Tak ako i v predchádzajúcich Flanaganových románoch, i v tomto autorovo rodisko – Tasmánia zohráva dôležitú úlohu. Jeho prarodičov sem priviezli z Írska. Drsné podmienky bývalej britskej trestaneckej kolónie a rasistické perzekúcie pôvodného obyvateľstva vždy nejakým spôsobom vo Flanaganovej tvorbe vyrážajú na povrch.
Na počesť panovníka
Autor na knihe pracoval temer dvanásť rokov a až šiestu verziu sa rozhodol ponúknuť vydavateľovi. Venoval ju svojmu otcovi, väzňovi číslo 335, ktorý bol jedným zo 60-tisíc vojnových zajatcov, čo sa zúčastnili na stavbe smutne slávnej Železnice smrti, známej i pod názvom Thajsko-barmská alebo železnica Barma-Siam. Trať mala zabezpečovať zásobovanie japonskej armády, ktorá sa zmocnila Barmy po vytlačení Britov. Popritom sa Japonci netajili zámerom zmocniť sa cestou na sever aj Indie.
Stavba železnice z Thajska do Barmy (oficiálne Mjanmarsko) lákala už v minulosti britských kolonizátorov, no jej realizáciu pokladali pre extrémne náročný hornatý a džungľovitý terén, ktorý rozdeľovali mohutné rieky a neschodné priesmyky, za nemožnú. Japonskí inžinieri vypočítali, že pri maximálnom úsilí by stavba trvala minimálne päť rokov. S nasadením vojnových zajatcov, miestnych námezdných robotníkov, japonských a kórejských vojakov – spolu takmer štvrť milióna mužov – sa začalo na jeseň roku 1942 so stavbou, ktorú mali podľa cisárovho rozkazu dokončiť v decembri nasledujúceho roku.
Na počesť panovníka železnicu ukončili predčasne, ešte v októbri 1943, na jej stavbe sa pracovalo nepretržite 24 hodín, na dve 12-hodinové zmeny. Železnica, dlhá takmer 415 kilometrov, so 600 mostami vrátane niekoľkých dlhých oblúkových konštrukcií, si podľa odhadov vyžiadala vyše 100-tisíc obetí. Smrť sa tu stala každodennosťou, umieralo sa od hladu, vyčerpania, brutálneho zaobchádzania, sadistického mučenia a tropických chorôb.
Po vojne bola táto stavba vyhlásená za vojnový zločin spáchaný Japoncami počas druhej svetovej vojny. Železnica sa nikdy naplno nevyužila, pretože niekoľko mesiacov po jej skončení Spojenci most cez rieku Kwai zničili. Tisíce mužov prišli o život úplne zbytočne.
„Vyvezieme krásu a múdrosť“
Názov svojho už šiesteho románu Úzka cesta na ďaleký sever si Richard Flanagan vypožičal od japonského klasika zenovej poézie haiku.
Básnik Macuo Bašó sa v 17. storočí vybral pešo z dnešného Tokia na sever. Kráčal vraj bez jasného cieľa. Sprevádzala ho iba nekonečná samota a svoje pocity a vnemy si zaznamenával v cestovnom poetickom denníku. Autor Richard Flanagan si tento poetický názov nevybral náhodne. Symbolizuje totiž hlavného hrdinu románu, ktorým je železnica. Tá pre Japoncov znamenala cestu na sever, až k dobytiu celej Ázie.
Tak, ako zakaždým pred popravou sťatím krutí velitelia pracovného tábora major Nakamura a plukovník Kota hovorili zajatcom: „Budujeme cestu, ktorou vyvezieme krásu a múdrosť našej poézie do celého sveta…“
Ak sa ktokoľvek bude pýtať na vierohodnosť fanatizmu veliteľov Nakamuru či Kota a ich iracionálnej zaslepenosti voči príkazom svojich nadriadených, môže sa tiež opýtať, prečo toho, kto vydával tieto príkazy, cisára Hirohita, nikdy nepostavili pred vojnový súd.
Už len deň po dni
I keď je dej románu rozdelený na tri základné časti, rozprávanie sa deje v kruhoch a táto cirkulárnosť času presúva minulosť do prítomnosti a naopak.
Román sa začína na sklonku života hlavného hrdinu doktora Dorriga Evansa rekapituláciou udalostí z minulosti. Čitateľ sa stretáva s Dorrigom – ešte dieťaťom z chudobných pomerov v Tasmánii, z ktorých sa mu podarí uniknúť vďaka vysokoškolskému štipendiu. Ako medik prežíva nezabudnuteľný ľúbostný román s Amy, manželkou svojho strýka. I keď sa ožení s dievčaťom z vyšších spoločenských kruhov, je to zakázaná láska k Amy, ktorá ho drží pri živote počas vojny.
Druhá časť románu sa odohráva zväčša v pracovnom tábore a pripomína Danteho peklo nielen extrémnosťou životných podmienok, ale rozhodnutiami, ktoré Evans ako hlavný lekár musí denne robiť a od ktorých často závisia životy jeho druhov.
Autorove portréty sadistických veliteľov, milovníkov japonskej poézie, ktorej verše nahlas deklamujú, či rasistické poznámky na adresu podriadených – kórejských strážcov, ako i mučiace metódy japonskej vojenskej polície Kempeitai sú už len explicitným vykreslením pekla na zemi.
V tretej časti románu sa Dorrigo Evans vracia domov ako hrdina a stáva sa váženým lekárom a občanom. Nie je však schopný nájsť pokoj duše, lásku a vášeň. Mnohí zajatci i mučitelia, ktorí podobne ako Evans prežili vojnu, nedokážu žiť v mieri, akoby sa báli ponoriť do života naplno, aby ich opäť nezradil. Už mu neveria a berú ho fatalisticky, deň po dni. Pohybujú sa akoby na hrane noža, ktorá rozdeľuje prítomnosť už nejestvujúcu od budúcnosti, ktorá sa ešte nestala.
Dorrigo Evans sa často mení zo živej bytosti na akýsi vlastný tieň. Čas si predstavuje ako šialenca, ktorý rozhadzuje okolo seba iba prach. Po vojne sa mu často zdá, že všetko, čo prežil, sa stalo niekomu inému. Nenávidí reči o hrdinstve a cnosti, najmä ak sa tieto vlastnosti pripisujú jemu, nechce, aby jeho život určoval čas prežitý v zajateckom tábore smrti. „…stávam sa tým, čím prechádzam a čo na svojej ceste stretávam, neviem sa zastaviť a oddýchnuť si …,“ parafrázuje Tennysonovho Odysea.
Keď sa opisuje neopísateľné
Úzka cesta na ďaleký sever nie je len vojnovým románom, je to etická rozprava o zúfalstve a nádeji počas násilia a ľudského poníženia, je to román o láske a brutalite vojny, o protirečivej viere v dobro, o ľudskej kapacite milovať napriek nepredstaviteľnej bolesti a utrpeniu. Román je autorovým poetickým vyznaním lásky k umeniu a poézii. Stavia tu proti sebe klasickú formu japonskej poézie haiku s anglickou poéziou Alfreda Tennysona, Georgea Gordona Byrona, Williama Shakespeara a amerického Walta Whitmana.
Kniha Úzka cesta na ďaleký sever je meditáciou o živote, človeku, čase a o tom, čo ostáva, keď príbeh opisuje neopísateľné. Práve to sa podarilo Richardovi Flanaganovi, keď siahol po téme stavby Železnice smrti a momentoch a zvratoch, ktoré natrvalo určujú náš život.
Richard Flanagan: Úzká cesta na daleký sever, preklad do češtiny Jiří Hrubý, ODEON, Praha 2015
