Autor bestselleru Osamelosť prvočísiel: Sníval som, že objavím vzorec

, 28.03.2016 12:00

Taliansky spisovateľ Paolo Giordano bol iste milo prekvapený, keď zistil, koľko má u nás fanúšikov.

Jeho prvá kniha Osamelosť prvočísiel vyšla v roku 2012, nasledoval film podľa nej, ktorý Giordana ešte viac preslávil, onedlho vyšlo Ľudské telo a teraz novinka Čierna a strieborná. Mladý autor nezaháľa, a tak je čo čítať. Keď sa objavil v Bratislave, spôsobil rozruch. Máloktorý spisovateľ vážnych kníh má dnes takýto chýr a teda aj vplyv. Stačí na to málo – skutočný život ako autorské východisko.

Taliansky spisovateľ Paolo Giordano.
Taliansky spisovateľ Paolo Giordano. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Vo vašich knihách píšete najmä o rodine. Aká je tá vaša? Koľko by ste chceli mať raz detí?

Moja rodina je trocha iná než je zvykom, je nekonvenčná, lebo moja manželka má už dve deti z predchádzajúceho manželstva. Čiže – ako keby sme otočili postupnosť vecí… A v tomto momente si teda nerobíme ani projekty do budúcnosti.

A tá rodina, z ktorej pochádzate? Otec, mama, sestra? Líši sa od tejto súčasnej? Áno, ale to je prirodzené. Aj časy sa zmenili, aj rodina sa zmenila.

Často sa dnes špekuluje, či má rodina budúcnosť. V knižke Čierna a strieborná sú akoby dva modely spolužitia – Annin, založený na úcte a obetavosti. a model manželstva mladých, kde každý má vlastný program a vlastný život. Ktorý systém je lepší a perspektívnejší? Drží ešte rodina pokope svet?

Podľa mňa je rodina základ, z ktorého všetci pochádzame a zároveň je to bod, do ktorého by sme chceli všetci dospieť. No, pravdaže, všetko sa mení. Stále sa rodia nové modely, ktoré sú originálne, iné, zvláštne, ale to nerobí situáciu ani zložitejšou, ani jednoduchšou. Ale, áno, v konečnom dôsledku som v každej mojej knihe rozprával o ľuďoch, ktorí ako keby chceli dospieť k vlastnému vymedzeniu pojmu rodina, k svojmu autentickému modelu. Tak to bolo aj v Ľudskom tele, v románe, ktorý sa odohráva medzi vojakmi a týka sa vojny.

Starú gazdinú v románe Čierna a strieborná – ako autor – obhajujete, starý šéf na vedeckom pracovisku by ale mal už ísť do dôchodku. Ste fanúšikom mladých, alebo starých?

Veľmi zaujímavá otázka. V Taliansku existuje problém, že je tam generácia už starších ľudí, ktorí ako keby nechceli nechať priestor tým mladším. A zároveň táto generácia starších ľudí ako keby nebola schopná niečo odovzdať a niečo naučiť mladú generáciu. Ja sa radšej nestaviam ani na stranu mladých ani starších, ale myslím si, že každá generácia by mala mať nejaký pocit zodpovednosti aj za tých, čo im predchádzali, aj za tých, ktorí po nich nastúpia. A ten šéf v knihe v tom nemá veľmi jasno.

Ale neplatí to hádam všeobecne, že by staršia generácia bola tak málo inšpirujúca, že by nemala čo dať mladým?

Neviem to presne povedať, ale za seba môžem vyhlásiť, že vždy potrebujem mať nejakých učiteľov a niekoho, kto by ma viedol v každom úseku života. Čiže – možno preto očakávam príliš veľa od tých, ktorí aj mne predchádzali.

Takže v knižke postava pani A. to svojím spôsobom spĺňa – mladí sa zaujímajú o jej život a niečo z neho čerpajú…

Pani A. určite odovzdáva zásady sveta, ktorý je veľmi vzdialený tým mladým. Mladí ich možno považujú trocha aj za naivné, ale zároveň im dáva táto ich zaujímavá gazdiná istotou a povzbudzuje ich. Dáva im odvahu, čo je podľa mňa v dnešnom svete veľmi zriedkavé. A ešte niečo sympatické – ona nezávidí.

V knižke sú dojímavé novinové výstrižky, ktoré nájde muž na dvierkach príborníka po pani A. Dnes zanechávajú ľudia stopy iba v počítačoch a noviny o nejaký čas prestanú asi existovať, nebude z čoho vystrihovať a lepiť. Pripravuje to človeka o istú tvorivosť? Robíte niečo podobné? Lepili ste si niekedy niekam výstrižky?

Zmena vyjadrovacích prostriedkov, ktorá nastala – z novín sa prechádza na internet, z papierových kníh na elektronické, internet – prináša aj nové formy zábavy. Tieto novinky menia, samozrejme, vzťah každého jednotlivca k pamäti, k zaznamenávaniu uplynulého. Ja napríklad nemám rád zbieranie starých fotografií a všetkého, čo pripomína minulosť, aj keď viem, že to raz budem ľutovať. Ale nemyslím si, že toto všetko nové by ľudí pripravovalo o tvorivosť. Kreativita sa totiž tiež mení a nadobúda nové formy. Používa nové prostriedky. Prekvapuje.

Všimla som si, že váš otec sa volá Bruno Giordano – je to naschvál? Malo jeho meno pripomínať filozofa a vedca Giordana Bruna, ktorý skončil upálený ako kacír, tak ako ho pripomenulo mne? Naznačuje to určitú líniu vo vašom rode?

Nie, nie, môj starý otec bol veľmi pokorný človek a myslím si, že jemu ani nedošlo, keď svojmu synovi dával meno Bruno, že je tu určitá podobnosť mien. Že by to mohlo evokovať práve túto postavu! Ale môj otec sa naozaj troška cíti ako Giordano Bruno! Poviem vám peknú epizódu: Ja som nebol pokrstený ako malé dieťa, krstili ma, až keď som mal trinásť rokov. A vtedy prišiel môj otec na obrad a predstavil sa kňazovi ako Giordano Bruno, teda ako historická postava, ktorá zahynula v ohni na hranici.

Provokácia. Ste po otcovi povahou? Alebo skôr po mame?

Dalo by sa povedať, že moja povaha je nejednoznačná. Určite je v nej vedecká, racionálna zložka, ktorú mám po otcovi – on je lekár – a zároveň je tam aj tá opačná časť, nátura, ktorú som vyrozprával v knihách.

Keď ste sa rozhodli študovať fyziku, snívali ste, že niečo objavíte? Robili ste nejaké pokusy? Je v literatúre viac priestoru na objavovanie?

Samozrejme, mojím veľkým snom bol vynález. Chcel som objaviť nejaký vzorec, ktorý by bol potom po mne pomenovaný. To je vlastne sen všetkých tých, čo začnú študovať niečo také, ako je fyzika. Aj dnes mi taký objav pripadá viac, ako mať vytlačené svoje meno na knihe. Ale bol som si istý, že neobjavím nič.

Robili ste teda výskum? V akej oblasti?

Časticová fyzika, teoretická fyzika.

Keď príde na fyziku, ste úsečný. Dá sa vôbec porozprávať s fyzikmi? Baví vás o nej debatovať?

Samozrejme, fyzika ma ešte zaujíma, ale debatovať s fyzikmi – a s kým iným? – nikdy nebola moja vášeň.

A oni? Hlásia sa k vám fyzici? Pozývajú vás na nejaké svoje akcie ako „ozdobu“, keďže ste sa preslávili?

Stáva sa to občas, ale zároveň sa cítim ako zradca toho vedeckého sveta a robí mi mierne problém objaviť sa tam v akejsi novej úlohe. Fyzika je trocha ako náboženstvo, zvlášť táto časticová fyzika, a ak teda niekto zmení tento odbor, vždy zostáva zradcom pretože to je, ako by zradil pravdu.

Nezačali aj ďalší fyzici písať príbehy, keď videli, aký máte úspech?

No, dúfajme že nie.

Aj mladý muž v knihe Čierna a strieborná je vedec. Zaujalo ma, že dostane ponuku na prácu v zahraničí, ale rodine sa nechce odísť z Talianska. Naši vedci by asi po tom skočili. Cítia sa Taliani najlepšie v Taliansku?

Myslím si, že to platí tak trocha pre všetkých – a iste aj pre slovenských vedcov – že nikto nie je spokojný, ak sa cíti donútený odísť zo svojho miesta. A o to v knižke ide. Iná vec je, keď si to človek vyberie ako kariérnu voľbu: rozhodne sa ísť do zahraničia v nejakom bode svojho života. Horšie je, ako som spomenul, keď človeka donúti odísť systém. To vnímam ako veľmi škaredú formu nátlaku, ako násilie. Keď som ešte pracoval ako fyzik, obával som sa toho, že budem donútený ísť na mnoho rokov do exilu.

Prečo ste sa toho báli?

Presťahovaním sa vždy niečo stratí. Pre mňa bolo veľmi dôležité zostať na mieste, kde sa rozpráva mojím materinským jazykom, pretože keď človek ide niekde inam, vždy sa nájde niečo, čo mu prekáža.

V knižke Ľudské telo píšete o mestečku pri Brne, kde sa dievčaťu Mariane nepáči – chce ísť preč z územia Nemecka, Česka, lebo jej tam niečo prekáža. Boli ste v tých končinách? Vychádzali ste z nejakých svojich pocitov?

Taliansky spisovateľ Paolo Giordano.
Taliansky spisovateľ Paolo Giordano. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Toto je prvý raz, čo som v týchto končinách. Keď som písal o Brne, mal som na mysli výlet, ktorý som podnikol ako 17-ročný mladík do Viedne. No východnejšiu časť Európy spoznávam iba v posledných rokoch.

Ako vnímate východ Európy, konkrétne Slovensko? Zaujíma vás? Nenapíšete niekedy niečo aj odtiaľto, o tom, ako sa scelila Európa, aký je to pocit pre západniara?

Východná Európa ma veľmi zaujala a v románe, ktorý teraz píšem, je niečo aj o tomto kúsku Európy.

Môžete aj viac prezradiť?

Nie.

Bude zaujímavé čítať si, ako nás vnímate. My sme stále Západom nadšení, obdivujeme ho, tešíme sa z otvoreného sveta, ale vieme, že vy západniari nás vnímate trocha „z vysokého koňa“ a že nás až tak „nežeriete“. Sú to naše komplexy, alebo naozaj máte pocit staršieho brata, ktorý sa o mladšieho súrodenca až tak nezaujíma?

Platí to ešte aj dnes? Ak áno, tak ja si myslím, že problém spočíva vo veľmi, veľmi slabom poznaní sa, pretože na východ Európy sa začalo cestovať od nás iba v nedávnej dobe. Osobne si myslím, že medzi mladými ľuďmi – nielen tu na Slovensku – ale aj v okolí, je ako keby väčšia chuť chodiť von. To vzájomné vnímanie sa ale veľmi rýchlo mení. Aj v Taliansku začali mladí ľudia cestovať už do miest ako Krakov, Ľubľana, Tirana, už zistili, že aj tam je nejaký život! A vlastne tieto východoeurópske mestá aj mestá na pobreží Baltu sa stávajú destináciami, ktoré sú veľmi cool. Moderné. Ale stále platí, že ľudia toho veľa nevedia o týchto miestach – v konečnom dôsledku ani ja sám – a bude to chcieť určitý čas.

Keď o tom napíšete v knihe, tak poznanie posuniete. Píšu vám čitatelia námety, o ktorých by ste mali písať? O čom dnes ľudia chcú čítať?

V skutočnosti sa nesnažím nikdy príliš myslieť na to, čo chcú ľudia čítať, lebo potom by sa to obrátilo – ako určité obmedzenie – voči mne. Ale v dnešnej dobe knihy nepochybne súťažia s inými formami zábavy, ktoré sú silnejšie, a preto musia byť veľmi príťažlivé pre čitateľov. A toto prináša spisovateľovi veľa práce. Znamená to, že nestačí iba dobre písať. Treba dobre písať a zároveň vedieť tých ľudí pritiahnuť.

Je spisovateľ vášho rangu v Taliansku bohatý?

Dá sa povedať, že písaním sa uživím, čo je vec zriedkavá, lebo nás takých naozaj nie je veľa.

Rád používate na začiatku knižky motto, avízo, venovanie. Chcete naladiť čitateľov, alebo – prezrádzate tak, čo naladilo vás?

Je to vždy ozajstné venovanie. Je to najosobnejšia časť knihy, ktorá je určená konkrétnemu  človeku.

Čo znamená venovanie v knižke Čierna a strieborná „Dievčaťu, s ktorým chodím“? Viaže sa to k deju, znamená to, že hlavné postavy sa rozišli a on teraz chodí s inou?

Nie, je to tiež reálne venovanie mojej súčasnej manželke v období, keď sme ešte spolu chodili. Ešte mi nebolo jasné, ako to s nami vlastne je, tak som ju volal Dievča, s ktorým chodím. Bolo to také obozretné. A pokiaľ ide o hrdinov knižky Čierna a strieborná – iste sa nerozišli.

Vaša manželka je umelkyňa alebo vedkyňa?

Zaoberá sa literatúrou, vlastne je editorkou. O vede nevie absolútne nič.

A vie variť?

Veľmi dobre, niečo ma aj naučila.

Je v Taliansku zvykom variť doma, alebo máte stravu z pizérií?

Doma varíme veľmi často! A dobre!

Bývali ste v malom meste pri rodnom Turíne San Mauro Torinese v Piemonte – máte rád pokoj?

Už sme sa presťahovali do Turína. Páčia sa mi veľké mestá a chcel by som to zmeniť na ešte väčšie mesto, na hlavné mesto!

Píšete každý deň?

Niečo píšem každý deň, niečo ale nie každý deň, a to sú romány. Každý deň píšem pre noviny, v podstate sa nakoniec spisovateľské povolanie akoby rozšíri. Nejde už iba o písanie románov, píšem do rôznych rubrík, do časopisov a podobne.

Rád aj čítate? Čo napríklad?

Momentálne čítam biografiu jedného matematika z 18. – 19. storočia, pretože som o ňom napísal divadelný monológ. Onedlho bude premiéra v Turíne. Hrá mladý herec Fabrizio Falco, ktorý to aj režíruje.

Ešte k vašej knižke Ľudské telo, ktorá je o vojakoch v Afganistane – ale musím podotknúť, že je to knižka aj pre ženy, lebo je tam plno príbehov. Je protivojnová, ale niektorí ľudia hovoria, že vojna už je – je to vojna, čo žijeme?

Myslím, že vojna stále mení formy a dnes je pre nás ťažšie tú vojnu rozpoznať, ale je skutočnosťou. A práve preto som si zvolil tento námet, aby som ukázal, aké rôzne podoby môže mať.

Ako sa môže tá vojna ukončiť? Neviete, čo máme robiť?

Ja som iba spisovateľ…

Telom sa zaoberáte vo všetkých svojich knihách. Hovoríte, že telo je dôležité, a preto musí byť krásne: Je to totiž to prvé, čo jeden na druhom vidíme a hodnotíme. Rozmaznávate svoje telo, alebo ho držíte nakrátko?

Mohol by som sa k svojmu telu správať aj lepšie.

Paolo Giordano

Taliansky spisovateľ sa narodil 19. decembra 1982 v Turíne, kde aj žije. Vyštudoval fyziku, ale venuje sa už iba literatúre. Debutoval románom Osamelosť prvočísiel v roku 2008 (vyšiel vo vydavateľstve Slovart po slovensky v roku 2012). Za tento titul získal viacero literárnych ocenení, vrátane prestížnej ceny Premio Strega. Román autora medzinárodne preslávil a v roku 2010 podľa neho nakrútili aj rovnomenný film. Nasledoval román Ľudské telo (2012), ktorý sa odohráva na vojenskej základni v Afganistane a sleduje viacero osudov, ktoré sa v tejto extrémnej situácii stretnú. Najnovší Giordanov román Čierna a strieborná je z roku 2015, kritika ho označuje za čiastočne autobiografický, lebo ide o mladú rodinu s malým synom. Ich gazdiná sa im stane veľmi blízka, čerpajú z jej skúseností a z jej života. Hoci je to svojím spôsobom aj retrospektíva, román je moderný a súčasný. Knižky citlivo preložila Mária Štefánková. Pri príležitosti vydania knižky Čierna a strieborná navštívil spisovateľ Bratislavu

.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Paolo Giordano #Osamelosť prvočísel
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku