Byť idealistom a architektom je ťažké. Weinwurm to dokázal

, 28.10.2015 16:00
33 ako sa robi henrieta moravcikova IMG 2351
Fotografka Olja Triaška Stefanovič, riaditeľ Slovartu Juraj Heger, autorka monografie Henrieta Moravčíková a riaditeľ Peter Cachola Schmal, riaditeľ Nemeckého múzea architektúry, ktoré rozhodlo o desiatke najlepších kníh o architektúre po slávnostnom odovzdávaní ceny na Frankfurtskom knižnom festivale. Autor:

Seriál Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazerá do zákulisia umenia a kultúry. V aktuálnej časti si priblížime, ako sa robí kniha o architektúre.

„Nebola to opulentná oslava s krištáľovými lustrami, ako možno verejnosť očakáva,“ spomína na odovzdávanie cien najlepším knihám o architektúre Henrieta Moravčíková. Jednou z desiatky naj bola jej monografia Friedrich Weinwurm, „vyznamenalo“ ju Nemecké múzeum architektúry a slávnosť sa odohrala na Frankfurtskom knižnom veľtrhu.

„Odohralo sa to v kruhu ľudí, ktorí sú v prostredí architektonickej literatúry známi, či už to boli vydavatelia zo všetkých významných európskych vydavateľstiev, alebo autori, na ktorých človek stále naráža, lebo pracujú v našom fachu a navzájom sa citujeme. Bola to vlastne smotánka z nášho prostredia,“ pokračuje.

Nebolo to prvé ocenenie jej monografie o jednej z kľúčových osobností modernej architektúry na Slovensku. Ani nie pred rokom za ňu ocenili Henrietu Moravčíkovú Cenou Martina Kusého a aj titulom Najkrajšia kniha Slovenska.

„Už získala všetko, čo mohla. Sama pre seba si vravím, že už sa treba sústrediť na prácu a nie sa príliš vystatovať,“ smeje sa popredná autorka kníh o architektúre.

Experiment s nevedeckou metódou

Architektovi, ktorý výrazne zmenil tvár Bratislavy, venovala kapitolu už v knihe Architektúra Slovenska v 20. storočí, na ktorej pracovala s kolegom Matúšom Dullom. „Keď píšete o celom storočí, nemohli sme jednému autorovi venovať priveľkú pozornosť. Už vtedy som však začala na Friedrichovi Weinwurmovi pracovať s víziou, že raz vznikne jeho monografia,“ hovorí historička architektúry.

Vo yvdavateľstve Slovart začala vychádzať edícia o veľkých slovenských architektoch. Najskôr vyšla monografia Dušana Jurkoviča, potom Emila Belluša. Povedala si, že tretím musí byť Weinwurm.

„Celou osobnosťou bol avantgardným architektom. Tak žil, tak pracoval, tak zomrel, čo je v našom slovenskom prostredí ojedinelé. Byť idealistom a zároveň architektom je strašne ťažké a on to dokázal. Na naše prostredie bol možno trošku výstredný. Jeho vplyv na celú slovenskú architektonickú scénu, minimálne bratislavskú, sa dlho podceňoval, keďže zomrel skôr, ako tu začala existovať škola architektúry,“ vysvetľuje Henrieta Moravčíková.

Nedochovala sa síce Weinwurmova pozostalosť. Poskladať prehľad o tom, čo všetko vytvoril, vraj nebola „detektívka“. Pomáhal prieskum v teréne, vedomosti, skúsenosti aj hľadanie dokumentácie v mestských archívoch. Dozvedieť sa viac o životných osudoch muža, ktorý sa po štúdiách v Nemecku usadil v Bratislave, bolo oveľa náročnejšie.

„Pamätníci už zväčša nežijú. A čaro ústnej interpretácie minulosti je naozaj neskutočné. Informácie pamätníkov boli úplne protichodné. Niektoré informácie sa dajú zistiť pri archívnom skúmaní, ale ostatné sú náhody, indície, zhoda okolností. Najťažšie bolo skladanie Weinwurmovho osobného osudu,“ spomína.

Stopy muža, ktorého kvôli židovskému pôvodu a ľavicovému zmýšľaniu uväznili v 1941 v Ilave, sa v roku 1942 strácajú. „Veda by sa nemala uzatvárať pred žiadnou cestou. Korešpodenčne som preto komunikovala s človekom, ktorý funguje ako médium v nemeckom prostredí. Významnosť jeho informácie je v podstate marginálna, ale žiadalo sa mi dať ju do knižky. Nikdy neviete, čo môže nakoniec prispieť k tomu, že objavíte pravdu,“ komentuje svoj experiment s „nevedeckou“ metódou.

Lacné náhrady zabijú čaro domu

„Nevedelo sa, že študoval u Henricha Tessenova, čo bola veľká osobnosť nemeckej moderny, u nás skoro neznáma. Keď prišiel do budapeštianskeho ateliéru, došlo k zásadnému obratu. Dovtedy robili tradičné ornamentálne maďarské národnoslohové budovy a zrazu hladké fasády! Weinwurm výrazne revolucionalizoval ponímanie architektúry. Čo sa postavilo, to publikoval v Nemecku. Prvý architektonický manifest uverejnil v rakúskom lifestylovom časopise, to sa u nás nikomu nepodarilo,“ spomína niektoré z objavov.

Z formálneho hľadiska veľmi prísne fasády, nádherné bytové dispozície, citlivý prístup k okoliu, zeleni… „V architektúre robil veľkú revolúciu, ale nie okázalo, násilne, demonštatívne. Skôr v nástojčivej tichosti. Ľudia ani nevedeli a zrazu žili moderne,“ so smiechom vraví Henrieta Moravčíková.

Mnohé z Weinwurmových budov už nestoja, zbúrali ich. Ďalšie sú zas značne zdevastované, ako v knihe prezrádzajú fotografie ich súčasného stavu.

„Jednoduchosť, ktorú navrhoval, bola fajnová, dômyselná, založená na dokonalom detaile, výbere materiálu. Akonáhle to nahradíte niečím ,lacným', čaro domu sa zabíja,“ vysvetľuje. „Česť výnimkám, ako je židovská obradná sieň na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave, ktorú nedávno židovská náboženská obec opravila. Je v krásnom pôvodnom stave a človeka to hreje pri srdci,“ uvádza pozitívny príklad starostlivosti o pamiatku.

Žiadne retro, ale duch doby

Ako docieliť, aby kniha bola v súlade s dielom architekta, ktoré prezentuje? Aby jej forma zodpovedala jeho architektúre? To bol podľa autorky najťažší oriešok, ktorý bolo treba pri tvorbe monografie rozlúsknuť. „Nevedela som si predstaviť, že by kniha vyzerala inak ako jeho dielo. V komunikácii s grafickou dizajnérkou Ľubicou Segečovou a s fotografkou Ojlou Triaškou Stefanovič sme mali stále na pamäti, že musíme byť jednotné s Weinwurmovým názorom,“ zdôrazňuje Henrieta Moravčíková.

Edícia monografií o architektoch bola už vizuálne nastavená, napriek tomu sa jej podarilo „vybojovať“ zmenu. Na obálke knihy je jeden z Weinwurmových projektov. Jej dizajn vystihuje ducha doby, nie je to však žiadne retro. Na toho, kto knihu otvorí, dýchne atmosféra tridsiatych rokov. „Knižka je výnimočný artefakt, normálne umelecké dielo. Načo ináč by nám boli, všetko je na internete. Keď už vrazíte peniaze do knihy, musí to byť niečo výnimočné,“ pripomína.

Pri preberaní prestížneho ocenenia zažila aj dojemnú situáciu. Stretnutie so šéfom veľkého nemeckého vydavateľstva Wasmuth. „Časopis, do ktorého kedysi Weinwurm písal, bol Wasmuth's Monats Hefte für Städtebau und Architektur. Stretla som sa s dedičom toho impéria a ja som tam bola s knihou. Oblúk sa pekne uzavrel,“ dodala so smiechom Henrieta Moravčíková.

#Henrieta Moravčíková #Friedrich Weinwurm #Ako sa robí
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk