Kniha roka: Slovenská kniha mŕtvych

Michal Habaj: Caput Mortuum

A tu sa už približujeme k poézii ako takej – veď oná slávna eliotovská „pustá zem“ a habajovská „prekliata zem“ sú kontinenty poézie, ktoré prepája mnohé – modernizmus, postmodernizmus, obraz unikajúcej súčasnosti aj obraz niečoho trvalého. „Prekliatosť“ už je adresne ukotvená v samotnom venovaní zbierky: „Národom Európy, ľudu slovenskému.“

Nebyť súčasťou stáda

Nejeden čitateľ si teraz môže povedať, že to je zase ten typ slovenskej modernej poézie, akej nemá šancu porozumieť. Že opäť ide o intelektuálsku záležitosť, ktorá mu nie je prístupná. A ktorú nechce a nebude čítať. Myslím si, že by práve tento typ čitateľov mal dať zbierke Caput mortuum šancu, lebo zrozumiteľne spája dospelý hnev, vzdor proti mravnému úpadku dneška a zároveň presne vystihuje problémy, okolo ktorých chodíme po špičkách.

Michal Habaj je už dávnejšie „angažovane“ ostrý – stačí len pripomenúť niektoré básne z jeho predchádzajúcej zbierky Michal Habaj (víťazný titul v ankete denníka Pravda Kniha roka 2012 – pozn. red.). A básne v novej zbierke sú ešte väčšmi (iste schválne) depresívne, temné, bezvýchodiskové a expresívne. No „nebolí z nich hlava“: sú elegantné, vtipné a britké.

Stačí, povedzme, spomenúť esenciálnu báseň List developerovi, v ktorej počujeme temné vrčanie a kliatby, do ktorých sa prevŕtava hlavná Habajova zbraň – irónia. Keď zo seba (svojho mena) potom urobí postavu vystupujúcu v básňach, je to trochu výsmech všetkým hľadačom toho, či píše o sebe. Zároveň tento scudzujúci efekt už nemôžeme chápať ako rýdzo postmoderné gesto. Ide ďalej. Ak zostaneme pri Liste developerovi, poodkrýva nám básnik možnú cestu s poéziou: „tak vidíš: / si investor, / si múza, / si buddha, / a za to všetko vďačíš mojej básni“. Možno niekto bude považovať za autorovu naivitu, keď poukazuje na tvorivú moc poézie, s ktorou sa vydáva do donquijotského boja proti svetu. No možno je to jediný spôsob, ako nemlčať. Alebo ešte presnejšie – ako nebyť súčasťou stáda.

Budeme eliminovaní

Podistým sa niekomu môže zdať, že v zbierke Caput mortuum je až príliš mnoho temného, zlého a agresívneho: „takých ako ty / takých nepotrebujeme / budeme eliminovaní / budeme eliminovaní / budeme eliminovaní“. Autor to do nás „páli“ hneď od prvých stránok: nech už je to ironicky vykreslené schválenie vydania knihy, cenzurovanie, blasfemické prísahy o vyslovení pravdy a ničoho iného než pravdy. Akoby sme čítali všetky „odpady“ pri výrobe esenciálnej Poézie s veľkým P. Habaj sa tu hrá s podobnosťou výroby Kameňa mudrcov: necháva nás topiť sa v strachu z ohrozenia niečím cudzím, v xenofóbii a zlobe.

Tuším, že vie, prečo to robí – len uvedomením si nízkych, „odpadových“ vecí človek porozumie tomu, čo z nich vyrastá. Je zaujímavé, ako si v celej zbierke básnik vybavuje po svojom účty. A to najmä s organizovanou inštitúciou rímskokatolíckej cirkvi, ale vôbec nie výlučne v dekadentnom geste, ktoré sa ponúka prvoplánovo samo. Neargumentuje ani tak proti rituálom, ako skôr dáva vedľa seba ich absurditu, ktorú potom ľahunko posunie k možným (tragickým) koncom: „Nechcela narušiť posvätnú čistotu kabínky. // Modlila sa v teplákoch, / až kým jej na to neprišiel pán farár, / osobný priateľ Pia IX.“

Aby toho nebolo málo, na scénu vstupuje láska: často veľmi fyzická, spojená s istotou z existencie poézie. Básnik tu vystupuje dospelo, bez akejkoľvek erotickej slizkosti, u mnohých takej populárnej… Habaj vytvára vyváženú zmes z trochy irónie, cynizmu a opravdivosti.

Pokiaľ vás nedostane tam, kam chcel – cez úškľabok smerom k cirkvi, cez opľúvanie svetskosti a odcudzenia súčasného života, alebo keď čitateľa priamo vyzýva, aby sa zúčastnil na samotnej tvorbe textu – môžete mu nakoniec naletieť práve na „milostné“ pasáže. Tam mu dôverujete asi najviac. Veď pri spätnom pohľade: s cirkvou môžeme mať vlastné problémy a skúsenosti, o súčasnom svete vieme, že je predsa skazený do špiku kostí, a spoluúčasť na básni s ľahkým pobavením sledujeme ako starý a vcelku milý iluzionistický trik. Ale láska… láska je skúšobný kameň poézie, žarty teda idú stranou.

Básnik – demiurg

Lenže čo si potom počať s neúprosným ironicko-pornografickým podrývaním: „Bolo to jediný raz, / čo som bol v tebe: // Týmito dvomi prstami, / ktorými dnes / prísahám na Ústavu.“ Básnik nakoniec ani tu neupadne do lyrickej melanchólie, ani tu sa nechytí do vlastnej pasce. Habaj pokračuje v ceste bizarným svetom, ktorý je dosť podobný tomu, aký vidíme okolo seba. Teda naozaj v tom najmodernejšom zmysle slova, kde súslovia, skratky a slová ako „bezdotyková klávesnica“, „IBM“, „sídlo NATO“ susedia s „cisárom Hadriánom XXL“, „Svätým mestom“ alebo s „Božím synom“.

Hnev je v rovnováhe s vykúpením, úškľabok s pokorou, láska s až zenovým rozpustením sa v súcne. Všetko je na svojom mieste, pretože si pri čítaní musíme stále uvedomovať, že sme vo svete, ktorý ovláda básnik slovami. Sám ako demiurg.

Práve preto si môže robiť, čo chce, môže skúšať a pokúšať všetky tie veľké slová (láska, boh, štát, smrť, genocída, mier, viera v čokoľvek), aby z nich vytiahol rýdzu esenciu. Spolu s ním sme svedkami, ako sa mu pod rukami vytvára kal a odpad, sprievodca biedou tohto a ďalších možných svetov, ktoré žijeme a čítame. Výsledkom je svojrázna osobná slovenská kniha mŕtvych, ktorá má pomôcť pri ceste duše (básnikovi aj čitateľovi – obaja sú kľúčoví) záhrobím (svetom, ktorý nás obklopuje i svetom stvoreným básnikom). Je to koniec koncov miesto, v ktorom je minulosť, prítomnosť i budúcnosť vedľa seba bez poradia, v ktorom čas prestáva platiť a v ktorom má svoj priestor nenávisť i láska. Svet podľa Habaja.

Na ceste „prekliatou zemou“ je potom Habajova zbierka vhodným bedekrom, i keď mnohé zážitky už prenecháva čitateľovi, nech si už s nimi poradí bez autora: „nechaj sa viesť slovami až tam, / odkiaľ budeš musieť vykročiť sám“.