý dočasne alebo trvalo žije v zahraničí). Za týchto nových regionalistov považujem spolu s Petrom Balkom napríklad Lukáša Luka, Maroša Krajňaka či Jána Púčeka.
Expati a regionalisti nie sú kontrapunkty, zaujímajú ich rovnaké generačné témy, v ktorých hrá dôležitú úlohu znovudefinovanie osobnej, jazykovej, kultúrnej a sociálnej identity. Pre Balka je v tomto zmysle rodné mesto dôležitým iniciačným priestorom. „Videl som moje mesto, môj domov, môj Lošonc, ktorý ma vypudil zo svojich základov a uvrhol do sveta nahého a nepripraveného.“ (s. 185) Priestor vstupuje do Balkovej prózy ako jeden z najpodstatnejších komponentov, pričom jeho využitie je interpretačne ambivalentné. Pozitívny vzťah k mestu a jeho bezprostrednému okoliu je neoddeliteľnou osobnostnou výbavou autora, aj keď nám ho podáva prevažne v ironizujúcej rétorickej hyperbole: „Kápia a Leviathan. Deti juhu. Súdruhovia, pokrvní bratia. Najlepší kamaráti v Novohrade, ktorých nerozdelí nič, ani tretia svetová vojna. Stáli sme v srdci Lošonca a obaja sme tušili, že toto nie je koniec.“ (Zvýraznil R. P., s. 178.)
