Rad sa stal v sovietskom spoločenskom živote akousi osobitou subkultúrou s vlastnými nepísanými zákonmi, spôsobom komunikácie, osobitým jazykom. Vladimir Sorokin (1955) – dnes jeden z najpopulárnejších ruských spisovateľov a dramatikov – sa v tomto rozsahom neveľkom románe prejavil ako vynikajúci parodista a imitátor rôznych štýlov reči. Dokáže absolútne presne reprodukovať svojrázny život radu, akoby bol sám jeho súčasťou, jeho tichým, nenápadným pozorovateľom. Celý román je postavený na zdanlivo nekončených dialógoch, na neutíchajúcom prúde reči, útržkov viet, rôznych jazykových rovín, spoločenských vrstiev, ktorých predstaviteľov rad spojil v čakaní na niečo, ale na čo, to nikto zo zúčastnených nevie.
Celá táto situácia čakania v rade na niečo, čoho sa čakajúci možno nikdy nedočkajú, svojou absurdnosťou pripomína Beckettovo Čakanie na Godota. Sorokinov Rad, v ktorom sa dynamicky, jeden za druhým striedajú rôzne ľudské osudy, problémy, názory, naznačené len v útržkoch dialógov a jednotlivých replík, sa do istej miery stáva encyklopédiou problémov sovietskeho spôsobu života a márneho snívania jeho aktérov o svetle na konci tunela.
V ruskom origináli Očereď (prvé vydanie almanach Sintaksis, Paríž 1983). Preložil Ján Štrasser, ilustrácie Marek Ormandík.
Petrus