Foto: Ikar
Je to naozaj skvele napísaná životná cesta jedného z najobľúbenejších slovenských hercov, ktorý si ju však teraz paradoxne neužíva. Rakovina a následné komplikácie ho držia takmer neustále v nemocnici a dokonca nemohol prísť ani na samotný krst svojej knihy Ako sa stať celebritou.
„Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby… Keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s paradentózou, chcel som iba nové zuby – a mám toto,“ píše vo svojej knihe Ako sa stať celebritou Juraj Slezáček.
Pozrite si VIDEO z krstu knihy:Nie každý dokáže otvorene hovoriť o zákernej chorobe, akou je rakovina. Herec Juraj Slezáček medzi nich patrí a urobil to dokonca s trpkým humorom, ktorý je preňho taký typický.
„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte,“ píše v knižke obľúbený herec. „Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou.“
Foto: Ikar
Prečítajte si úryvok z novinky Juraja Slezáčka Ako sa stať celebritou:
Vitajte na onkológii, kedy zase prídete?
Z divadla som neodišiel zatrpknutý, vôbec nie, prišla choroba, tá to vyriešila. Keď mi oznámili, že je to rakovina, nezrútil som sa. Niežeby som vyskakoval od radosti, ale tušil som to. Príliš veľa času som prežil v špitáloch, vedel som, koľká bije. Spomenul som si na jedného primára urológa, keď som mal patálie s bruchom, poslali ma na vyšetrenie aj k nemu. Niečo mi vrazil do mojej mužnej pýchy, a ja som bol presvedčený, že udrela moja posledná hodina. Po vyšetrení ma zavolal k sebe: „Dáte si kávičku, mladý človek?“
„Dám,“ chabo som súhlasil a snažil sa zvyknúť si na to, že – na moje prekvapenie – ešte stále žijem.
„Koľko máte rokov?“ pokračoval v previerke mojej osobnosti primár.
„Štyridsaťjeden,“ odpovedám, ako sa patrí.
„No, mladý človek, to máte pekne posraté.“
Bol to dobrý prognostik.
Kuriózne je, že keď moje telo navštívila rakovina, prestala ma bolieť noha. Ono to asi naozaj platí nielen o ľuďoch, ale aj o chorobách – silnejší má navrch. Pred časom mi museli odrezať prst na nohe. Ešte aj cievy mám nafigu. A pri všetkej tej smole som mal vlastne šťastie, že to nebola cukrovka. Prst mi síce chýba, ale pri chodení mi to neprekáža, pokiaľ ti nerežú pätu alebo palec, beháš ako predtým.
Povedali mi – Mali by ste prestať fajčiť –, nenápadne pripomenuli, že som si cievy zničil sám… Múdri doktori, a ochotní. Ešte ako riaditeľ divadla som neraz volal kamarátom doktorom, keď naši zamestnanci potrebovali pomoc. Vždy mi vyšli v ústrety, a nešlo len o hercov.
A ja – ako človek, ktorý bol a, žiaľ, aj stále je pomaly viac v nemocnici ako doma – som mal vždy problém, ako sa lekárom odvďačiť. Dnes sa veľa rozpráva o tom, ako berú úplatky, natŕčajú vrecká… Doteraz som sa s tým nikdy nestretol. Iste, existujú aj takí, ktorí očakávajú všimné skôr, ako do teba zaboria skalpel – v tom prípade sa moja debata končí. Ibaže keď sa chcem niekomu poďakovať za jeho prácu, za to, že mi naozaj pomohol, čo je koho do toho, keď mu niečo dám?! Stále si myslím, že peniaze sú najlepším riešením. Môžem mu darovať obraz, ibaže sa mu nemusí páčiť… Mám s tým svoje skúsenosti. Istý čas som veril na prekvapenia a pokúšal sa manželke kupovať darčeky – ku všetkému mala výhrady.
„Vyber si sama,“ vyriešil som situáciu – a spokojní sme obaja.
Inak, mená zdravotníckeho personálu ešte aj z mojich slávnych špitálnych čias na Bezručke mám doteraz uložené v hlave. Aj po tridsiatich rokoch si stále pamätám, že vrchná sestra sa volala Lydka Kubicová, staničná Zuzka Borguliaková a bežná sestrička Darina Droberiarová, a ešte tam boli Janky a jedna Evička. Aj nedávno, keď som bol v špitáli, sestričky na mňa veselo volali: „Vitajte, kedy zas prídete?“
Povzbudivé. V časoch hlbokého socializmu bolo v kádrových posudkoch zaznačené, či je jednotlivec vyrovnaný s náboženskou otázkou, či pochopil vstup vojsk Varšavskej zmluvy a či je v kolektíve obľúbený.
Foto: TV JOJ
Poslednú kolónku – v kolektíve obľúbený – som, vyzerá to tak, splnil na sto percent. Sestričky na onkológii sa na mňa vždy krásne usmievali. Za ich milotu som im nosil malinovú tortu z mojej reštaurácie. Neviem, ako ju robia, ale je fakt skvelá. Akurát ja ju jesť nemôžem. Chýbajú mi zuby, čo je veľmi nepríjemné, som kaviarensko – reštauračný typ, rád si dám niečo chutné pod zub, ibaže pod aký? Trápim sa s rakovinou a po absolvovaní liečby, ktorá sa skončila pred Vianocami, sa v zásade cítim v zmysle svojho veku a diagnózy, ktorá sa ma drží. No neporovnateľne lepšie v porovnaní s tým, čo som prežil. Som hlboko presvedčený, že aj rakovina, ktorej sa každý tak bojí, sa dá zastaviť. No ako to vyzerá, za cenu iných komplikácií. Mám len chabú nádej, že nejaké tie zuby v dohľadnom čase vôbec budem mať. Čítal som tie články o známych ľuďoch – Zvíťazili nad rakovinou… – a o dva roky ich to chmatlo niekde inde. Všetci tvrdia, ako dobre vyzerám, ale to je momentálny, nie definitívny stav.
Rakovina je zvláštna choroba a človek smiešny tvor. Narodíš sa, začneš cucať nejaké mlieko od mamy, potom ti strkajú nejaké cumle, sŕkaš z fľaše – a napokon skončíš pri sŕkaní cez slamku (čo je môj prípad – sŕkam nejaké výživné drinky, ktorými sa onkologickým pacientom snažia prinavrátiť silu) a s plienkami (čo ma, dúfam, nikdy nepostihne).
Treba si včas uvedomiť, že je to tak, keď to naozaj príde, aspoň nebudeš zaskočený. Šťastie má ten, kto v relatívnom zdraví potiahne do nejakej deväťdesiatky a jeho jediný problém je, že strojček v uchu, ktorý mu nanútili, aby lepšie počul, občas zapípa.
Spomenul som si na jeden fór, ktorý s pasiou hovorieval Mišo Dočolomanský.
„Okamžite operujte!“
„Čo je? Čo sa stalo?“
„Ja iné počujem a iné vidím.“
Aj ja sa niekedy nestačím čudovať, ako sa jeden deň cítim hrozne, a o niekoľko dní výrazne lepšie. Rakovina človeka stále prekvapuje. Stačí, aby sa ti trochu polepšilo, a zas ťa baví žiť, a už nechceš spomínať, ako ti ešte nedávno bolo zle, ako si už bol jednou nohou na inom brehu. Aj ja som si myslel, že v divadelnej hre Chrobák v hlave, kde s nami kedysi hrali nebohí Mišo Dočolomanský i Ferko Zvarík, sa viac nepostavím na javisko. Za dvadsaťpäť rokov som v nej chýbal iba jediný raz a len pomaly som sa vyrovnával s tým, že rolu doktora Finacha si viac nestrihnem. Ja totiž nie som ten typ herca, ktorý túži zomrieť na javisku.
