Desiateho marca bude mať premiéru film nakrútený podľa knihy Dominika Dána Červený kapitán. Aj jeho kniha – podľa mňa jedna z jeho najlepších – vychádza opäť, tentoraz s filmovou obálkou. Červeného kapitána vydal Slovart v roku 2007 ako v poradí šiestu dánovku. Ale nie o tom som chcela…
Jeho ostatná (zámerne nepíšem, že posledná) kniha má totiž poradové číslo 21 a nazýva sa Krv nie je voda. Po dvoch predchádzajúcich, podľa mňa slabších, detektívkach je táto zas dobrá a číta sa „jedným dychom“. Dánovi fanúšikovia na ňu museli čakať rok. Dosiaľ tento plodný autor, ktorý je aj v skutočnosti policajným vyšetrovateľom, produkoval dva detektívne romány ročne. Predal už vyše 700-tisíc výtlačkov svojich kníh a jeho príbehy poznajú aj čitatelia v Čechách a v Poľsku.
Foto: Slovart
S krvou súvisí množstvo metafor. Búri sa mu krv, má horúcu krv, krvi by sa v ňom nedorezal. Pri väčšine z nich je človeku okamžite jasné, čo znamenajú. Osobne som si dlho nebola istá, čo presne vyjadruje fráza krv nie je voda. Kým som si to nemusela v apríli minulého roka zisťovať pre článok venovaný darcovstvu krvi. Krv nie je voda znamená príbuzenské prepojenie. A to človeka často nepustí. Priateľ je priateľ, ale rodina je rodina. Pokrvný zväzok na celý život. Tejto téme nastavil Dán zrkadlo z viacerých uhlov.
Brat kryje svojho brata, aj keď ten je vrahom. Lebo krv nie je voda. Muž, ktorý sa neštíti dať zabiť svoju malú dcérku. Napriek tomu, že ide o „krv z jeho krvi“.
A iný brat príde na políciu odovzdať odkaz od svojho súrodenca a vlastne netuší, že mu tým podpisuje krvavý ortieľ smrti.
Dej krimipríbehu sa odohráva v roku 1992. Porevolučná amnestia spôsobila, že po uliciach behá dostatok vagabundov, ktorí by inak sedeli za mrežami. Ani chlapci zo známej „stoštyridsaťjednotky“ sa teda nenudia. V období, keď sa niekdajšia spoločná republika rozdelila na dva štáty, vyšetrujú moravskí a slovenskí detektívi posledný federálny zločin – upálenie mladej ženy a jej dieťaťa. Na starosti to dostanú Krauz a v tom čase nováčik Chosé. Zvyšok osadenstva má iné starosti, Kuky a Váňa napríklad riešia vraždu podrezanej prostitútky. Príbehy sa však v závere knihy prepoja.
Nechýbajú teda témy ako sex za peniaze, vydieranie, donášanie, závislosť od hracích automatov, pašovanie motoriek, tlaky zhora – typické pre vtedajšiu i terajšiu dobu. Autor tentoraz trochu zabŕdol do problematiky umelého oplodnenia. Do toho, čo na Slovensku zákon nepovoľuje – náhradné materstvo. Na jednom mieste síce trochu poplietol vaječníky s vajcovodmi (na strane 198, hoci v knihe za odborné rady ďakuje aj mnohým lekárom), ale inak je zápletka celkom originálna. Od tejto problematiky sa začína odvíjať celý zločin, ku ktorému napokon dôjde.
S Červeným kapitánom má príbeh Krv nie je voda čosi spoločné. Odohrávajú sa v jeden rok a ani jeden z nich sa nekončí happyendom, čiže chytením a potrestaním páchateľa, v tomto prípade objednávateľa vraždy. V oboch prípadoch zaúradujú mocné sily tajnej služby, najvyššie miesta, politické konexie, moc a peniaze.
Aj preto je ten príbeh taký dobrý. Jednoducho mu uveríte.
